Štýl: power thrash

Skladby:
1. Ornament z pijavic 3:01
2. Kdo teď 2:31
3. Co jsme si to jsme si 3:37
4. Naruby 4:11
5. Vrať se 4:45
6. Magoro monolog 3:38
7. Skaut v kolenou 2:27
8. Sekret sliz 3:55
9. My všichni 8:53

Total: 36:58

Zostava:
Robert Kubík - guitar
René Pavéza - bass
Willy Vrážek - guitar
Pepa Záškoda - drums
hostia:
Steve Wilkinson - rap (5, 6)
Scroob - spev (3, 4, 6)

Kontakt:
http://www.locomotive.szm.com

Vydavateľ:
Dead Fish Production

LOCOMOTIVE poznám ako kapelu, ktorá pomerne často koncertuje no jej hudba napriek tomu, že je výrazne rytmická a silne vhodná na nejaký ten headbanging akosi vždy mojou hlavou prešla bez toho, že by zanechala nejaký hlbší zážitok. Album „Ornament z pijavic“ je ich prvou štúdiovou nahrávkou, ktorá sa mi dostala do ruky a hneď na začiatok prezradím, že vcelku prekonal moje očakávania.

Album otvára titulná skladba „Ornament z pijavic“. Je to strednotempá skákačka, z ktorej hlavne v refréne jemne cítim príchuť Sepulturovských koreňov, akurát vokály sú o dosť brutálnejšie. Lokomotíva sa rozbehla a treba dodať, že je to celkom slušný rozjazd. V dvojke „Kdo teď“ sa mašina dostane trochu do výkonu a na povrch sa pretlačí thrashovejšia stránka muziky. K slovu sa dostanú aj nejaké vokálne efektíky, ktoré vytvárajú zľahka psycho-atmosféru. Refrén je, ako vlastne pri tejto kapele veľmi často, poriadne do skoku. V trojke „Co jsme si to jsme si“ sa pohybujeme po veľmi podobnej krajine ako v predošlých dvoch skladbách. Keď som si tento album napočúvaval, nechcelo sa mi veriť, že ešte aj v dnešnej dobe niekto do Biohazardovského riffu „spieva“ jump, jump, jump, jump. Až keď som si prečítal texty, zistil som že v skutočnosti je tam co co co co. Ale to len tak na okraj. „Naruby“ je našľapaná thrashovačka, ktorá vďaka svojej energii podľa mňa patrí k vrcholom albumu. Dva doplňujúce sa vokály (jeden z nich má na svedomí prvý hosť Scroob) energiou nabité riffy a k slovu sa dostane aj gitarové sólo (pokiaľ som si dobre všimol, asi jediné na albume). Rútime sa z kopca páni. Cez mierne psycho naväzbený záver plynule prechádzame do pomalšej ťažkotonážnej „Vrať se“, v ktorej sa k slovu dostane aj ďalší hosť Steve Wilkinson. V popise práce síce má napísané rap, ale ja by som to skôr nazval nasratou deklamáciou. Na rap sa mi to zdá trochu málo rytmické. Mojim najväčším favoritom na albume je jednoznačne šestka „Magoro monolog“. LOCOMOTIVE v nej vytiahli všetky svoje tromfy. Hneď na začiatku ma dostal thrashový riff s vesmírnou atmosférou Voivodu (stačí sa trochu pohrať s mašinkami). Ten je však o chvíľu neľútostne prevalcovaný buldozérom s výrazne nespojitým pohybom, ktorého šialený šofér si do rytmu vykrikuje „sekera a kleště“. Na záver sa znovu ozve Steve Wilkinson a tentokrát sa to už dá nazvať rapom. V tomto zaujímavom teréne sa Lokomotíva pohybuje aj v ďalšej skladbe „Skaut v kolenou“, tentokrát však ešte jemne pritlačí na plyn (alebo skôr na elektriku?). „Secret sliz“ na mňa pôsobí svojimi dvomi dominantnými akordami trochu ubíjajúco. Do ložísk sa asi dostal piesok a trochu to škrípe. Posledná „My všichni“ je na tom o dosť lepšie. V pomalom tempe sa našlo miesto dokonca aj pre zvláštnu melodickú linku trochu pripomínajúcu Testimony v období ...Of life and death. Aj keď to tak na prvý pohľad vyzerá, v skutočnosti táto skladba nemá cez osem minút. V jej závere je ešte skrytý viacmenej akustický bonus. Lokomotíva pomaly zastavuje a snaží sa pritom ukľudniť divokou jazdou rozrušené nervy.

Obrovským plusom tejto nahrávky je totálne hustý, zabijácky a pritom veľmi čistý zvuk. Postaral sa oň Miloš DODO Doležal v Studiu HACIENDA. Klobúk dole, takto vyzerá profesionálna práca. O niečo slabšie je to s bookletom. Aj keď jeho vrchnú časť tvorí zaujímavá koláž všeličoho možného, vnútri je to vcelku nuda. Informácie a texty v rodnej češtine sú rozmiestnené trochu chaoticky a niektoré tam vôbec nie sú (napríklad kto na čom hrá).

Poďme však k hodnoteniu. Ako som už písal na začiatku, Ornament z pijavic ma príjemne prekvapil. Nie je to síce muzika, ktorú ja žeriem, ale napriek tomu je tam kopa vecí, ktoré sa mi páčia. Osobne by som privítal, keby chlapci objavili aj iný ako párny rytmus. Myslím, že tento typ hudby o to doslova žiada (ja viem, nemôžu hrať všetci ako MESHUGGAH). Priestor ešte vidím aj v basových linkách, ktoré v podstate len kopírujú gitary. Napriek týmto malým výhradám ma toto CD výrazne navnadilo na živé predstavenie. Naozaj sa teším, hlavne ak sa podarí aspoň z polovice taký zvuk.

(Golo)