[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]

Call To Preserve (USA), Do Or Die (BEL), This Is Hell (USA), Agnostic Front (USA)
31.3.2010, Collosseum - Košice (SK)

Tohtoročná prvá „veľká“ akcia v Collosseu bola z rodu tých, ktoré čo do exkluzívnosti nebude ľahké prekonať, keďže v rámci turné Victim In Pain 25 years tu zavítala legenda, ikona, základný kameň atď. newyorského hard coru – Agnostic Front. To si jeden povie – ak už klub nenaplní takýto kult, tak sa asi nemá zmysel o čokoľvek snažiť. Ale keď som o šiestej dokráčal na Dominikánske, bolo vidieť, že nejaké to publikum bude určite, aj keď zatiaľ sa tam zliezli hlavne teenage punks v rôznych štádiách netriezvosti. Jo, druhý deň sa začínali prázdniny, ňaňovci navalili vreckové (tej radosti, keď doma videli, ako bolo investované:-D) , punks patril svet a čo im chýbalo, na to si medzi sebou vysomrovali.

Do klubu sa v čase avizovaného začiatku koncertu dostať nedalo, a tak sme tam stepovali a rozmýšľali, či sa podarí byť dnu predtým, ako to s dažďom začne byť naozaj vážne. Podarilo sa, a o pol siedmej sa v klube, ktorý sa plnil tempom, aké sa vidí skutočne málokedy, na pódiu postavili floridskí Call To Preserve. V zostave gitara – basgitara – bicie a vokál odohrali polhodinku svižného dravého klasického HC, skôr stará škola, v podstate bez metalových vplyvov. Neviem akí sú známi medzi cieľovou skupinou, ja som ich počul prvýkrát až na koncerte, nebolo času ani na myspace, čo nie je bohviečo, keďže som akosi nezachytil nejaké uvedenie kapely a preto názvy prvých dvoch účinkujúcich berte s rezervou, môžu byť naopak, aj keď hádam nie, podľa MS mi to vychádza takto. Každopádne si ako prvá banda večera „vyžrali“ to, že klub sa ešte len zaľudňoval a aj prvé pokusy o moshpit boli dosť ostýchavé. Z miery ich to nevyviedlo, odohrali ako sa patrí a atmosféru sa im rozprúdiť podarilo, aj posledná zvyšky dýchateľného vzduchu zmizli z klubu niekedy s koncom ich vystúpenia.

Druhý spolok v poradí tvorilo až šesť ľudí – dve gitary, basa, bicie a dva prekrikujúce sa vokály. Belgickí Do Or Die oproti prvým účinkujúcim hrali o dosť väčšiu „modernu“, menej klasiky a Ameriky, viac Európy a metalu. S dobrým zvukom zneli skutočne agresívne a silovo a ich hard core s hutným metalovým zvukom a mnohými metalovými vplyvmi vrátane zdravého množstva melódií bol riadne presvedčivý, asi aj preto, že skôr než k „poprešívanému“ melodickému death metalu prezentovanému ako súčasný metalcore mal bližšie k tomu, čo tento termín znamenal v časoch, keď tón udávala belgická scéna a popri nej spolky ako Cataract, Liar alebo Heaven Shall Burn. Hustý kotol a zvuk, ktorý to do neho fakt natlačil, príjemné prekvapenie.

S treťou kapelou prišiel návrat do USA, rovno na Long Island/New York, a ku klasickému NYHC. Dokonca by sa dalo povedať, že This Is Hell boli v ten večer najpunkovejšou záležitosťou, a to nielen vďaka spevákovi, ktorého by ste si pri letmom pohľade z diaľky splietli aj so Sidom Viciousom. Veľa priamočiarych punkových odzemkov a melódií, údernosť, jednoduchosť a energia, to je HC ako ho chcú mať This Is Hell a toto „uvoľnenie“ po kruto hrnúcich Belgičanoch bolo vítané, navyše za sebou nenasledovali spolky hrajúce príliš podobný štýl a teda sa nedostavil pocit stereotypu. V kotle bolo veselo a živo už teraz, ak tam niekto ísť nechcel a len prechádzal okolo, už musel aj dávať pozor, aby ho pit nevcucol a nepoprežúval. A to ešte stále bolo len ticho pred búrkou:-)

Agnostic Front sa v zásade pochopiteľne ukázali byť ťahákom, ktorý do klubu pritiahol masu ľudí, osobne to odhadujem tak na štyri stovky fanúšikov punku, hard coru i metalu. Plno bolo v „sále“, ľuďmi boli olepené schody na pavlač a na pavlači samotnej boli davy tiež, netrúfam si povedať, kedy sa takýto „plný“ dom zopakuje. Krátko po deviatej do tmy zasvietil reflektor a tetovaný nosáč zamával publiku gitarou s nápisom STIGMA. Áno dámy a páni, boli tu ONI, aby zahrali hity, ktoré v rôznom prevedení znejú od čundrov po krčmové jukeboxy a najlepšie aj tak od Rogera Mireta (vokál), Vinnieho Stigmu (gitara), Pokeyho (bicie), Mikea Galla (basa) a Josepha Jamesa (gitara). „Crucified“, Gotta Go“, „United Blood“, „Victim In Pain“, čokoľvek čo chcete, to v Collosseu bolo a veru nikoho nebolo treba nútiť, aby refrény či celé skladby spieval spolu s Agnostic Front. A samozrejme „For My Family“, bez tohto by ich koncert nebol úplný. Zvuk, nasadenie, všetko bolo stopercentné, akurát možno mohlo byť viac spevu, Roger znel tak akosi zastreto, ale počuť ho bolo tak či tak. Celkovo bolo ozvučenie asi také, že ich krajania v porovnaní s nimi zneli ako chudobní príbuzní, a to pritom bolo všetko ako má byť, nuž, pri HC prítomnosť druhej gitary urobí svoje. Rýchlo odsýpajúci set hardcoreových hymien, les rúk, zbor desiatok, možno stoviek skandujúcich hrdiel, pekelný kotol do polovice parketu, takto nejako proste má vyzerať hard core. Hard core, ktorý v ten večer zjednotil prinajmenšom tri skupiny ľudí. Čo tomu koncertu nikto neuprie je, že z pódia sa pri všetkej energii a agresivite do publika šírila aj citeľne pozitívna nálada, čo vlastne na koncertoch nie je nič ojedinelého, ale nie vždy to vnímate až takto vedome. A ten pohľad na celú tú scenériu natrieskaného klubu, to je niečo, čo by nerobilo hanbu ani CBGB v najlepších časoch. Dúfam, že sa tam vpredu nikto nepošmykol na nejakých vyrazených očných buľvách a všetci si domov doniesli presne toľko končatín, s koľkými sa vybrali do mesta, bola to totiž divočina ako sa patrí. Jediná škoda je, že po necelej hodine, s úderom desiatej, bol koniec. Od legiend by sa znieslo aj dvakrát toľko, ale hlavne že sme ju tu mali.

[ Martin ]

[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]