[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]

Arcadia (Ita), Bad Tripe (Fr), Lost Dreams (Aut), Mindlag Project (Fr), In Slumber (Aut), Illdisposed (Dk), Six Feet Under (Usa)
5.5.2010, Collosseum - Košice (SK)

Ak sa máme baviť o tom, kto na východ už nejaký čas vozí najviac nie len deathmetalových kapiel najzvučnejších mien, tak prvenstvo možno EPL uprieť len ťažko. Pravda je, že sami v tom nie sú, našťastie, tým pádom je výber ešte väčší...akurát že potom ho občas potenciálni návštevníci celkom nezvládajú. Alebo sa naopak stane, že sa tešíte na Hour Of Penance, tým v Slovinsku odíde štartér na šunke ktorou sa vydali pokoriť Európu, a košická zastávka sa nekoná – zažili sme 27. apríla.

Na stredu 5. mája Lukas, Kamil a Sead pripravili skutočne veľkú vec, a to sa ešte plánovaný počet skupín zo šiestich rozrástol na sedem a playlist zaznamenal aj menšiu zmenu, dánskych Fairytale Abuse nahradili rakúski Lost Dreams.

Do poriadne zatemneného (dobrý nápad zvlášť v lete a vtedy, keď musí koncert začať skoro) Collossea som prišiel o trištvrte na päť, kedy si už nevďačnú úlohu otváracej bandy užíval spolok, ktorý mi nepripomínal nič z toho, čo som si na myspace naštudoval. Ani nemohol, pretože talianski Arcadia pribudli vlastne na poslednú chvíľu. Štvorica mala na plachte napísané „Italian Bastard Core“ a v zásade by sa dalo súhlasiť, agresívna tvrdá hudba, vokalista striedal revanú polohu s melodickým vokálom, rozhodne nič prekvapujúceho, ale na začiatok dobré. Ľudí zatiaľ neveľa, našťastie počet rástol pri každej ďalšej, už francúzskych Bad Tripe s dvoma amazonkami (no, formátom skôr „ještěrkami“) v zostave – basa a vokál – si prišlo pár desiatok ľudí pozrieť až k pódiu. Štýlovo to bol najväčší odklon od viac-menej deathmetalovej zostavy, zo všetkého najbližšie mali k tvrdému croosoveru s prvkami elektroniky, ktorú zabezpečovali samplované podmazy, okrem iného aj v podobe francúzskeho harmonikového folklóru, a s kričaným spevom speváčky síce drobnej, ale hlučnej (neviem veru, či by sa mi napr. do bytu hodil až takýto temperament, hehe). Spievala po francúzsky, s publikom hovorila po anglicky, celkovo zaujímavé predstavenie.

Tretí do partie boli Lost Dreams, tu by som si podľa názvu predstavil typov, ktorí si „požičali“ melodický švédsky death metal a volajú ho metalcore, ale celkom tak to nebolo. V prvom rade mali „nemoderné“ dlhé vlasy, v druhom rade sa u nich core nenachádzal dokonca ani v hudbe. Tou bol rýchly a nadupaný melodický death metal, v „najmäkších“ častiach povedzme okolo In Flames, sprevádzaný – a teraz to bude nečakané – väčšinou vyslovene brutálnym vokálom. Dával ho taký chlapčisko, nech mal dvadsať rokov, a podal kvalitný výkon, ostatne ako celok Lost Dreams publikum presvedčili natoľko, že bol aj prídavok.

Štvrtým spolkom dramaturgicky vyváženého večera boli juhofrancúzski Mindlag Project. Z ich MS som nemal pocit, že ma to bude bohvieako baviť, ale naživo boli prekvapujúco fajn. Zaujímavosťou je, že ide o sexteto, ktoré má v zostave aj hráča na violončelo (moderný model, čosi v štýle, v akom má Vanessa Mae husle), ktorého ale veľmi počuť nebolo. Hudobne išlo thrash metal/metalcore s príjemnými melodickými gitarovými linkami, občas to mohlo pripomínať aj kanadských Into Eternity, na pódiu živé, energické, páčilo sa. Aj keď zborové melodické vokály párkrát pripomínali letné Dedinky o jednej v noci, nuž čo, prihodí sa.

Poslednou dalo by sa povedať predkapelou boli rakúski In Slumber, ktorí potešili kvalitným rýchlym melodickým death/black metalom so skôr štýlovo typickým krákavým vokálom a viacerými skutočne vydarenými gitarovými melódiami, vidno, že juhozápadní susedia nielen mali, ale aj majú čo predviesť európskej metalovej verejnosti. Celý koncert inak bežal ako hodinky, žiadne prestoje, časom sa aj zapracovalo na zvuku, ktorý spočiatku miestami mal rezervy. Ono býva dobré pustiť k tomu domáceho zvukára, ktorý navyše aj „čo-to“ odohral a teda vie, ako má zvuk vyzerať. Nepríjemným momentom koncertu ale bolo, že sa ktosi snažil robiť dusno ľuďom, ktorí si chceli skočiť z pódia. Neodporúčam to nabudúce opakovať, výsledkom bol okrem iného odvoz jedného z fanúšikov do nemocnice, hovorilo sa o zlomenej nohe. Toto tu doteraz nebolo. Keď sa fans navzájom dotlčú v kotli, je to ich voľba, ale úmyselne sácať a zhadzovať ľudí je hovadizmus.

Konečne prišiel rad na skupinu, na ktorú som sa v ten večer tešil najviac. Dánski Illdisposed patria veľmi dlhé roky medzi moje najobľúbenejšie európske bandy, raz som ich už naživo videl, pred tuším skoro deviatimi rokmi na Morave, akurát že vtedy na ich vystúpení bolo príliš vidno, že výraz „pije ako Dán“ zjavne nevznikol zo srandy a nehľadiac na to, že tiež som bol vtedy mierne „rozšrubovaný“, mi to proste nepripadalo ono. 5. mája roku 2010 v Košiciach to však bol jednoducho masaker. Ozvučenie Dánov bolo vynikajúce, ťažké, drviace, zhruba také, že som bez problémov poznal všetko čo hrali. Kto pozná ich tvorbu vie, že od brutálneho death metalu sa prepracovali k death metalu, ktorý sa nebojí ani riadne vypečených melódií a pri tom všetkom zostáva nemilosrdne valcujúci. Nekompromisný výkon hráčov korunoval fantastický vokál Bo Summera, pri pohľade na ktorého by ste si nepomysleli, že Illdisposed sú tu už devätnásť rokov. Do zostavy zo skôr „mlaďochov“ zapadá bez problémov, tak sa zdá, že death metal je proste zdravý:-D V troch polohách – revanej, klasickej hĺbkovej deathmetalovej a potom jeho typickej „podladenej“ a klokotavej predvádza aj súčasnej mladej generácii, ako kur.a ten spev má vyzerať. Či tam je alebo nie je efekt sa asi nikdy nedozvieme, ale pohybové kreácie frontmana rozhodne nepripomínali prepínanie čohokoľvek na zemi. Keďže sa Dáni blížia k jubileu, okrem vecí z nových nahrávok zablúdili až k prelomovému CD „Submit“ z roku 1995 a (to som si mal chuť fláknuť hlavu do zárubne, že som polovicu skladby prem.dal výpravou na pivnú pohotovosť) nesmela chýbať moja vôbec naj skladba – „Near The Gates“ z „There’s Something Rotten In The State Of Denmark“. Odozva na Dánov bola mohutná, jediná škoda je, že nehrali aspoň dvakrát tak dlho, lebo som si naozaj kládol otázku, či ma po tomto ešte vôbec zaujíma „nejaký“ Six Feet Under.

Povedzme si to takto – SFU sú legendy, fajn, to im nikto neberie. To je jedna vec. Druhá je, že ak už nie svoj vrchol, ale všetko čo dokážu alebo o čo im ide, predviedli ešte v 2. polovici 90. rokov na prvých troch albumoch a odvtedy je to +/- o rutine na radových nahrávkach a pár albumoch coverov, pričom toto prestalo byť vtipné na tom druhom. Nehovorím o tom, že ortodoxný old school death metal hrá na tejto úrovni celkom dosť bánd po celom svete, lenže keď sa holt nevoláte Chris Barnes, Terry Butler, Greg Gall a Steve Swanson, k zmluve s kovovým ostrím sa skôr nedostanete ako dostanete. Ok, pravda je taká, že keď sa dole v sále ozvala beštiálna pravoverná deathmetalová kanonáda a hlas, ktorý je taký na svete vážne len jeden, zliezol som dolu hneď, pretože toto jednoducho bolo treba vedieť. Six Feet Under po istej dobe z CD už baviť nemusia, ale naživo je to tak o 300 % iná záležitosť. S masakrujúcim zvukom, plným nasadením a poriadnou podporou publika je táto „hrobovka“ impozantným zážitkom, pri ktorom zistíte, že sa chytáte na väčšinu skladieb a že vidíte koncertnú deathmetalovú extratriedu. No a to som nespomenul hlavného protagonistu. Ťažko povedať, či si vybavoval, že už na Slovensku bol, konkrétne pred skoro v 16 rokmi s Cannibal Corpse, ale faktom zostáva, že hlas má stále rovnako neľudský, skrátka ten hlas, po vypočutí ktorého začala deathmetalová scéna „prelaďovať“ (už len za toto by mal mať pamätnú tabuľu na mnohých skúšobniach:-D), a to teda na „Bringer Of Blood“ už ako keby celkom nestíhal. Naživo je to ale beštia z Apokalypsy, čomu dosť pomáha aj image, pred takými chápadlami zdrhne v údese aj krak obrovský. Chrisovou špecialitou je okrem nehorázneho zúrivého growlu aj sklo režúci výškový ryk, u iných o dve generácie mladších spolkov to dopadá ako nechcene zábavný „pig sqeal“, z jeho verzie tohto tónu tuhne krv v žilách. Okrem mimoriadne strhujúceho zážitku Six Feet Under aj pobavili, povedzme tým, že o 21.20 Chris zahlásil že je koniec. Dosť rýchlo pochopil, že takto to nepôjde a že je len v polovici setu. Som presvedčený, že túto akciu si Košice majú prečo pamätať a že pri zostavovaní rebríčka koncertov za rok 2010 bude z čoho vyberať. Akurát asi takáto vec na záver – ak tu chcete mať skupiny tohto formátu, mali by ste vedieť, že 299 platiacich na to zas až tak nestačí:-) A kto nebol, prišiel o dosť – Chris síce po koncerte zdúchol vlastne okamžite, ale Terry Butler sedel po väčšinu času pri merchandise, kde nechýbala ani ľahko identifikovateľná figúra legendy a jedného z „vynálezcov“ death metalu Paula Speckmanna. Toto sa v Košiciach zas tak často nestáva.

No, keď už bola v úvode reč o odvolanom koncerte Hour Of Penance, hneď v piatok po SFU a spol. mala nasledovať ďalšia aspoň pre mňa akcia roka. Lenže Putrid Pile, Defeated Sanity, Cerebral Bore a Scatorgy cestou z Rakúska havarovali, našťastie nič vážneho, akurát že do Košíc im už nevyšiel krok, tak si zase užila len Praha, z toho se snad stává nějaká nepříjemná tradice :-)

[ Martin ]

[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]