[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]

Biohazard (USA), Benighted (FRA)
15.7.2012, Košice - Collosseum (SK)

Keď sa darí, tak sa darí. Aktuálne sa podarilo spojiť festivalové turné legendy newyorského hard coru a jednej zo súčasných špičiek francúzskeho a aj európskeho brutálneho death metalu či death/grindu. BIOHAZARD si tak pomedzi šnúru festivalových vystúpení strihli klubovku, a BENIGHTED mali po show na OEF 2012 česť robiť im predskokanov. Ak ste si mysleli, že spojenie mimoriadne extrémneho metalu a esencie NYHC je pre váš jemnocit príliš nesúrodé a radšej ste nešli, vykývali ste so sebou nemálo.

Koncert sa s miernym, ale aj tak nevítaným (osobne som na Francúzov bol zvedavý ešte viac než na Newyorčanov) začal tak okolo 19:40. Kvinteto z juhofrancúzskeho Saint-Étienne akciu zbesilo naštartovalo myslím že úvodnou vecou z minuloročného albumu „Asylum Cave“. Istý som si tým, že druhou v poradí bola hitovka „Let The Blood Spill Between My Broken Teeth“, a že väčšinu setu tvorili práve skladby z tejto kolekcie nehoráznych diktátov. BENIGHTED sú na albumoch extratrieda a naživo je to ešte o dosť väčšie peklo, čo si pri počúvaní ich nahrávok doma sotva možno predstaviť. Neuveriteľne agresívny, divoký a zároveň emóciami nabitý brutálny death metal s výrazným vplyvom grind coru a trochou HC. Na pomery súčasnej scény ide o chytľavý a dosť originálny extrémny nárez, ktorý ťažko prirovnať k nejakej „väčšej“ kapele. Naživo v tých najkrutejších, natlakovaných náklepoch možno k DISAVOWED. Inak je však hudba BENIGHTED čo do žánrových vplyvov pestrejšia, v porovnaní s klasickým podaním BDM akási „živšia“ a často používa aj melodické linky. Tento záživný extrém je priamočiary, hutný a často vyznieva temne, čo sedí k textom, zaoberajúcim sa patologickými problémami a napríklad aj detskou psychológiou. Texty nie sú len tak vycucané z prsta, vokalista Julien Truch totiž pracuje v psychiatrickom ústave. Na základe niektorých ksichtov, ktoré strúhal, by možno zapadol aj medzi pacientov, každopádne ide o frontmana, ktorý na ľudí nevytasil len zúrivú pódiovú show, ale aj kus srdca. Odozvou publika bol nadšený, často ďakoval a nezabudol spomenúť, akou cťou je pre nich hranie s legendárnymi BIOHAZARD. Pomerne slušne zaplnený klub na skvelé hudobné masakrovanie odpovedal bujarým dianím v moshpite, za ktorý bol odmenený o.i. ďalšími hitmi - „Fritzl“, „Prey“ atď., a nejakými vzorkami z predchádzajúceho albumu „Icon“. Výborný výkon, hodný nadšenia, hoci podľa niektorých názorov mohol byť lepší zvuk. Beriem, že ak niekto tvorbu BENIGHTED napočúvanú nemá, mohol mať problém vyznať sa v tom, čo sa deje, rozhodne však tento deathmetalový extrém na modernejší spôsob predviedol impozantné vystúpenie, ktoré si snáď raz vychutnáme aj v predĺženej verzii.

Niekedy po trištvrte na deväť sa začalo to, na čo hlavne bola zvedavá asi väčšina v ten večer predsa len skôr nemetalovo vyzerajúceho publika – majestátne intro uviedlo na pódium legendu NYHC, brooklynských BIOHAZARD, ktorí, ak pominieme cca dvojročnú pauzu pred pár rokmi, oslavujú štvrťstoročie existencie. Koncert uviedla skladba „Vengeance Is Mine“ z tohtoročného albumu „Reborn In Defiance“ a publikum sa do varu dostalo okamžite. Iste ste postrehli, že dlhoročný frontman - a v časoch, kedy MTV bola aj o hudbe, dokonca o tvrdej -„mediálna tvár“ skupiny Evan Seinfeld už v BIOHAZARD nie je, keďže už pred rokmi začal objavovať tajomstvá toho druhého významu termínu „hard core“ a aktuálny album je jeho labuťou piesňou. Basgitarista a spevák Scott Roberts ho však nahradil veľmi dobre a zvyšok zostavy je klasický BIOHAZARD – Dany Schuler bicie, Bobby Hambel gitara + sprievodný vokál a 20 rokov rovnako vyzerajúci Billy Graziadei – gitara a spev. V momente, kedy sa Vilo Chvalabohu objavil na pódiu a pozdravil madafakaz bolo jasné, že kde je on, tam je BIOHAZARD a vôbec, „nejaký Evan Seinfeld, kto to vlastne je? Že vraj teraz hráva nejaký motorkársky rockec; som počul...“ Skrátka na pódiu Collossea ožili ulice Brooklynu, ktoré sú ešte o dosť drsnejším ekosystémom než centrum KE v piatok okolo polnoci a nasledujúce veci „Urban Discipline“ a „Shades Of Grey“ rozprúdili „jump-jump“ kotol a poriadne mastný stage diving. Billy ako viac-menej frontman prekypoval dobrou náladou a milo prekvapil dobre zvládnutými slovenskými frázami pre fanúšikov. Ak som aj pred akciou mal neveľké obavy, že pôjde o rutinný, profesionálne chladne odohraný koncert legiend, za ktorý im možno niekto „urazený“ zase raz vmetie poza chrbát tú frázu „MTV hardcore“, tak v tom momente bolo po nich. Tých chlapov to proste bavilo a boli tu pre ľudí. To sa ukázalo práve ku koncu „Shades...“, kde Billy publikum dôrazne napomenul, že jednou zo zásad stage divingu je že, ľudia dole chytajú toho, ktorý letí vzduchom. Došlo totiž k drsnému preletu nad nie priam kukučím hniezdom a pádu na chrbát a hlavu. Videl som, ako bezduchého skokana vynášajú a bol to dosť zlý pohľad – hlava mu visela dozadu, ohryzok na krku sa týčil do výšin sťa silueta Kriváňa, dali sa pokojne tipovať aj zlomené väzy, chalan totiž o sebe nevedel. Brala ho sanitka, vtedy už podľa svedkov prichádzal k sebe a jeho hlavnou starosťou bolo, či ho kvôli šitiu hlavy neostrihajú. Na záberoch z koncertu bol ten jeho skok čistý nerozum, vrhnúť sa chrbtom do výšky a na zem a nepozerať sa, či ma má kto chytať, to je tak trochu darwinovka. Ale pre takýchto nerozumných mládencov sa údajne chystá kurz stage divingu, keďže popredný košický majster tohto pohybového umenia sa už na to nemôže pozerať.

Koncert po tejto príhode pokračoval s „Reborn In Defiance“ a s nezmenenou intenzitou stage divingu, kde už ale nikto zoznam padlých nerozšíril. „Wrong Side Of The Tracks“ z „Urban Discipline“, „Victory“ z debutu, „Tales From The Hard Side“, „Five Blocks To The Subway“ a „Each Day“ (album „State Of The World Address“), skrátka prierez diskografiou s dôrazom na časy najmasovejšej popularity. Nečakanou, tiež trochu športovou vsuvkou bolo, keď Billy s gitarou po reprákoch preliezol z pódia na schody medzi ľudí a chvíľu tam hral. Nejaké refrény odspievalo aj publikum, ktoré Billy pochválil hneď niekoľkokrát. Takisto ocenil Collosseum ako „naozaj pekný a hlavne DIY klub“, porozprával o tom, akí nadšení boli všetci z kapely pri prehliadke mesta a v neposlednom rade jeho ženského obyvateľstva, skrátka príjemný koncert, pri ktorom by sa neusmieval len niekto, komu to póza najtemnejšieho obyvateľa jeho detskej izby nedovolí, na druhej strane, čo by tam niekto taký robil. Pri prídavkoch Billy publikum hecoval aj takto – „no, hlasnejšie, veď nie sme v nejakom fakin Nemecku!“ Zhruba takto nejako prebehol večer, kde sa asi každý spotil a nabil pozitívnou energiou. Tak si myslím, že tie odhadom necelé tri stovky ľudí majú organizátorom za čo ďakovať. A kto to prepásol, nech ľutuje, lebo ktovie kedy zase bude mať takúto šancu doma.

[ Martin ]

[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]