Štýl: grind core

Skladby:
1. Gallery Of The Serial Killers 2:45
2. Pussy 1:30
3. Zombiefuck 1:00
4. Blood 2:37
5. Peter Jacksqn Zombiewaltz 0:52
6. Gore 2:31
7. Dissolved Body 2:35
8. Jason 1:59
9. Orgasm By Crucifix 1:47
10. Ritz Ortolani Nightmare 1:07
11. Cover (MORTICIAN –
12. Slaughterhouse) 0:48
13. Genital Vampire 2:13

Total: 21:44

Zostava:
Funes - basa
Maťo - bicie
Adko - gitara, vokály

Kontakt:
funes666@orangemail.sk

CRUENT STERCURARO je kapela, o ktorej som už síce dosť veľa čítal (hlavne v reportážach našeho redakčného kolegu Martina) ale zatiaľ som nemal tú česť. Treba povedať, že v podstate všetky zmienky o kapele vyznievali kladne, takže som bol dosť zvedavý, čo že sa to na slovenskom východe zrodilo. Práve tieto moju zvedavosť dráždiace články asi spôsobili, že som bol zo začiatku trochu sklamaný, pretože som očakával niečo iné, ale postupom času som objavil aj čaro tohoto materiálu. Dosť bolo úvodných drístov, poďme k muzike.

C.S. hrajú jednoduchý, väčšinou sypačkový, grind core starej školy vrátane neodmysliteľných gore intier. Hneď prvú skladbu otvára zúfalý krik a plač ženskej obete (ak sa nemýlim, je to z filmu Mlčanie jahniat). Keď sa ženská dosýtosti vykričí strhne sa nemilosrdný náklep, do ktorého Adam skutočne neľudským hlasom chrochtá svoje posolstvá (texty síce nemám, ale myslím, že nie je ťažké podľa intier a názvov skladieb uhádnuť o čom asi budú). Po inštrumentálnej stránke sa nedejú žiadne zázraky. Je to grind očistený od akýchkoľvek bočných vplyvov až na kosť. Bicie ako zo samopalu, skreslená basa, jednoduché, pár-akordové riffy a „spev“ od obyčajného kanálu až po ten úplne najhlbší, pri ktorom aj nejbrutálnejší tatranský medveď hanblivo stiahne chvost a ide sa vyplakať do svojho brlohu. Pravdu povediac, miestami mi to pripomína staré IMPETIGO (teda až na tie bicie). Asi to bude tou atmosférou, intrami a vôbec podobným prístupom k muzike. Materiál je to značne vyrovnaný, aj keď som si všimol, že ma viac oslovujú tie „pomalšie“ skladby napr. taká „Pussy“ s krásne šľapavým záverom pussy, pussy, pussy..., alebo „Gore“ s perfektne pasujúcou melodickou linkou. Možno to bude aj preto, že často mám pocit, že sa bubeník v klepačkách trápi (v tých rýchlostiach sa tomu ani nečudujem). Myslím však, že na koncerte sa takéto nedostatky stratia. Čo sa zvuku nahrávky týka, je to normálny undergroundový štandard, všetkému je rozumieť takže bez výhrad.

Aj napriek môjmu počiatočnému sklamaniu sa nejedná o žiadnu katastrofu. Žiadne hudobné inovácie sa nedejú, ale o to zrejme autorom ani nešlo. Je to muzika ako stvorená k pivu na metalovú zábavu, alebo ešte lepšie na koncert do menšieho klubu. Nie je to ale nič, čo by som si chcel dobrovoľne pustiť len tak, keď si chcem dušu pohladiť dobrou muzikou.

(Golo)