Štýl: progresívny metal

Skladby:
1. As I Am 7:47
2. This Dying Soul 11:28
3. Endless Sacrifice 11:23
4. Honor Thy Father 10:14
5. Vacant 2:58
6. Stream of Consciousness 11:16
7. In the Name of God 14:14

Total: 69:34

Zostava:
James LaBrie - vokály
John Myung - basa
John Petrucci - gitary
Mike Portnoy - bicie
Jordan Rudess - klávesy

Kontakt:
http://www.dreamtheater.net

Vydavateľ:
Elektra Entertainment

Po fanúšikmi i kritikmi rozpačito prijatom dvojalbume „Six Degrees of Inner Turbulence“ (2002), ktorý bol po vynikajúcom koncepčnom albume „Metropolis Pt. 2: Scenes From A Memory“ (1999) všeobecne považovaný za krok späť, vyslali DREAM THEATER koncom roka 2003 do sveta novinku nazvanú „Train of Thought“. Jeho vydanie sprevádzalo určité pravdepodobne umelo zvyšované napätie spôsobené posúvaním termínu vydania od začiatku októbra až po konečný dátum 11. novembra ideálne načasovaný do predvianočných nákupných orgií, to všetko napriek faktu, že materiál bol kompletne nahraný a pripravený už v apríli. Ťažko povedať, nakoľko je kapela formátu DT odkázaná na takéto marketingové praktiky, pravdou však je, že zohnať album pár dni pred Vianocami bolo v Bratislave celkom problém, čo trošku pozdvihlo moju mienku o vkuse národa.... Od novinky sa očakávalo, že ukáže, či kapela po fenomenálnych opusoch z 90-tych rokov ešte má čo povedať, alebo už bude vydávať ďalšie albumy len zo zotrvačnosti na spôsob Svätého hnevu a jemu podobným.... Našťastie platí prvá možnosť.

Album otvára skladba „As I Am“, ktorá bola vo forme mp3 dostupná niekoľko týždňov pred vydaním na oficiálnom webe, ktorý btw zmenil design v súlade s designom albumu do veľmi fádnej farebnej kombinácie. Aj keď sa svojou dĺžkou 7:47 určenou pre nasadenie do rádií (neviem posúdiť, či a aký mala úspech) vymyká spomedzi ostatných skladieb na albume, dalo sa z nej vyčítať, čo novinka prinesie. Tak v prvom rade chlapci pritvrdili, to je jasné na prvé počutie. Našťastie nie smerom k modernému nu „metalovému“ odpadu, ale ku klasikám typu Pantera, Metallica a Slayer, ktoré sa museli počas skladania materiálu v prehrávačoch točiť veľmi často. Ďalšou zmenou je dĺžka skladieb. Aj keď DT nikdy nerobili trojminútové rádiové hitovky, na albume okrem spomínanej úvodnej „As I Am“ a predohry „Vacant“ k skvelej inštrumentálke „Stream of Consciousness“ všetky skladby ďaleko presahujú desať minút. A žiaľ, na tomto mieste treba povedať, že vo viacerých prípadoch sú skladby naťahované umelo, bez toho, aby priniesli niečo nové, a ja sa pohrávam s kacírskou myšlienkou, že chlapcom dochádzajú nápady. Treťou výraznou zmenou je, že album obsahuje na pomery DT veľmi málo klávesov. Neviem, či je to výsledkom snahy o pritvrdenie produkcie, faktom však je, že pasáží postavených na klávesových motívoch je na albume podstatne menej, ako sme boli zvyknutí. Väčšinou kláves robí iba slabo počuteľné „křoví“, prípadne nehrá vôbec. Netýka sa to samozrejme klávesových sól, ktorých je našťastie dostatok. A keď sme už pri tých sólach, rád by som teraz v krátkosti pojednal o inštrumentálnom prevedení nahrávky. Ak si album pustí ktokoľvek, kto aspoň raz držal v ruke akýkoľvek hudobný nástroj, pôjde z technickej úrovne veľmi prudko na zadok a zo zeme sa bude len veľmi ťažko zbierať. Sóla v podaní Jordana Rudessa sú neuveriteľné a keď spustí John Petrucci, sánku z podlahovej krytiny si bude zdvíhať fakt každý. Prakticky v každej skladbe je šialené minimálne dvojminútové gitarové sólo rýchlosti splašeného šijacieho stroja, pri ktorých končí všetka sranda. Kamarát gitarista (zdravím Borko!) sa o tom veľmi trefne vyjadril, že to už ani nie je hudba, to je telocvik:)))) Vrcholom albumu potom sú neskutočné unisono pasáže v podaní klávesu a gitary, prípadne aj basy, pri prevedení ktorých zostáva rozum stáť. Ako by povedal Sam Hawkins, snímam svoj klobúk aj so skalpom:)) Skvelý výkon podal aj James LaBrie, ktorého hlas nenormálne dozrel, je oveľa plnší a s každým albumom sa mi páči viac a viac. Máloktorá kapela sa môže pochváliť takou rytmickou sekciou ako DT. Pri počúvaní partov Mikea Portnoya máte pocit, že hrajú dvaja ľudia naraz. Basák John Myung, ako je uňho zvykom, sa drží v úzadí, jeho práca na tvrdení a celkovom stmeľovaní muziky je však nezastupiteľná. Škoda len, že nedostáva resp. nepýta si väčší priestor, napr. aj na nejaké to sóličko, rozhodne na to má.

Z kompozičnej stránky je na tom album o čosi slabšie. Ako som už spomenul, skladby sú zbytočne dlhé, bez toho, aby nastúpil nejaký nový motív. Čo si mám myslieť o polminútovej spätnej väzbe na záver jednotky „As I Am“, to už fakt neviem. Žeby naozaj dochádzala inšpirácia? Samozrejme to neznamená, že kapela desať minút v kuse drhne jeden riff, skôr som tým chcel poukázať na rozdiel v porovnaní s napr. „Awake“ (resp. ktorýmkoľvek albumom z 90-tych rokov), ktorý je prešpikovaný takým množstvom skvelých nápadov, že by to inej kapele stačilo aj na štyri albumy. Vo väčšine skladieb je prvá polovica tvorená klasickou pesničkovou štruktúrou sloha-refrén (berte s rezervou:)), v druhej časti potom prídu na rad inštrumentálne orgie. Aj keď sú skladby ako vždy plné rytmických zvrhlostí a rôznych super vychytávok, dajú sa ľahko napočúvať a miestami pripomínajú predchádzajúci album. Za najsilnejší kus by som označil inštrumentálku „Stream of Consciousness“, ako najslabšiu potom hneď nasledujúcu, neskutočne rozťahanú záverečnú „In the Name of God“. Ale aj v nej prichádza v strede brutálna inštrumentálna pasáž, takže vyslovene zlá skladba na albume nie je (majú vôbec DT takú??). Spomínanú tvrdosť majú na svedomí samozrejme predovšetkým riadne brutálne gitarové riffy s jasnou inšpiráciou v tvorbe úderiek ako Pantera, Slayer či Metallica v dobách, keď ešte hrala metal. Proste Petrucci vytiahol a oprášil starú sedemstrunovku a riadne si na nej zahobloval:)) A propos Metallica, spev v strede dvojky „This Dying Soul“ je totálne ako z „Master of Puppets“:)) K tvrdosti výraznou mierou prispieva aj výborný, metalový zvuk a celková produkcia, z ktorej profesionalizmus srší každou sekundou. Raz darmo, kto na to má.... Všetky nástroje sú bezchybne nazvučené, či už gitara v brutálnych i jemnejších pasážach, klávesy v rôznych aranžoch alebo esenciálna basa. Otvorená tlama však zostáva predovšetkým z nazvučenia bicích. Je až neuveriteľné, že na každom albume DT majú bicie iný zvuk, a zakaždým perfektný.

Btw, k inštrumentálke „Stream of Consciousness“ sa viaže zaujímavá súťaž, ktorú pre fanúšikov vymyslela kapela ešte pred vydaním albumu. „Dream Theater Songwriting Contest“ bola uverejnená na webe Mikea Portnoya niekedy v auguste. Jej podstatou bolo, že na základe zverejnených poznámok a schém, ktoré vznikli v skúšobni počas tvorenia skladby, mali fanúšikovia resp. ich kapely nacvičiť vlastnú skladbu, a po nahraní ju zaslať DT. Inými slovami, fanúšikovia dostali zoznam s menami pasáží (napr. power chords, groove main, Eb evil Dimeola, bass motion w/harmony, guitar solo C#m, Crimson climb, Beatles B to G, key solo C# atď.), trvanie jednotlivých pasáží resp. počet opakovaní, rytmus (5/4, 6/4, 5/8, 3/4 a pod.), rýchlosť (bpm) a podľa toho mali zložiť, nacvičiť, nahrať a poslať vlastnú skladbu. Celkom zaujímavá kratochvíľa, čo poviete?? Odmenou pre najlepších na základe posúdenia kapely bolo podpísané nové CD, lístky s back stage passmi na zvolený koncert, výber z raritných oficiálne nevydaných nahrávok kapely a podobné dobroty. Víťazná nahrávka bude navyše púšťaná pred každým koncertom DT počas turné 2004. Takže ak sa ocitnete na koncerte DT počas nastávajúceho turné, budete vedieť, čo za intro to hrá.... Btw, podľa doteraz zverejneného zoznamu zastávok európskej časti tour budú DT najbližšie v Nemecku, čo je asi dosť veľká škoda. Rád by som si ich konečne pozrel.... Zoznam víťazných šťastlivcov môžete vzhliadnuť na webe.

Súčasťou CD je aj súbor, pomocou ktorého sa po napojení na oficiálnu stránku DT dá dostať k bonusovému materiálu. Žiaľ, neviem Vám povedať, o čo konkrétne ide, pretože monopol Billa Gatesa zasiahol aj tu a s LINUXom som teda nepochodil.... Neviem prečo to kapela sprístupnila iba pre majiteľov Windows, čo sme my horší!?!? Takže sa budem musieť nanominovať k niekomu, kto má comp s internetom a zvukovou kartou....:))

Aj keď je celkovo „Train of Thought“ lepší, ako som čakal, môžem s kľudom bez rozmýšľania vyhlásiť, že albumom roka 2003 pre mňa je nadpozemský opus „The Power To Believe“ od géniov KING CRIMSON, ktorí sú asi naozaj z inej planéty....

(Dáša)