[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 ]

Profanity, Spawn, Haemorrhage, Cryptopsy
14.4.2002, Golem - Zlín

Zlínsky klub Golem som navštívil prvýkrát v živote, tak som si tam pre istotu pozrel hneď dva koncerty. Na „oboznámenie sa s terénom" poslúžil v piatok 12.apríla koncert keltskej hudby s Janom Hrubým a jeho hosťami z Walesu. V praxi to dopadlo tak, že waleská kapela odohrala veľmi dobrý koncert, v rámci ktorého si maestro Hrubý zahosťoval v troch skladbách. No, aj tak sa dá. V sobotu potom boli v Uherskom Hradišti pivné slávnosti, ktoré okrem vysoko kvalitného nápoja poskytli aj viacero zábavných momentov, a konečne v nedeľu 14.4. sa udialo to, kvôli čomu som vlastne podnikol svoje „sólové minitour 2002"...
Koncert sa začal o dosť neskôr, než bolo v pláne, ale tá trištvrtehodina nezabila asi nikoho, za ten čas sa aspoň dalo zorientovať sa v tom, koľko známych sa dostavilo do vcelku úctyhodne navštíveného klubu. Akciu otvorili trochu nečakane nemeckí Profanity. Na rozdiel od ich krajanov Spawn ide totiž o už vcelku známu bandu, tak boli aj dohady, že Spawn možno kvôli časovému sklzu nebudú. Skúste si predstaviť, že sa vyberiete na turné a organizátor vám povie „sorry chlapci, ale dnes na vás nezvýši čas". To by myslím bolo na záchvat zúrivosti. No ale aby som nepredbiehal - Profanity viac ako presvedčivo dokázali, že brutálne ladený technický death metal sa dá bez problémov s hluchými miestami odohrať aj v zostave gitara/vokál, basa, bicie. Hralo sa z oboch albumov, prevahu mal samozrejme stále aktuálny materiál „Slaughtering Thoughts". Hudobne má vcelku blízko ku klasickejšej US škole, povedzme okolo Monstrosity, hlavne tým, že okrem náklepov a riffovačiek je dosť miesta aj pre výrazné melódie. Show nebola extra strhujúca, skôr statická, nakoniec, materiál na vrtule mal len basák, ktorý sa aj snažil, a popri tom na base, ktorú by jeden čakal skôr od Joža Ráža, predviedol, ako sa vlastne má ten nástroj používať.
Spawn sa našťastie k slovu dostali. Predtým som o nich vedel asi hlavne to, že existujú, bol som teda zvedavý, čo na dnešnú dobu až netradične vlasaté kvinteto predvedie. Aj preto, že nemecká deathmetalová scéna neoplýva len samými perlami. Ale toto sa vcelku dalo, hustý energický death metal, naživo znel ako brutálna klasika, trochu ako zrýchlený a zbrutalizovaný Six Feet Under. Vďaka nie zlému, ale trochu prehulenému zvuku sa dalo skôr vidieť, ako počuť, že gitaristi sa snažia o pomerne nápadité linky. Dosť dobrá bola show, ako aj výkon vokalistu, ktorý asi „choreografiu" študoval u Corpsegrindera, a disponoval slušnou škálou brutálneho revu, zvlášť v polohe „strúhadlo".
Španielska gore legenda (no gore, je to skôr patologický grind, ak vezmeme do úvahy, čo dnes na goregrindovej scéne prevláda), tu hrala už párkrát, ale teraz to bolo prvýkrát, čo sa mi podarilo Haemorrhage neprepásť. Hneď pri pohľade na pódium vyvstala otázka „kde sa podela Ana?" Nikto nevie, ale vo štvorici s jednou gitarou to odsýpalo aj tak, a kotol bol tiež poriadny. Lugubrious mal na sebe klasicky krv, ale skôr sa ňou len „postrašil", Luisma fungoval v chirurgickom plášti (a z profilu miestami dosť pripomínal Ala Bundyho, moderného otca), basák, ktorý akoby vyskočil zo španielskeho sitcomu sa ksichtil aspoň tak, ako jeho skrvavený principál, a bubeník tomu všetkému udával rytmus. Hudbu Haemorrhage dúfam už každý pozná, besný grind, ovplyvnený hlavne Carcass (šak bol aj cover od veľmajstrov, „Pyosisified-Rotten To The Gore"), odzneli všetky hitovky, spomeniem tú s najkratším názvom - „Decom-Posers". Lugubriózny Fernando škriekal, chrochtal, grcal, váľal sa po zemi a s publikom komunikoval rečou, vzdialene pripomínajúcou základy angličtiny. Toto bolo fakt „prekvápko", vezmite si, že španielski prosektori hrajú po celej Európe už roky, to by sa fakt dali čakať väčšie pokroky. Ale neboli sme na jazykovej olympiáde, takže čože, bola to bomba.
Haemorrhage boli skvelí, ale po nich som už po druhý krát za trištvrte roka videl koncertovať niečo, čo je vstave vrhnúť človeka do dilemy, či má hrať alebo kašlať na to na všetko - Cryptopsy! Ani neviem, či sa mi chce obšírne popisovať niečo, čo je vlastne dokonalé. Bubeník je neuveriteľný, basák tiež šialenec, ešteže tie gitary sú „len" v ľudských dimenziách, to kvalitný gitarista ako-tak skopíruje (len to predtým treba zložiť, he-he). Tak ako v Prahe, aj teraz sa hralo zo všetkých štyroch albumov, zvuk bol teraz tuším lepší, všetko znelo tak, ako sa pri tomto type extrému patrí. Koncert mal jedinú chybu akurát tak na začiatku - vokalista Martin Lacroix sa chopil mikrofónu, oprel sa do toho - a nič. Viem si predstaviť, že v ten moment svet okolo neho sčervenel, ja na jeho mieste by som snáď ten mikrák vedel zvukárovi hodiť do hlavy. Skoro polovicu prvej skladby Martin „odspieval" štýlom vianočného kapra, ale potom už bol jeho výkon z tých, ktoré sa každý deň nevidia a nepočujú. „Zánovná" akvizícia v radoch Cryptopsy na sebe od jesene zapracovala, už to nie je imitátor Lorda Worma a Mikea DiSalva v závislosti od situácie, ryčí si skôr po svojom, a predvádza fakt veci, napríklad za ten škrek, ktorý mal snáď dvadsať sekúnd a štyrikrát zmenil tón, ho treba buď zahlušiť, alebo obdivovať. Zdá sa, že ďalší album Cryptopsy s jeho vokálom získa na brutalite. Vďaka tomu, čo sa dialo na pódiu, podpódiové reakcie ani netreba rozpisovať, bolo to peklo. Kto v Zlíne nebol, má vcelku čo ľutovať, ja som zase naopak rád, že som sa nemusel tentokrát trmácať do Prahy, ale relatívne blízko, len za hranicu.

[ Martin ]

[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 ]