r e p o r t á ž e  i n c i p i t u m
 r e p o r t á ž e
 r e p o r t á ž e  r e p o r t á ž e

titulka
koncerty
reportáže
recenzie
novinky
články
fotoreportáže
rozhovory
skupiny
ziny
kluby
rôzne
o nás

[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]

fotoreport Opeth, Paradise Lost, 9.11.2006, Roundhouse - Londýn (UK)
fotoreport Metalcamp 2006, 21.-23.7.2006, Tolmin (SLO), 1.deň
fotoreport Metalcamp 2006, 21.-23.7.2006, Tolmin (SLO), 2.deň
fotoreport Metalcamp 2006, 21.-23.7.2006, Tolmin (SLO), 3.deň
fotoreport Metalcamp 2006, 21.-23.7.2006, Tolmin (SLO)
report Metalcamp 2006, 21.-23.7.2006, Tolmin (SLO), 1.+2.deň
report Metalcamp 2006, 21.-23.7.2006, Tolmin (SLO), 3.deň
report Opeth, Burst, 19.12.2005, Roxy - Praha (CZ)
fotoreport Opeth, Burst, 19.12.2005, Roxy - Praha (CZ), Golo
fotoreport Opeth, Burst, 19.12.2005, Roxy - Praha (CZ), Ivan
fotoreport 18.12.2005, Petőfi Csarnok - Budapešť (HUN)
fotoreport Opeth, Akercocke, Burst, 30.11.2005, The Forum - Londýn (UK)
report Paradise Lost, Orphaned Land, Society 1, Sad Harmony, 22.5.2005, Abaton - Praha (CZ), Tomáš
report Paradise Lost, Orphaned Land, Society 1, Sad Harmony, 22.5.2005, Abaton - Praha (CZ), Golo
fotoreport Paradise Lost, Orphaned Land, Society 1, Sad Harmony, 22.5.2005, Abaton - Praha (CZ)

Opeth, Paradise Lost
9.11.2006, Roundhouse - Londýn (UK)

Akosi sa stalo dobrým zvykom, že predvečer cestovania na rodnú hrudu netrávim balením (čo by si aj človek na tri dni balil), ale na kvalitnom koncerte. Naposledy to boli výborní Porcupine Tree (report), tentokrát mi zhoda náhod prihrala do cesty zaujímavý tandem Opeth a Paradise Lost. Miestom činu bolo legendárne londýnske „venue“ Roundhouse, ktoré za svoju 160-ročnú históriu prešlo pozoruhodným vývojom. Budova pôvodne postavená ako servis pre parné lokomotívy s otočnou plochou odstraňujúcou problémy pri cúvaní parných strojov, ktorá dodnes určuje charakteristický kruhový pôdorys, sa časom zmenila na sklad ginu, aby v minulom storočí zažila viacero období nepoužívania i svoj zlatý vek v 60-tych a 70-tych rokoch. Vtedy sa z neho stalo vyhlásené útočisko umenia, predovšetkým hudby. Svoje hviezdne kariéry tu roztáčali Jimi Hendrix, Pink Floyd, Rolling Stones, Led Zeppelin či David Bowie. V roku 1968 tu Doors odohrali svoj jediný koncert v UK, v 1975 tu prvýkrát naživo vôbec zahoblovali Motörhead. Po vyše dvoch dekádach chátrania bol Roundhouse znovuotvorený v júni 2006. Mal za sebou rekonštrukciu za dychvyrážajúcich 30 miliónov libier (viac ako miliarda 650 miliónov korún – koľko „kulturákov“ či viacúčelových divadiel by sa za to dalo postaviť u nás?) a určite by rád nadviazal na svoje najslávnejšie roky.

Paradise Lost a Opeth – učebnicový príklad situácie, keď mladší, agilnejší a odvážnejší predbehne staršieho, skúsenejšieho a ťarbavejšieho. Paradise Lost, v 90-tych rokoch mienko- i štýlotvorná kapela, je o dekádu neskôr len support pre v súčasnosti veľmi vychytených Opeth, i keď uvádzaná ako špeciálny hosť anglickej časti európskeho turné. Paradise Lost a ich gothic/doom/rock/metal zúfalo skamenel v čase, napriek tomu sa tento večer počúval príjemne. Áno, v kontexte vlastnej tvorby sa kapela na jednotlivých albumoch vyvíja, keď však počúvate výber z celej tvorby aký napríklad zaznel dnes, neubránite sa dojmu, že všetky pesničky sa na seba podobajú viac, ako by bolo zdravé. Rovnaké tempo i rytmus, rovnaká kompozícia skladieb, rovnaké aranže s klávesom a hlasovými harmóniami púšťanými z playbacku bijú do uší príliš intenzívne na to, aby sa dali ignorovať, zároveň však neurážajú. Kostru hodinového setu tvorili pesničky z posledných dvoch štúdioviek „Symbol of Life“ a „Paradise Lost“ (po tri kúsky), zvyšok sa nemohol zaobísť bez obligátnych flákov ako „As I Die“, „Say Just Words“ či „One Second“. Paradise Lost nie sú kapelou, ktorú by som musel počuť každý deň, z tohto koncertu však u mňa prevládajú pozitívne dojmy.

Playlist: Isolate, Grey, Hallowed Land, Erased, Redshift, Embers Fire, No Celebration, Shadowkings, Pity the Sadness, As I Die, One Second, Forever After, Eternal, Say Just Words

Okrem diania na pódiu sa o zábavu spoľahlivo staral aj toaletový humor. Najprv som bol svedkom, ako sa v preplnenej miestnosti s panáčikom na dverách snažil cudzinec predrať k umývadlu, na čo mu domorodec ukrutným miestnym prízvukom zadelil „this is England, we don’t wash hands“ (aj napriek kompletnej rekonštrukcii sú (vypú)šťacie zariadenia v trojtisícovej hale hrubo poddimenzované). Druhýkrát mi kútiky úst roztiahla veselá partia mladíkov užívajúcich si v intímnom prostredí zelené dary prírody, pričom zákaz takýchto pochutín v UK ich trápil hádam ešte menej ako zákaz fajčenia v celom objekte:-))

No ale naspäť k muzike, medzitým to totiž rozbalili Opeth, a ich dnešný koncert bol špeciálny hneď v dvoch ohľadoch. Tak v prvom rade, natáčal sa tu materiál na chystané DVD. Prítomnosť kamier pod pódiom mala za následok príliš veľkú vzdialenosť kapely od publika, napriek tomu boli reakcie po každom odohranom kuse strhujúce. Tou druhou vecou, ktorou Opeth ozvláštnili aktuálne križovanie Európy, je zaradenie skladieb, ktoré sa počas predchádzajúcich turné nehrávali. Zámer je to určite chválihodný, osemalbumový katalóg je v prípade Opeth kvalitatívne pomerne vyrovnaný, žiaľ odniesol si to „Deliverance”, ktorý mam ja najradšej. Nezaznelo z neho nič, z „My Arms, Your Hearse“ a „Blackwater Park“ potom po dva kusy, z ostatných, vrátane ešte stále novinky „Ghost of Reveries“, po jednom („Windowpane“ z „Damnation“ s krásnym Akerfeldtovým sólom ma oslovila najviac). Možno práve preto radím toto vystúpenie Opeth k tým slabším, ktoré som mal možnosť vidieť, čiastočne sa pod to podpísal asi aj zvuk, ktorý síce nebol zlý, ale nebol ani na špičkovej úrovni, na ktorý som v Londýne zvyknutý. Napriek tomu sú Opeth naživo výborná kapela, a keby som nemal s čím porovnávať, možno by som odchádzal aj ja nadšený ako väčšina osadenstva vypredanej haly. Počas jedného z dlhých príhovorov Mikaela Akerfeldta, ktorý tradične hojne vtipkoval, okrem iného zaznelo, že kapela si dá po skončení turné dlhšiu pauzu. Myslím, že je to správny krok, v poslednej dobe bolo predsa len trochu „přeopethováno“, okrem toho pri kapele takéhoto formátu čaká človek s každým materiálom niečo nové. „Ghost of Reveries“ je síce dobrý album, znie však až príliš ako „Best of Deliverance & Blackwater Park“.

Playlist: When, Ghost of Perdition, Under the Weeping Moon, Bleak, Face of Melinda, The Night and the Silent Water, Windowpane, Blackwater Park, Demon of the Fall

[ Dáša ]



[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]



Copyright © 1997-2013 incipitum.sk, ISSN 1337-222X
Doslovné ani čiastočné preberanie materiálu zo stránok incipitum.sk nie je povolené bez predchádzajúceho písomného povolenia redakcie.

Hit Counter by Digits