[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]

Tragic Idol Tour 2012
Soen (SWE), Paradise Lost (GB)
17.10.2012, Collosseum - Košice (SK)

Do jesennej nálady veľmi vhodne vpadla hudobná udalosť nemalého formátu. Okolo 250 ľudí (210 platiacich + personál a „nutné zlo“, napríklad „médiá“ :-D) sa mohlo tešiť na novú superskupinu, tvorenú okrem iného niekoľkými uznávanými hudobníkmi z metalovej scény, a takisto ich čakala východoslovenská premiéra legendy, ktorá stála pri formovaní hneď niekoľkých tvrdých žánrov. Aby som nehral zbytočne múdreho, o SOEN som sa do 17. októbra nemal dôvod zaujímať, keďže som povaha, ktorá ak začuje kdesi omieľať termín „progresivita“, pomyslí si „čo to zase bude za bazmectvo egohoničské“. Ale vypočul som si za hrsť skladieb na Youtube a usúdil, že to bude veľmi v pohode.

Korene medzinárodnej, aj keď v podstate hlavne švédskej kapely SOEN siahajú do roku 2004, a hlavnými postavami tu sú bubeník Martin Lopez, známy z takých veličín ako Amon Amarth alebo Opeth, a basgitarista Steve DiGiorgio, fenomenálny hráč, ktorý sa zaslúžil o vyznenie mnohých diel, patriacich do svetového fondu tak extrémnejšie ladeného metalu – SADUS, DEATH, VINTERSORG, AUTOPSY a podobne, ako aj mainstreamovejších záležitostí – ICED EARTH alebo SEBASTIAN BACH. Práve on sa nejednému návštevníkovi košického koncertu postaral o nepríjemné prekvapenie – keď krátko pred ôsmej SOEN po istých problémoch so zvukom odštartovali svoj set, hrubé struny neobsluhoval on, ale švédsky náhradník s výzorom, ktorý je aspoň podľa toho, čo vidno v internetových diskusiách, nočnou morou tzv. „slušných ľudí“. Poznáte tú reakciu, keď bežný spotrebný slovenský hôrny truľo vidí chlapa, alebo vôbec človeka s dredami :-D Po hudobníckej stránke presvedčil v priebehu prvej skladby, po ktorej frontman Joel Ekelöf publikum pozdravil so slovami „Dobrý večer Košice, sme SOEN, ospravedlňujeme sa za technické problémy.“ Tie boli počas úvodných skladieb doladené a každá z asi siedmich vecí z debutového albumu „Cognitive“, ktorý je podľa Joelových slov vonku niečo vyše pol roka, zožala zaslúžený úspech. Progresívny, alebo možno skôr atmosférický rock/metal v zostave vokál, gitara, bicie, basa a hosťujúce klávesy bol odohratý s náležitým drajvom a civilným, sympatickým a skromným kontaktom s publikom. Kompozície ako „Delenda“, „Savia“, Fraccions“ či „Canvas“ majú po žánrovej stránke blízko k skupinám ako Tool, A Perfect Circle a sčasti aj k najnovšej tvorbe Opeth, hoci tento dojem vzniká možno podvedome, vďaka prítomnosti Martina Lopeza. Ten zľahka nečakane neohuroval nejakými technickými exhibíciami, hral skôr účelne a vlastne tak, že by to odohral aj hociktorý „no-name“ talentovaný bubeník. Iné zdroje hodnotia jeho výkon ako oporu kapely, vraj kvôli charakteristickej hre. Možné to je, ale ja zvyknem hudbu počúvať ako celok, v jednotlivých nástrojoch sa zas tak nerýpem, takže ma zaujme buď niečo výnimočne kvalitné a nečakané, alebo sa pobavím, ak to „umelec“ počuteľne hnojí. Vzdušnej, éterickej, často melancholickej hudbe Martinove hranie každopádne sedelo. Gitarista Kim Platbarzdis účesom ešte vysoko prekonal svojho basujúceho kolegu, jeho dredy šľahali až do ľudí v prvých radoch. Joel, spievajúci väčšinou melodicky a zasnene, zase v jednej pasáži poriadne pridal na agresivite prejavu a melancholickú náladu rozčeril priam deathmetalovým revom. Zhruba štyridsaťpäť minút ubehlo ako voda a ľudia, z ktorých mnohí mali so SOEN tú česť prvýkrát, si ich vystúpenie pochvaľovali.

Nutné úpravy na pódiu, a bolo to tu – legenda naživo. Názov tej kapely ma zaujal v dobe, keď som si na štúdiách kupoval nemecký Rock Hard, to je vyše... veľa rokov. A potom som drvil kazetu „Gothic“ z blšáku a partičku vážne a chladne vystupujúcich máničiek som v rfokoch 1992 – 1995 pomerne často vídal v Headbanger’s Ball. PARADISE LOST z anglického Halifaxu za 24 rokov existencie stihli byť domácimi deathmetalovými priekopníkmi, krátko potom sa mohutne podieľali na sformovaní novej, temnej vlne doom metalu. Ten následne sfúzovali s gotickým rockom a po experimentoch s elektronikou sa vrátili takmer k svojim koreňom, respektíve k tvorbe z polovice 90. rokov. Vedel som, čo nemám čakať – deathmetalovú výpravu k albumom „Lost Paradise“ a „Gothic“, aj čo ma neminie – vzorky z trinásteho dlhohrajúceho albumu „Tragic Idol“, ktorý vyšiel tohto roku. A dalo sa dúfať, že koncert bude tak trochu aj prierezom tvorby, ktorý sa nezaobíde bez najväčšieho hitu z albumu „Shades Of God“, ktorý vyšiel pred dvadsiatimi rokmi. Podľa tohto vzorca koncert naozaj vyzeral.

„Dámy a páni, sme PARADISE LOST a sme z Anglicka! Za čo sa ospravedlňujeme...“ Takto spevák Nick Holmes pozdravil Košice a začal sa koncert, na ktorý sme mnohí čakali vyše dvadsať rokov. Paradise Lost sa tu v okolí dali stihnúť už pred rokmi, ale nie každému sa to podarilo. A prvé tóny úvodnej skladby „Widow“ z albumu „Icon“ (1993), to boli zimomriavky a pocit „oni sú naozaj tu!“ Len škoda, že nie vo forme spred dvadsiatich rokov. Slovo „legenda“ môže niekedy znamenať aj unavenú, rutinérsku skupinu, ktorá je na pódiu asi hlavne kvôli plateniu účtov. Snáď jediný člen kapely, ktorého to viditeľne bavilo, bol vysmiaty gitarista Aaron Aedy. Basák Stephen Edmondson pripomínal človeka, ktorý sa nevie dočkať fajrontu, Holmes pôsobil otráveným a arogantným dojmom. Ale aspoň si dal pozor na to, aby nespieval falošne, pretože povesti o jeho koncertných výkonoch neveštili nič dobrého. Dopadlo to nakoniec slušne, aj keď miestami znel ako spevák skupiny, hrajúcej covery PARADISE LOST. Staré veci s revaným vokálom už naživo nezaspieva, za najväčší hit „As I Die“ z albumu „Shades Of God“ som však bol naozaj rád. Bez tejto skladby by koncert pre mňa nebol úplný. A pamätníci si ju vedia zaspievať aj sami, Nick sa v refrénoch spoľahol hlavne na publikum. Inak mu celkom nakladal, z toho lepšieho možno vybrať „páni, chcem vidieť vaše ruky hore, obe ruky, aby ste nemohli fajčiť“, inokedy, keď na otázku o nálade z publika zachytil zase len neartikulovaný hukot, šplechol mu „boh s vami“ a potom ešte podotkol, že by sa tu ľudia mohli naučiť po anglicky, v čom však mal v podstate pravdu.
Gitarista Greg Mackintosh bol väčšinou zahalený do svojich opäť dlhočizných čiernych vlasov a k bubeníkovi neviem povedať nič bližšieho, mal by ním ale byť Adrian Erlandsson, za ktorého bohatú hudobnú kariéru stačí spomenúť kult At The Gates.

Skladby z albumov, ktoré mám napočúvané – napríklad „Honesty In Death“, „Enchantment“, „Pity The Sadness“, „Tragic Idol“, „Faith Divides Us“ a podobne, boli ľahko rozpoznateľné bez ohľadu na to, že svoje party si nezjednodušil len Holmes, ale aj jeho spoluhráči. Vďaka tomu Paradise Lost dnes naživo znejú skôr ako odpálenejšia britská gitarovka než metalová skupina. Dalo sa to odpustiť vo vzorkách z nahrávok „Host“, „One Second“ alebo „Symbol Of Life“. A dal sa nakoniec odpustiť aj ten typický britský chlad. V podstate som bol spokojný, od metalovej, či aspoň kedysi metalovej bandy existujúcej dvadsať rokov by nejaké strhujúce výkony mohol čakať len fantasta. Syndróm vyhorenia obíde málokoho a oproti inej legende, ktorá v Collosseu hrala pred vyše rokom, bolo toto vystúpenie hodnotným „zárezom do pažby“. Aj keď raj zostáva naďalej stratený, zrejme už navždy. A že nezaznela „Sweetness“, to je veru veľká chyba. Možno nabudúce, ak nejaké bude. Väčšina metalových kapiel, ak hrá dvadsať a viac rokov, už proste presluhuje (niektoré aj desať rokov) a podľa toho to aj naživo vyzerá, nie každý je EXODUS.

Playlist: Intro, Widow, Honesty In Death, Erased, Enchantment, Soul Corageous, In This We Dwell, Praise Lamented Shade, As I Die, One Second, Tragic Idol, Embers Fire, Fear Of Impending Hell, Faith Divides Us, Say Just Words

[ Martin ]

[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]