r e p o r t á ž e  i n c i p i t u m
 r e p o r t á ž e
 r e p o r t á ž e  r e p o r t á ž e

titulka
koncerty
reportáže
recenzie
novinky
články
fotoreportáže
rozhovory
skupiny
ziny
kluby
rôzne
o nás

[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]

Brutal Assault Afterparty
Macabre (USA), Sepultura (BRA)
16.8.2010, Collosseum - Košice (SK)

Tak sa tá Sepultura v Košiciach nakoniec podarila. Mala byť už pred nejakým časom, tuším aj pred rokom, ale zišlo z toho, už neviem či kvôli kapele alebo čomu. Organizátor sľuboval, že ten koncert bude inokedy a lístky budú platiť, ale na toto majú u susedov výrazy ako „břídil“ alebo „tlučhuba“, takže tí, ktorí si vtedy dávno v dobrej viere vstupenky kúpili, mali v pondelok smolu. Akciu totiž realizovali EPL spolu so Shindym ako afterparty po tohtoročnom Brutal Assaulte. Okrem pre niekoho už skôr dožívajúcej legendy boli pre viacerých, vrátane mňa, ťahákom nesmrteľní kronikári sériových vrahov Macabre. Ak sa niekto tešil na ruský folklórne zahraný metal v podaní Alkonost, tak sa tešil zbytočne (btw. ten štýl by v spoločnosti hlavných spolkov vyznieval tak trochu ako päsť na oko) a nadšení asi neboli popradskí Astarot, ktorí prišli, ale ako predkapela si nezahrali. To pochopiteľne nas...rdí.

Pred šiestou, kedy sa mal koncert začať, bolo okolo klubu ľudí dosť poriedko. Na vchode bol oznam, že začiatok sa posúva o hodinu. Pekne, keďže, aby som to stihol, som si užil cestu letnou búrkou („lightko“ oproti smršti neskôr večer, po ktorej som ráno videl po ulici vymlátené plastové okná a bol som rád za byt na prvom poschodí a v „doline“ kam sa víchor nedostal), takže hlasný prejav, ktorý by po prípadnom nahraní a zverejnení na nete iste žal úspechy, sa spustil tak akosi spontánne. Našťastie hore o chvíľu otvorili podnik, kde už sedeli kumpáni, majúci šťastie dostať sa tam ešte pred zabednením celého areálu. Vychutnali sme si všetky radosti zvučenia, ktoré bolo na prahu bolesti už pri skúške kopáku, a veta „božemôj, čo nás to len čaká“ rozhodne neznela ako od Rapaičovej v Pachovi. Nakoniec to našťastie vyslovené utrpenie nebolo.

Dnu sme sa nakoniec dostali až po siedmej, posádka klubu zmetala do kanála natečenú vodu (a to netušila, čo v ten pondelkový večer spadne z oblakov), na pódiu sa riešili rôzne problémy so zvukom, triggerom, mikrofónmi a celé toto sa snažili dať dokopy Lance Lencioni, Charles Lescewicz a Dennis Ritchie. Aby nikto nebol „volajaký zmätený“, reč je o zaslúžilých pánoch, ktorí ako Corporate Death, Nefarious a Dennis the Menace tvoria dlhoročný kult s názvom Macabre. Pred koncertom sa tvárili zhruba ako „no, dnes večer to asi bude šichta“, nie tak kvôli ľuďom, ktorí priestor klubu plnili vyslovene sľubne, ako skôr kvôli zvučeniu, ktoré nebralo konca-kraja. Konečne okolo ôsmej to chicagská trojka fungujúca od roku 1984 naštartovala „hitovkou“ „Zodiac“ z albumu „Sinister Slaughter“. My, ktorí máme túto legendu napočúvanú od A do Z, sme sa chytali na každú vec okrem tých úplne nových (však nie zo srandy sme išli dopredu), ale zdalo sa, že pre možno aj väčšinu návštevníkov, vrátane tých v kotle, sú Macabre napriek všetkému skôr „undergroundovou neznámou“. Skákali, bavili sa, skandovali, ale aby nejako reagovali na to, čo CD medzi skladbami hovoril, tak to akosi nehrozilo. Pre nich došla nová, neznáma kapela, nuž, zábavný moment. Kto stále nevie o čo ide, tak asi takto – Macabre hrajú často pomerne veselú, strelenú a uletenú hudbu na pomedzí old school grindu, death a thrash metalu, punku, strihnutú miestami takými vecami ako country, tradicionály, detské pesničky a podobne, s hyperrýchlym a svojským bubeníkom (postrach Dennis), strunovými čarostrelcami a ich dvoma vokálmi – jeden revaný, vrieskaný, ručaný, niekedy melodický (v pondelok trochu falošný) a ten druhý je hlavne jakot, za starých dobrých čias dosť podobný pískaniu čajníka. Tieto vokálne kreácie sú zvlášť v duete rovnako originálne ako tvorba tohto spolku – veselá hudba o rozhodne nie veselých záležitostiach, totiž až na výnimky z raných čias sa Macabre venujú účinkovaniu sériových vrahov nie len americkej proveniencie. Občas sú to fakt trafené riekanky, ktoré Corporate Death (gitara, vokál) dopĺňa ťažko napodobniteľnými grimasami. Tie preslovy medzi skladbami sú dosť dôležitou súčasťou setu tejto bandy, kto to nepobral, nemal stopercentný zážitok, ale iste sa zabavil aj tak. Pokiaľ ide o playlist, zaznel výber z celej tvorby – zo „Sinister Slaughter“ napríklad „Night Stalker“ alebo akustická „balada“ „Mary Bell“ či „Vampire Of Düsseldorf“, koncepčný album „Dahmer“ (o kom asi?) bol pripomenutý „Teple Of Bones“ a hlavne vynikajúcou „Trial“. Z „Murder Metal“ odznela napr. „The Iceman“, skladba „o mafiánskom zabijakovi, ktorý bol v civile milujúcim otcom a rodina ani veľmi nevedela čím sa zaoberá“. Z pripravovanej novinky nejaké skladby odzneli tiež, nezabudnuteľná bola „The Bloody Benders“ o „krvilačnej rodine“. Nejde síce o rodinu toho plechového fiškusa, ale vzhľadom na to, že hudobne ide skôr o country zahraté v metalovom duchu, veselie pred pódiom ešte vzrástlo. Macabre nehádžu do koša ani svoje začiatky a tak nám debutové EP „Grim Reality“ pripomenuli dodnes mocnou záležitosťou „Serial Killer“. Naposledy som ich naživo zažil v Trutnove, je to už sedem rokov, a za seba konštatujem, že košický koncert mal akurát jednu chybu – mohol trvať dlhšie, táto kapela má totiž materiálu na odohratie poldruhahodinového setu. Ľudia vraveli že zvuk mohol byť aj lepší, neviem, vpredu to bolo viac-menej ok. Tak či onak – toto rozhodne nebola „predkapela pre Sepulturu“, ale koncert veľkého mena extrémneho undergroundového metalu. A tiež koncert veľmi pohodových ľudí, ktorí by sa na hviezdy hrať mohli, ale kašlú na to a radšej po odohratí vyjdú medzi fans. V Košiciach sa im páčilo a v novembri by to tu aj zopakovali.

V časoch, keď som brazílsky „hrob“ či „hrobku“ celkom žral, rozhodne nehrozilo že by hrala v Košiciach či blízkom okolí (najbližšie tuším v Ostrave). „Roots“ bol ešte album ktorý sa „dal“, potom Cavalerovci odišli, urobili Soulfly, kapelu, ktorá ma extra neberie, a Cavalera Conspiracy mi tiež príde ako čosi štýle „zaspomínajme si na to, keď sme boli Sepultura“. Je to ich kapusta, rovnako ako to, že z mne neznámych dôvodov majú značku Sepultura Andreas a Paulo. Tvorbu „novej“ Sepultury som vnímal veľmi zbežne, asi ako „je to v pohode, ale aby som na vás išiel, to by ste museli asi fakt prísť do Košíc“. Z nových albumov som počul len „A-Lex“, prišiel mi ako slušný groovy thrash-core a na koncert som išiel s tým, že idem hlavne na Macabre a ďalej sa uvidí, vypočujem si staré skladby svojho času metalovým svetom uctievanej legendy. Zhruba tak to aj bolo, ale vopred hovorím, že zažil som všetko možné, len nie koncert odkecanej kapely. Doma sú legendou stále a v Košiciach predviedli, že na to, aby ich to bavilo, nepotrebujú štadión, stačí natrieskaný klub. Collosseum plné bolo, iste viac ako na Vader (a to bola aj návštevnícky veľmi slušná akcia), možno ako na Agnostic Front, platiacich mohlo byť tak 350. Motivácia teda bola a Sepultura to fakt neflákala. Úvod bol pre mňa v štýle „tyvole, naozaj tu na pódiu sú Andreas a Paulo“. Takže prinajmenšom polovica Sepultury by tu bola. Po úvode na pódium vpálil možno aj dvojmetrový čierny chlapík s vrkočmi či dredami po kolená a s mikrofónom v ruke, a už to išlo. „Dead Embryonic Cells“, „Arise“, „Beneath The Remains“, to všetko zahrané rýchlejšie než za starých čias, a ponor do histórie bol ešte hlbší – „Escape To The Void“ (Schizophrenia), „Troops Of Doom“ (Morbid Visions), skrátka set postavený hlavne pre pamätníkov, ktorí chcú aj skladby z obdobia, kedy Brazílčania najprv hrali hrubý obskúrny starodávny death metal juhoamerického typu a potom rýchly, nabrúsený, ale už aj dosť technický thrash. A pretože Sepultura, to je aj štýlovo prelomový „Chaos A.D.“, bez „Territory“ a „Refuse/Resist“ by sa ich koncert nezaobišiel. Výkon kapely bol profesionálny, miestami možno až profesorský, ale nešlo o ľudí, ktorých by to už vlastne ani nebavilo, naopak hlavne spevák Derrick Green si pódium i fans užíval, komunikoval a myslím, že v jeho osobe má tento spolok veľmi charizmatického a talentovaného frontmana, ktorý nie je „náhradníkom Maxa Cavaleru“, ale je to skrátka Derrick Green, vokál Sepultury.

Z cavalerovskej éry zazneli aj niečo z „Roots“, ináč bol však set doplnený aj novšími vecami, hlavne skladbami z „A-Lex“. Názvy nebudú, toto už skrátka napočúvané nemám. Odozva publika bola v každom prípade búrlivá, dokonca aj „skokani“ sa nakoniec vynašli, tuším použili ochrannú bariéru. Koncert sa skončil až dlho po oficiálne povolenej desiatej hodine večer, dúfam že z toho niekto nasilu nebude vyrábať prúser, pretože klub a organizátori si to za takúto výbornú akciu nezaslúžia a pochvala ide aj návštevníkom, zdá sa, že ešte je (občas) pre koho robiť tieto veci.

Perlička na záver – na veľkých letných festivaloch v horúčave niekedy fanúšikov polievajú hadicami. V pondelok si voda našla cestu do Collossea a ani ju tam nikto nechcel. Nad mestom sa však prehnala smršť s víchricou a dažďom, to sa potom netreba čudovať že „voda kvápe“ a že čo nedokážu pobrať odkvapy, steká do kanála v klube. Veci, ktoré neovplyvníš, sa stávajú aj v iných než DIY kluboch. A ak už sa chce niekto k tomu vyjadrovať, tak možno by miesto vyjadrení v štýle, ako keby sa toto dotklo jeho osobne, mal prísť s nápadom, ako tú strechu, ktorá tam kedysi vôbec nebola, ešte vylepšiť.

[ Martin ]



[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]



Copyright © 1997-2013 incipitum.sk, ISSN 1337-222X
Doslovné ani čiastočné preberanie materiálu zo stránok incipitum.sk nie je povolené bez predchádzajúceho písomného povolenia redakcie.

Hit Counter by Digits