[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 ]

Slayer, Certainty
11.6.2002, Palác kultury a sportu, Ostrava-Vítkovice

Nie každému sa podarí byť jedným zo zakladateľov, legendou a zároveň špičkou v nejakom tom hudobnom žánre. Pokiaľ ide o thrash metal, v utorok 11. júna sme mali možnosť vidieť, že niečo také možné je. Pre mňa osobne Slayer predstavuje kapelu, ktorá sa na formovaní môjho hudobného vkusu a smerovania podpísala asi najviac, takže keď sa naskytla možnosť vidieť znovu v akcii Toma Arayu, Kerryho Kinga a Jeffa Hannemana (nebudem rozvádzať ich posty v skupine, ak sa považujete za thrash-, death- a blackmetalistov, máte to vedieť odrecitovať aj zo sna), naviac v spoločnosti pôvodného, v kapele najdlhšie pôsobiaceho a najuznávanejšieho bubeníka, jedinou otázkou bolo, ako a za čo sa vypraviť do Ostravy, nie vymýšľať výhovorky, prečo nejdem... Rovnako rozmýšľalo viacero ľudí, preto Košice prispeli až netradične veľkou výpravou, väčšina išla vlakom, pár kusov aj autami.
Ostrava-Vítkovice je jedno z najpustejších miest, aké som zatiaľ videl, čo už, priemyslové aglomerácie atraktivitou nehýria asi nikde. Halu sme dlho nehľadali, lístky boli, (tie naše s poradovými číslami okolo 2025), a tých pár hodín do koncertu sa podarilo zabiť už tradičným, ale stále zábavným spôsobom. Zvlášť sranda je, ak niekto vykrikuje, že chce jesť, a nakoniec aj tak skončí okolo piva.
Okolo pol ôsmej už okolie haly kypelo životom, bola aj šanca prekecnúť niečo so známymi (zdravím Deathera, Martina Skálu, Martina zo Sanatoria a ďalších aktivít, Petra z Deflorace...). Ochranka nejaké veľké dusno nerobila, takže sme bez problémov zistili, že hala je riadna a naplniť ju je sústo pre odvážneho. Nebudem napínať, podarilo sa to, nie nejak do nepríčetnosti, ale návšteva bola slušná, niekoľkotisícová.
Plagáty o žiadnej predkapele nepísali, ale koncert po ôsmej odštartovali pražskí Certainty. Nie že by som si nevedel predstaviť celé zástupy vhodnejších domácich i zahraničných predskokanov, ale už len tá odvaha sa cení... A keďže predskakovanie pri takýchto "mamutích" akciách rozhodne nie je zadarmo, ochota takto "investovať" do zviditeľnenia je hádam aj znakom sebadôvery. Certainty si pamätám z celkom slušného CD "The Others". Aj na pódiu išlo o rockovo ladený doom, trochu ako Sentenced, možno aj Type O Negative, a hlavne mal celkový prejav kapely blízko k nemeckým End Of Green. Napriek tomu, že fans prišli vlastne na niečo celkom iné, nepískali, skôr by sa dalo hovoriť o vcelku dobrej odozve. Prečo nie, hlavne niektoré gitarové motívy boli veľmi dobré, a zvukár sa kapelu nesnažil "popraviť", takže dúfam, že si chalani po koncerte povedali - "oplatilo sa".
Po odchode predkapely atmosféra v hale zhustla očakávaním niečoho veľkého, tie pocity sa fakt ťažko opisujú... Mali sme výborné miesto, pár metrov od pódia, na ktorom technici robili posledné úpravy. Keď sme pri pódiu, dekorácia v podobe dosť namakanej plachty bola impozantná, a to nehovorím o aparatúre, ktorej rozmery sľubovali zážitok nie priam každodenný. Nakoniec čakanie skončilo, do tmy zažiarili svetlá, vyvalil sa dym, a na pódiu sa zjavili ONI. Už teraz sa ospravedlňujem za neodcitovanie playlistu, koncert som však absolvoval v niečom ako tranz, dokonca si zaboha nespomeniem, ktorou skladbou začali. Ale predviedli kusy zo všetkých albumov, ani som nečakal, že sa až v takej miere budú venovať novinke a jej predchodcovi, predsa len, od najlegendárnejšej zostavy by jeden čakal veci od "Show No Mercy" po "Seasons In The Abyss", vrátane, samozrejme, kompletne odohraného albumu "Reign In Blood", he-he. Žiadne strachy, na svoje si prišiel každý, tu je pár príkladov - "Die By The Sword", "Hell Awaits", "Chemical Warfare" (táto vec zavraždila, už originál je vlastne death metal, stačilo by podladiť, zahrať tam pár klepačiek, miesto spevu kanál a to by bol brutal death, vážení), "Raining Blood", Mandatory Suicide", kurva, mať tu všetky albumy, tak si spomeniem na všetko. Hodnotiť výkony sa v takomto prípade už ani nepatrí, bolo treba pozerať a učiť sa, učiť sa, učiť sa... Z Davea toho veľa vidno nebolo, ostatní si však pódium viac než užívali. "Tigrí muž" Kerry King ostražitým pohľadom sledoval publikum najprv len z pravej strany pódia, ale neskôr robil spoločnosť Jeffovi, ktorý mal na starosti ľavú stranu. Jeden si už tradične pestuje vlasy výhradne na dolnej polovici tváre, druhý má stále také, ako asi odjakživa (a porád je na tom lepšie, než pár typov, ktorí sa mu do nich neviem ani prečo montujú). No a v strede toho všetkého stál ten, ktorý sa vlastne nemení vôbec - čílsky rodák Tom Araya. V jeho rodnej krajine mu už dávno mali postaviť sochu, pre jej zviditeľnenie v tom dobrom slova zmysle urobil viac než hocikto iný, a keď sa to tak vezme, ostatné heroické figúry tohto kalibru možno v Chile hľadať akurát tak v radoch araukánskych náčelníkov (a že ich za tých 350 rokov s armádami a vládami bolo). Nakoniec, aj sám maestro má prevažne indiánsky genofond, vizáž a výdrž tomu viac než len nasvedčujú. Zdá sa, že reakciami publika bol úprimne nadšený, nezabudol viackrát poďakovať, aj ináč sa snažil o komunikáciu na úrovni. Nedá sa svietiť, hoci by členovia Slayer mohli byť otcami mnohých z tých, ktorí sa v ten večer ocitli v sále, ukázali, ako sa má hrať naozajstný, klasický a pritom stále vrcholne aktuálny tvrdý metal. Žiadne oprašovanie niečoho, čo by bolo pasé, žiadny koncert "hviezd" za zenitom. Také nasadenie ešte aj po dvadsiatich rokoch, to je niečo, čo si zaslúži úctu, o prínose pre scénu ani nehovorím, a verím, že Slayer už v histórii hudby majú isté a zaslúžené miesto. Mnoho z toho, čo dnes komerčné médiá predávajú ako "metal", sa neocitne ani v poznámkach pod čiarou, načo aj.
Koncert Slayer by sa mi určite nerátal bez "Angel Of Death", ale dočkal som sa (mohli zmastiť aj "Dittohead", ale...možno nabudúce). Ak mám playlist porovnať s tým, ktorý bol v Prahe pred štyrmi rokmi, bavil som sa rovnako dobre, akurát že vtedy o niečo dlhšie. Teraz kapela za poldruha hodiny do ľudí narvala, čo sa dalo, a mohli sme ísť domov. Ale stačilo (hoci každý by zniesol viac), spokojnosť bola a stále je. Ešte tak vedieť, či z "návratu strateného syna" bude aj niečo také ako ďalší album v zostave King-Hanneman-Araya-Lombardo.

[ Martin ]

[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 ]