[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]

Inferno Metal Festival 2009
7.4.: Terrordrome, Sahg, Earth, Benea Reach
8.4.: Kraanium, Kampfar, Azarath, The Batallion, Ramesses, Septic Flesh, Unearthly Trance, Pestilence 9.4.: Dew Scented, Vreid, Swallow The Sun, Root, Keep Of Kalessin, Vicious Art, Paradise Lost 10.4.: Koldbrann, Helheim, Black Comedy, Troll, Grand Magus, Samael, Code, Carpathian Forest
8.-11.4.2009, Oslo (NOR), 2. časť

Inferno Metal Festival, to nie je len hoblovanie na pódiu či trasenie hlavou pod ním, ale aj množstvo sprievodných akcií. O tých bude reč predtým, než sa pustíme do piatkového diania. Tak v prvom rade tu máme Inferno konferenciu, ktorej sa mohol zúčastniť každý, kto bol ochotný rozlúčiť sa so skromnými €100. Na nej zástupcovia vydavatelstiev, kapiel, promotérskych agentúr a ďalšie osoby z brandže diskutovali na témy ako šance mladých kapiel presadiť sa, získanie vydavateľskej zmluvy, promotion, sponzori a endorsement a vo všeobecnosti fungovanie extrémneho metalu v hudobnom priemysle. Témy určite zaujímavé, ale zrejme nejeden potenciálny účastník bol odradený nekresťanskou cenou. Ďalej tu bola možnosť posedieť si v kine, tentokrát za drobný príplatok, a vychuntať si dávku strachu a mäsiarstva zo strieborného plátna pod hlavičkou Inferno film. Prednosť pred holywoodskou produkciou, ktorá sa dá v hojnom počte aj tak pozrieť v bedni, dostali skôr menej známe skvosty nórskej i medzinárodnej hororovej scény. Ťažko povedať, ako to bolo s návštevnosťou, keďže premietalo i hralo sa v rovnakom čase. No a samozrejme nemohlo chýbať Inferno Metal Expo, čo je vlastne za honosným názvom sa schovávajúce distro stánky, tetovanie atď. Pravdupovediac, čakal som, že to celé bude o niečo väčšie, ale kríza asi nepustí. Dobré bolo stretnúť po dlhom čase Bela a jeho Forensick sprievod.

K tým menej tradičným festivalovým kratochvíľam patrí Blackmetal Sightseeing. Tá sa po minuloročnom úspechu organizovala druhýkrát a prilákala plný autobus záujemcov. Čiernej histórie chtiví fanúšikovia si najprv pozreli budovu s kaviarňou, v ktorej začiatkom poslednej dekády minulého storočia sídlil obchod s hudobninami príznačne nazvaný Helvete („Peklo“). Vlastnil ho istý Øystein Aarseth, metalovej verejnosti známejší ako Vargom Vikernesom zavraždený Euronymous, a svoj podnik viedol nie zrovna typicky obchodníckym spôsobom. Svojím zákazníkom často diktoval, čo si majú kúpiť („nový album Deicide nepotrebuješ, podľa mňa potrebuješ nové splitko Mayhem“) a mnohých potenciálnych zákazníkov ani nevpustil dnu, lebo neboli správne oblečení. Týmito historkami nás zásoboval náš sprievodca Anders Odden, svojho času okrem iného Satyricon či Celtic Frost. Vrcholom tejto časti bol zostup do pivnice, kde sa na stene zachoval veľký nápis BLACK METAL vraj od vyššie menovaného nebohého autora. Hromadné i individuálne fotenie pri tomto „artworku“ bolo síce trošku detinské, ale svoje čaro to rozhodne malo. Koniec-koncov, Helvete bolo jedným z centier nórskeho blackmetalového diania.

Blackmetalová prehliadka mesta sa mohla kľudne volať „Po stopách vraha“, keďže aj ďalšie navštívené miesto bolo úzko späté so zločinami Varga Vikernesa. Holmenkollen, ležiaci v horách na okraji Osla, je našincovi známy hlavne ako dejisko nezpočetných lyžiarskych šampionátov. 21. augusta 1992 sa však dostal do správ ako terč úspešného podpaľačského útoku Counta Grishnackha a jeho kumpánov Euronyma a Fausta, za ktorý bol, spolu s vyššie spomínanou vraždou, právoplatne odsúdený. Drevená Holmenkollenská kaplnka okamžite vzbĺkla a vďaka svojej polohe na kopci bolo podľa očitých svedkov požiar vidno z celého Osla. Nech už je váš názor na prínos kreťanstva či cirkvi akýkoľvek, pálenie architektonických skvostov, vek ktorých sa v mnohých prípadoch počíta na storočia, k inteligentnej diskusii určite neprispeje. Najlepšie to hádam zhrnul ďalší člen Mayhem Necrobutcher: „Nemyslím si, že pálenie kostolov je dobrý nápad. Nakoniec aj tak postavia nový z vaších daní“. Zhodou okolností sa v čase konania festivalu práve rozhodovalo o Vikernesovom podmienečnom prepustení.....

Treťou a poslednou zastávkou našej expedície bol nástupca Helvete, obchod dnes zvaný Neseblod Records (áno, krvácanie z nosa!). Dve maličké miestnosti natrieskané všetkými druhmi hudobných nosičov, tričkami, plagátami a dobovými relikviami slúžia zároveň aj ako metalové múzeum. Bohatý inventár tu počíta mnohé raritné nahrávky, vinylové testpressy, obskúrne demá nielen z nórskych blackmetalových dielní, alebo dokonca osobné veci či koncertné rekvizity členov kapiel. Mnohé kúsky zdobia podpisy samotných aktérov a sú tak jedinými svojho druhu. Aby ste sa dostali do obrazu, odporúčam www.neseblodrecords.com sekcie rarity, demá a galéria. A pre istotu seďte, lebo keď zbadáte tie ceny....

Toľko k sprievodným aktivitám, prejdime ku kultúre. U Rockefellera sa v piatok o výkop postarali aj u nás dobre známi Nemci DEW-SCENTED. Keďže ľudia sa len zbierali, a tí, čo dorazili, vyzerali dosť ospalo, kapela ohlásila svoju misiu prebrať prítomných a pripraviť ich na to, čo príde neskôr. Dew-Scented to v novej zostave šľapalo spoľahlivo, ich trash/death by nemal nikoho uraziť, ale nie je ani veľmi objavný. Veď pri počúvaní DS má človek pocit, že od najlepších čias Destruction a Kreator sa toho okrem zrýchlenia v Nemecku veľa nezmenilo.

Slušnú dávku pravého nórskeho black metalu predviedli domáci VREID. Tí sa, podobne ako veľa spolubojovníkov, programovo venujú minulosti, nie však tej dávnej vikingskej, ale obdobiu druhej svetovej vojny, konkrétne nórskemu odbojovému hnutiu Vzdor, ktoré má v Osle samostatné múzeum. Vreid spravili na túto tému dva albumy, predchádazjúci „I Krig“ a novinku „Milorg“, a zrejme vedia, o čom hovoria, keďže basák Hváll má z tejto histerickej kapitoly doktorát. Rešpektu hodné vystúpenie dokreslila pôsobivá projekcia plná dobových záberov, a o tradičné nórske melódie sa postarala hosťujúca huslistka. Vždy bude diskutabilné, kde sa končí zdravá národná hrdosť a vlastenectvo a kde začína tupý nacionalizmus, na môj vkus boli v sete Vreid všadeprítomné nórske vlajky vyskytujúce sa frekvenciou reklamy na Coca-Colu priveľa. Je to trochu škoda, lebo hudobne majú Vreid čo povedať aj tým, čo sa black metalu za normálnych okolností vyhýbajú. No a ja sa dodnes snažím predstaviť si, ako by to asi dopadlo, keby u nás niekto spravil kapelu o Slovenskom národnom povstaní.

Počas setu SWALLOW THE SUN sa na pódiu dali hádam jediný krát na festivale vidieť klávesy. Fíni dodali klasický doom metal, na ktorom ťažko niečo riešiť. Buď máte tento štýl radi, a nemáte dôvod si Swallow The Sun neužiť, alebo nie, a odchádzate do baru. Viac som bol zvedavý na to, ako si bez armády skalných fanúšikov v cudzom prostredí poradí česká legenda ROOT. Počas prvých dvoch flákov Nóri nevedeli, čo si majú o exotoch z Východnej Európy a špeciálne o ujovi v župane spievajúcom texty z ťaháku myslieť, s pribúdajúcimi skladbami sa ale aplauz stabilne zvyšoval. A to aj napriek tomu, že ROOT snáď ako jediní na festivale nemali stopercentný zvuk.

A opäť sa to na hlavnom pódiu pravo nórsky black metalovo mydlí, včeličky bzučia, klepačky klepú, koženné gate sa potia. KEEP OF KALESSIN sú dobré známi aj z česko-slovenských pódií, pre mňa asi navždy zostanú druhotriednou čierno-kovovou hordou, na ktorej ani pri opakovanom počúvaní neviem nájsť nič zaujívamé.

O poschodie nižšie sa o najväčšie prekvapenie festivalu postarala švédska pätica VICIOUS ART. Ostrieľaní borci so skúsenosťami v Dark Funeral, Grave či Entombed zhodili nálož plnú bláznivého death metalu mixnutého grindom. O zábavu sa staral hlavne spevák Jocke Widfeldt s výzorom diviaka a správaním spolubývajúceho Hannibala Lectra. Vo vokáloch mu kontroval basák Jörgen Sandström, v pohybových kreáciách ale konkurenciu nemal. Vicious Art možno nie sú na počúvanie doma cez slúchatká, naživo sú ale presne to, čo naordinoval lekár. Hobluj!

Na záver piatkového večera, či vlastne úvod sobotného rána, tu máme samotných PARADISE LOST, ktorí po odpadnutí Meshuggah prevzali úlohu hlavnej hviezdy festivalu. Napriek pokročilej hodine predviedli profesionálny výkon, ktorý bol premiérou pre bubeníka Adriana Erlandssona (predtým At The Gates, The Haunted, Cradle of Filth, Brujeria). Dojem trošku kazil Nick Holmes, ktorý miestami vyzeral, že by bol radšej v posteli, alebo pri výčape. V prestávkach medzi skladbami zabával typickým anglickým humorom. Špeciálne pre Inferno sa hral tvrdší set ako normálne, s mnohými starými skladbami. Proti početným flákom z Draconian Times snáď neprotestoval nikto. Paradise Lost môžu mať svoje najlepšie dni za sebou, naživo však stále bavia. Playlist: Hallowed Land, Embers Fire, Never for the Damned, Erased, Elusive Cure, Shadowkings, Ash & Debris, As I Die, The Enemy, Gothic, Enchantment, Requiem, Say Just Words, One Second, Last Time.

Pred záverečným dňom si dovolím niekoľko slov o zlatom moku (o tom, čo ide dnu, nie ten, čo ide von, aj keď v niektorých prípadoch to veľký rozdiel nebol). Nórskemu trhu vládnu tri domáce značky, ktoré sa v niekde čapujú vo veľkostiach 0,4 (malé) a 0,6 litra (veľké), inde zase ako obvyklé 0,3 a 0,5. Niektoré nalievarne, zrejme na urýchlenie obsluhy, fungujú systémom „one size fits all“, takže ak si objednáte „øl“, dostanete ho štyri deci. Najmenšie zlo (a zároveň najrozšírenejšie) bola značka Hansa, v tesnom závese za ňou o poznanie menej frekventovaný Frydenlund. Ringnes, paradoxne s najväčším podielom na trhu, už ale bolo dosť veľké peklo, zvlášť ak ste narazili na jeho sladkú odrodu. S tými sladkosťami to Nóri vôbec trochu preháňajú. Zatiaľ čo sladký chleba sa ešte dá ako-tak stráviť, sladký syr, ryba či horčica už dole krkom idú o niečo ťažšie. Na pípach celkom prekvapila takmer úplná absencia inak všadeprítomných „futbalových“ značiek, medzi lahváčmi bol naopak dosť veľký výber, okrem iného napríklad Budvar, Plzeň, Staropramen či dokonca Starobrno. Miestnou frndžalicou je bylinkový Akvavit, chuťovo niekde okolo našich bylinkových likérov. Čo sa týka cien, pripravte sa na taký nepomer kvalita/cena, že sa na to vlastne ani nedá pripraviť. Zhruba sa pohybujeme na úrovni dvoj- až trojnásobku londýnskych cien. Ak by ste sa rozhodli vybaviť zásobovanie v supermarkete, počítajte s tým, že všetky fľaše a plechovky sú zálohované. No a keď sme už povedali A, povedzme aj B. Na smädné nórske krky, ktorým nikdy nestačí dať si len tak na náladu, upozorňujú dokonca aj oficiálne turistické bedekre. Preto sme boli nemálo prekvapení, keď sa nám za dva týždne nikoho „ožratého ako Vikinga“ stretnúť nepodarilo. Možno sme sa pohybovali v príliš slušných podnikoch, možno bolo pred výplatou, a možno to bolo jednoducho tým, že zošrotovať sa niekde nadoraz a cestou domov si „len na chvíľku oddýchnuť tuto na lavičke“ sa môže v Nórsku veľmi ľahko stať tým posledným rozhodnutím, ktoré urobíte.

Naspäť k hudbe, sobota bola zo všetkých dní najčiernejšia. Blackmetalový maratón odštartovali domáci KOLDBRANN a so sebou priniesli všetky mysliteľné i nemysliteľné atribúty. Koža, klince, plamene, reťaze, nábojnícové pásy, make-up, fľaša vína i horiace kríže by nemali hádam nikoho zaskočiť. Ostnatý drôt okolo bicích je už tou menej vídanou rekvizitou. Keď sa však začalo trsať podopierajúc sa o vidly (!), súťaž o najagro moment festivalu mala svojho víťaza (žeby kritika do vlastných radov?) Na to všetko samozrejme Koldbrann nemohli stačiť sami, a preto si pozvali na výpomoc viacero hostí na čele s blackmetalovou celebritou Kvarforthom (Shining, Skitliv a mnohé iné). Ten čo-to odškriekal, vyfúkol zopár plameňov, pošaškoval s horiacim krucifixom, povzbudil svojích hostiteľov veľkým nápisom „Fuck Koldbrann“ na bruchu, a upratal sa naspäť do šatne.

Zo setu EXECRATION mám fotky, takže aspoň kúsok som vidieť musel, lenže nepamätám si absolútne nič. Toľko k úrovni ich old school death metalu.

Naspäť na hlavné pódium a naspať k black metalu, v drôtených rubášoch a kožených nohaviciach nastúpili HELHEIM. Bergenčania to dávajú na vikingskú nôtu, a treba povedať, že celkom podarene. Okrem viking či black sa na ich metal dá použiť aj prívlastok epic, keďže okrem nemilosrdného nórskeho búšenia to skúšajú aj atmosférou a zmenami tempa. O poschodie nižšie sa o experiment svojím cyber metalom pokúsili BLACK COMEDY, s niekdajším bubeníkom Dimmu Borgir za batériou. Pokiaľ sa mňa týka, experiment sa nepodaril. Ak chce niekto machrovať s osemstrunovými gitarami, treba na nich hrať trochu inak.

Čiernota v Rockefellerovi nepoľavuje ani na chvíľku. TROLL, hádajte odkiaľ, fungujú s prestávkami od roku 1992, a svoje dlhoročné pódiové panictvo ukončili práve na tohtoročnom Inferne (17 rokov – už bolo na čase:-)) Publikum si ich koncertnú premiéru užívali do sýtosti, ja som ale ohromený veľmi nebol. Podobný dojem zanechali i GRAND MAGUS.

SAMAEL sú už na scéne nejaký ten piatok a nejaký ten piatok sa aj venujú kríženiu metalu s elektronikou. Presne v týchto mantineloch sa odohralo ich nórske vystúpenie. Nemilosrdné búšenie naprogramovaných bicích dopĺňali Xy za elektronikou a perkusiami, potiaci sa Vorph s gitarou za mikrofónom, nenápadný gitarista Makro a zvesela poskakujúci a zľahka debilne sa usmievajúci basák Mas. Zo setov Samael, ktoré som doteraz videl, ma tento bavil asi najviac, to však neznamená, že to bola nejaká veľké sláva.

Trošku inak ako väčšina dnešných protagonistov sa na blackmetal pozerá nórsko-anglické zoskupenie zvané CODE. Frontman Kvohst opäť raz zmiatol šokujúcou zmenou výzoru („Je to on? Nie je to on?“), aj keď charakteristický zombie image si kapela zachováva. A rovnako si zachováva aj zmes zvláštne znejúceho čierneho besnenia, pôsobivej melodiky a nekomicky vyznievajúcej avantgardy. Hralo sa predovšetkým z nového albumu Resplendent Grotesque, ktorý ide v šľapajách predchodcu Nouveau Gloaming. Kapela sa nenechala rozhádzať techickými problémami a na Inferne u mňa dosiahla medailové umiestnenie. Keď black metal, tak Code! Playlist: Smother The Crones, The Rattle Of Black Teeth, The Cotton Optic, A Sutra Of Wounds, In The Privacy Of Your Own Bones, Aeon In Cinders, I Hold Your Light, Possession Is The Medicine, Brass Dogs

Malo to byť dôstojné vyvrcholenie deviateho ročníka Inferno Metal Festivalu. Niečo podobné, o čo sa po minulé roky postarali blackmetalové veličiny Emperor, Immortal alebo Gorgoroth. Zostalo len pri pláne, či (be)zbožnom želaní. CARPATHIAN FOREST sa veľmi chceli postaviť na rovnakú úroveň ako spomínaní krajania. Veľmi sa im to nepodarilo. Čím drsnejšie a skazenejšie sa snažili pôsobiť, tým trápnejší boli. Na privítanie transparenty „Fuck You All“ pripomínajúce ostatnú štúdiouvú nahrávku a nórske vlajky pootočené tak, aby tvorili obrátené kríže. Potom skupina sporo odetých ľudí oboch pohlaví, nesúcich nórske vlajky (čo iné?), v plynových maskách a plienkach (??), potretých niečím, čo asi za normálnych okolností má zostať v tej plienke (pravosť tohto make-upu som neskúmal). Nejaké hrátky s vibrátormi, a polonaháči odchádzajú do zákulisia, asi sa prebaliť. Naterfrost a spol satanužiaľ ostávajú a bzučia ten najobyčajnejší nórsky black metal. Do setu vraj špeciálne pre Inferno zaradili skladby, ktoré sa naživo veľmi často nehrávajú (niežeby v tom bol veľký rozdiel). Carpathian Forest sú pre mňa všetkým, čo na black metale nemám rád, navyše sa berú strašne vážne, preto sme sa ani nepokúšali vydržať do konca. Ťažko ich môže vystihnúť niečo lepšie ako citát nemenovaného slovenského leprózneho klasika: „temní ako riť“.

Toľko teda k Inferno Metal Festivalu 2009, ktorý aj napriek výhradam zanechal výrazne pozitívne dojmy, umocnené „exotickou“ lokalitou. Na záver prihodím krátke zhrnutie najvačších plusov a mínusov našej nórskej návštevy (najprv tie mínusy, nech neskončíme negatívne):

- Neúčasť Meshuggah. Ešte raz, rozhodnutie kapely stopercentne akceptujem, napriek tomu bolo sklamanie veľké. Neinformovanie o tejto zásadnej zmene na mieste konania situácii tiež veľmi nepomohlo. Viac o riadok nižšie.
- Zľahka pokrivkávajúca organizácia. Niežeby som potreboval mať všetko nalinkované do posledného milimetra a poslednej sekundy, ale rovnako nie je dobré ani ponechať príliš veľa vecí samospádu. Od istej veľkosti a prestíže akcie je prístup „načo opravovať niečo čo nie je pokazené“ proste nie dosť dobrý.
- Niektoré maniere Nórov, ktoré sa zrejme dajú zaradiť pod príslovečnú severskú chladnosť, v horšom prípade pod jemné chrapúnstvo. Aby sme sa pochopili, ak na ulici vytiahnete mapu, takmer okamžite sa pri vás pristaví domáci a spýta sa, či netreba pomôcť. Človeka, ktorý nehovorí alebo nechce hovoriť po anglicky, stretnete skôr v Londýne ako v Osle. Ak sa ale na koncerte predierate davom, nečakajte, že sa vám niekto uhne, a ak sa davom prediera niekto iný a náhodou do vás drgne (čo je vlastne vždy, keďže sa nikto neuhýba), nečakajte „sorry“. Svoje miesto v rade si tiež radšej dobre strážte. Iný kraj, iný mrav....

+ Klubová scéna v Osle. Zatiaľ som nenavštívil mesto (a to som trochu sveta pochodil) s toľkými podnikmi, ktoré ak aj hneď nemajú rock a/alebo metal v náplni práce, tak aspoň nemajú s prichýleným podobne orientovanej akcie problém. Šesť festivalových klubov dopĺňal minimálne rovnaký počet krčiem hrajúcich na tvrdú nôtu, to všetko v centre mesta porovnateľne veľkého s Bratislavou. Ak nietko vie o mieste na tejto planéte, ktoré je na tom v tomto ohľade lepšie, prosím dajte vedieť.
+ Zvuk. Či už je reč o nablýskanom PA systéme na hlavnom pódiu, alebo o oplieskanom repráčiku pri výčape, je jasné, že na aparátoch a nástrojoch nie je dôvod šetriť. Zrejme to bude mať niečo spoločné s tým, že Nórsko je jednou z najbohatších (a najdrahších) krajín na svete.
+ Prekrásne scenérie a životný štýl úzko zviazaný s prírodou. Hoci som pred chvíľou vychválil mestský nočný život, do Nórska treba ísť hlavne na vidiek a do hôr. Patričné vybavenie proti živlom a foťák nutnosť.

[ Dáša ]

[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]