[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]

Roger Waters
12.05.2007, Earl's Court - Londýn (UK)

Sú koncerty a KONCERTY. Vystúpenie basgitaristu PINK FLOYD Rogera Watersa v rámci turné "The Dark Side Of The Moon Live 2007" patrí do tej druhej kategórie. Do kategórie koncertov, kde oči plačú, srdce ide od radosti vyskočiť z hrude, uši nemôžu uveriť tomu, čo počujú, ústa by aj spievali, keby nezostali otvorené v nemom úžase a mozog pracuje nadčasy, aby všetky tie výnimočné vnemy dokázal spracovať. Najlepšie tento zážitok vystihuje verš z poslednej odohratej skladby: "I can't explain, you would not understand". Napriek tomu sa vám ho v nasledujúcich riadkoch pokúsim priblížiť.

Už keď som sa v slnečnú sobotu blížil k legendárnemu "venue", tušil, som že dojmy z tohto večera budú silné po všetkých stránkach. Samotná budova Earl's Court Exhibition Centre, ako znie jej plný názov, by zvonku veľa pôžitku pre oči neponúkla, keby ju nezdobili dva obrovské plagáty pozývajúce na dvojkoncert 11. a 12. mája, samozrejme s dôraznou poznámkou "sold out". Aj keď som prvých pár dní po príchode do Londýna býval doslova za rohom a rovnomennú časť západného Londýna Earl's Court teda dôverne poznám, dovnútra som sa dostal až pri tejto príležitosti. V jej útrobách som sa cítil doslova ako malý chlapec, ktorý sa prvýkrát dostal do mesta a ktorému z igelitky trčia rezne od mamči. A to nielen kvôli megalomanským rozmerom (v hlavnej hale môžu údajne naraz parkovať štyri jumbo-jety a nenájdete v nej žiadny stĺp) a maximálnej kapacite až 19-tisíc ľudí, ale predovšetkým vďaka hudobnej histórii, ktorá sa tu, nech to znie akokoľvek pateticky, písala, a ktorú možno cítiť z každého kúta. Za príkladmi netreba chodiť ďaleko. Samotní PINK FLOYD tu hrali na turné k obom najslávnejším albumom "Dark Side of the Moon" a "The Wall", pričom v druhom spomínanom prípade išlo len o jedno zo štyroch miest na svete, kde bola pôvodná pódiová show kvôli nákladnej produkcii uvedená (vznikol tu aj živák "Is There Anybody Out There? The Wall Live 1980-81"). V roku 1994 počas (zatiaľ?) posledného turné tu Pink Floyd (už bez Rogera Watersa) vytvorili dych vyrážajúci a ťažko prekonateľný rekord štrnástich (jedna-štyri!!) vypredaných koncertov, prvý z ktorých je zaznamenaný na 2-DVD "P*U*L*S*E". Rovnako zvučné sú aj ďalšie mená: Led Zeppelin (záznam opäť dostupný na DVD), Rolling Stones, Queen, Paul McCartney, David Bowie, U2, Radiohead, ale aj Iron Maiden a Metallica. A to ešte nikto z plného hľadiska netušil, že historický okamih je na programe aj dnes....

Samotná show začala takmer na minútu presne o plánovanej pol ôsmej, aj keď na prvý pohľad nebolo jednoduché zaregistrovať to. Len niekoľko pozornejších divákov si zo začiatku všimlo, že "screensaver" na obrovskej obrazovke rozprestierajúcej sa po celej dĺžke pódia nebol už úplne nehybný. Ruka anonymného poslucháča na ňom z času na čas preladila predpotopné rádio, pripálila si cigaretu či doliala whisky, aby sa potom opäť dlhé minúty, okrem stúpajúceho cigaretového dymu, nič nedialo. Po polhodine toto originálne, praktické (umožnilo usadenie oneskorencov bez toho, aby kvôli nim ostatní návštevníci niečo podstatné nevideli), avšak možno trochu zbytočne dlhé intro vystriedala tma a do nej už ROGER WATERS po nemecky odpočítal začiatok dvaapolhodinového predstavenia. Už pri prvých tónoch "In The Flesh" nikto nepochyboval, že dnes sa budú diať veľké veci. Výborná skladba z výborného albumu fungovala naživo rovnako dobre ako z CD, na úvod by sa ale možno viac hodila jej priamočiarejšia a menej teatrálna sestra "In the Flesh?". Ak bola úvodná skladba zahratá trochu ospalo, skôr s dôrazom na text ako na jej prirodzenú údernosť, nasledujúca "Mother", bola možno trochu prirýchla. V nej trochu komicky pôsobil dialóg syna a "matky", ktorej repliky v refréne spievala jedna z troch kakaových vokalistiek, vekom skôr Rogerova dcéra, ak nie vnučka. Napriek tomu išlo o jeden z najsilnejších a najslzotvornejších momentov, okolo mňa plakal hádam každý, na koho som videl, a ja som nebol výnimkou. Na tretiu skladbu si Roger necháva akustickú gitaru a hypnoticky opakovaným riffom nás vracia presne 40 rokov v čase k "A Saucerful of Secrets", jedinému albumu, na ktorom sa podieľalo všetkých päť členov Pink Floyd. "Set the Controls for the Heart of the Sun" bola prvá z mnohých spomienok na minulý rok zosnulého zakladajúceho člena Floydov Syda Barretta. Tento tribute pokračoval hneď trojicou skladieb z "Wish You Were Here". Trošku ma mrzela značne skrátená "Shine On You Crazy Diamond". Samozrejme, nikto nemohol očakávať, že odznie jej plných 25 minút, táto okresaná verzia však stratila veľa zo svojej postupne najprv gradujúcej a potom odznievajúcej atmosféry. Napriek tomu pôsobivá skladba doplnená "kozmickou" videoprojekciou prelínajúcou sa s fotkami Syda. V o niečo rezkejšom duchu sa niesla "Have a Cigar" a trio z "Wish You Were Here" zakončila titulná skladba, v ktorej si publikum zchuti zaspievalo.

Nasledoval ďalší tématický blok, v ktorom Roger prezentoval svoje protivojnové cítenie. "Southampton Dock" a "The Fletcher Memorial Home" pochádzajú z "The Final Cut", posledného albumu Pink Floyd, na ktorom sa Roger podieľal, a jeho podtitul "A Requiem for the Post War Dream" o obsahu veľa napovedá. "Perfect Sense Part 1 & 2" a "Leaving Beirut" boli síce jediní zástupcovia z majstrovej sólovej kariéry, Roger je však minimálne spoluautorom, vo väčšine prípadov jediným autorom všetkých dnes odohratých skladieb. V spomínanom štvorbloku to pekne natvrdo schytal istý George, ktorého musela "tá texaská výchova dojebať keď bol veľmi malý", a svoje si odskákal aj jeho kamarát Tony, ktorý zhodou okolností dva dni predtým ohlásil svoj odchod z 10 Downing Street po desiatich rokoch. Obzlášť silné posolstvo priniesla "Leaving Beirut" opisujúca Rogerovu skúsenosť z mladosti, keď sa ocitol sám bez peňazí v cudzej krajine, odkázaný na pomoc od miestnych. Samozrejme, tento zážitok spred polstoročia, dokreslený dojímavým komixovým videoklipom, ťažko dávať do kontextu zo stovkami a tisíckami dnes po svete sa pohybujúcich fanatikov ochotných kedykoľvek zomrieť a vraždiť "nevercov", kto však chcel, ten odkaz našiel a pochopil. Nech má vojna akúkoľvek podobu a proti sebe stoja akékoľvek strany, najviac na to doplatia vždy nevinní obyčajní ľudia, ktorí s vecou nemajú a nechcú mať nič spoločné. A ak by sa niekomu zdalo, že Roger len využíva súčasnú antibushovskú a antiamerickú vlnu, odporúčam lepšie zaostriť na diskografiu Pink Floyd, z ktorej je jasné, že protivojnovej tématike sa Mr Waters, sám hlboko poznačený II. svetovou, venuje prakticky programovo už desiatky rokov.

Prvý set zakončila skvele vygradovaná "Sheep" zo zvieracieho albumu. Počas nej po hale poletovalo legendárne nafukovacie prasa, ktoré sa pred tridsiatimi rokmi len pár míl odtiaľ, na druhej strane Temže medzi vysokánskymi komínmi Battersea Power Station, zapísalo do dejín ako hlavný protagonista jedného z najvydarenejších obalov rockovej histórie, a zároveň príčina odklonenia a meškania všetkých letov z Heathrow v druhý deň fotenia, keď sa odtrhlo z kotviacich lán. Po hudobnej i vizuálnej stránke dôstojné vyvrcholenie tejto časti koncertu, po ktorej nasledovala prestávka.

Žiaľ, nikto nevedel, ako dlho bude pauza trvať a chýbal aj oznam naháňajúci divákov na miesta ako to bolo pred prvou časťou, takže sa nám podarilo prestáť v desiatkach metrov dlhých radoch prvých pár úderov srdca ohlasujúcich začiatok "The Dark Side of the Moon". Ak v prvom dejstve išlo o vystúpenie sólistu a jeho doprovodnej kapely, v druhom sa Roger poslušne zaradil do početného súboru a venoval sa predovšetkým basgitare. Posledným, dvanástym členom kapely sa exkluzívne len pre tento večer stal Nick Mason, bubeník Pink Floyd. Ak si odmyslíme raritné vystúpenie na Live8 pred dvoma rokmi, naposledy stála rytmická sekcia Pink Floyd spolu na pódiu v júni 1981 (zhodou okolností v tej istej hale), preto sa netreba diviť, že keď sa Nick zjavil za druhou bicou súpravou, ovácie nemali konca-kraja a nejeden zaslúžily rocker vyronil slzu. Trochu prekvapivo sa Roger k slovu, či vlastne k spevu, dostal až v "Us and Them", väčšinu skladieb odspievali gitaristi Snowy White a Dave Kilminster. Druhý menovaný, Lemmyho takmer menovec (zhubné následky ich zámeny si radšej ani nepredstavujem:-)), mal na svedomí väčšinu sól, ktoré sa mu darili so striedavými úspechmi. Raz darmo, David Gilmour je len jeden, s pribúdajúcmi minútami sa však sóla podobali na originál stále viac, a ak si Mr Kilminster šetril svoje najlepšie chvíle do prídavku, vyšlo mu to na sto percent. Keďže v hale sa dal kúpiť (ako inak) nádherne graficky spracovaný program obsahujúci okrem iného aj kompletný setlist, bolo len málo ľudí, ktorí verili, že "Eclipse" je posledná skladba večera. Keď Roger do mikrofónu zrúkol "You! Yes you! Stand still, laddie!", blížilo sa vyvrcholenie, ktoré považujem za jeden z mojich najsilnejších koncertných zážitkov. "The Happiest Days of Our Lives" samozrejme plynule prešla do hymny "Another Brick in the Wall Part 2" a legendárny pokrik "Hey! Teacher! Leave Them Kids Alone!" spievali všetky ústa v sále. Sprievodná videoprojekcia kombinujúca scény z kultového filmu "The Wall" a zábery pripomínajúce Rogerovo pacifistické zmýšľanie prezentované v prvej časti potvrdili, ako nadčasový je tento "masterpiece": notoricky známe pochodujúce kladivá sú vizuálne tak podobné s ropnými vežami, až z toho behal po chrbte mráz. Ale ani to ešte nemalo byť všetko. Po medzihre "Vera / Bring The Boys Back Home" koncert ukončila skladba, ktorú David Gilmour svojho času označil za jeden z najlepších kusov muziky, aké kedy (spolu)napísal. Či počúvate "Comfortably Numb" zo štúdiového alebo live albumu, či z filmu alebo naživo, je to nesmierne silná skladba so zvláštnou atmosférou, ktorú nedokážem k ničomu prirovnať. Absolútny vrchol koncertu potvrdzujúci príslovie "v najlepšom treba končiť". Ak by ešte nasledovalo čokoľvek ďalšie, vyznelo by to strašne banálne....

Hoci sa v otázke možného reunionu Pink Floyd držím pri zemi a na vec pozerám realistickými očami, po tomto zážitku si len ťažko viem predstaviť koncert, ktorý by som si prial vidieť viac. Preto ak ešte niekedy jedna z najvplyvnejších rockových kapiel vyrazí na turné, budem tam....

Playlist:
Part 1: In The Flesh, Mother, Set The Controls For The Heart Of The Sun, Shine On You Crazy Diamond, Have A Cigar, Wish You Were Here, Southampton Dock, The Fletcher Memorial Home, Perfect Sense Part 1 & 2, Leaving Beirut, Sheep
Part 2: The Dark Side Of The Moon: Speak To Me, Breathe, On The Run, Time, The Great Gig In The Sky, Money, Us And Them, Any Colour You Like, Brain Damage, Eclipse
Part 3: Encore: The Happiest Days Of Our Lives, Another Brick In The Wall Part 2, Vera / Bring The Boys Back Home, Comfortably Numb

[ Dáša ]

[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]