Štýl: death/black metal

Skladby:
1. God Parade 05:09
2. Kill Bastard Kill 04:26
3. Revolution Restart 04:47
4. Camouflage 06:04
5. Moral Masquerade 04:05
6. Jokers 01:43
7. The Great Monologue
8. Zenith 04:19
9. Full Vanity Fair 05:35
10. E

Total: 50:26

Zostava:
Alexander Palma - basgitara
Benny Rakidzija - vokály
Tomasz Janiszewski - bicie
Heiko Krahl - gitara
Marko Sirac - gitara

Kontakt:
http://www.luna-field.de

Vydavateľ:
Black Lotus Records

S nemeckou skupinou Luna Field mám tú česť prvýkrát, hoci „Diva“ je už jej druhým dlhohrajúcim albumom. Informácie na promo CD hovoria čosi o „rôznorodom black/death metale), ale na až také zložité štýlové označenie by som to nevidel. Ak mám byť úprimný, tak k black metalu má kapela blízko snáď vďaka teatrálnemu a viac-menej aj tak skôr gotickému image na fotografii a ešte tak trochu po textovej stránke, hoci protináboženská rebélia alebo možno skôr polemika rozhodne nie je výsostným územím kovu najčernejšieho. Ak si teda odmyslíme toto a prudko thrashmetalový rozjazd albumu, tak nám ostane z takých 85 percent čistý death metal v jeho temnejšej, skôr staroškolskej a nevtieravým, či skôr nenápadným melódiám a harmóniám naklonenej podobe. V tomto smere teda netreba očakávať žiadne pokrútené riffy, zbesilé náklepy a vokály za hranicami možností bežného ľudského hrdla, hoci rozhodne nejde o vymäknutý materiál. Hudba odsýpa prevažne v rýchlejších a stredných tempách, pomerne často si to hrnie aj nekompromisne valcujúcim tempom, ale k nejakým vyslovene pomalým pasážam nedospeje. Vďaka hutnému kvalitnému zvuku tu máme slušne „heavy“ kúsok, ktorému však nechýba ani vzdušnosť, pretože zvuk, nech už je aký chce ťažký, sa nikto nesnažil zachrchlať. Riffy klasického death metalu oživujú skôr melodické sóla a o istú dramatickosť, prípadne mrazivú atmosféru sa snažia tu a tam použité, nie veľmi nápadné klávesy, prípadne nasamplované zvuky. Po hudobnej stránke mi album Luna Field v niektorých pasážach trošku pripomína nedocenených Američanov Nocturnus a celkovo by som skupinu v rámci temného podania death metalu mohol prirovnať aj k belgickým Dagorlad a ich prvému albumu, ktorý však bol o čosi nápaditejší, resp. vyšiel v časoch, kedy tejto hudby nebolo toľko ako v súčasnosti a preto viac vynikla.
Vokál je takisto hlbší, deathmetalový, pričom v občasnej chrochtajúcej polohe by sa uživil aj na výrazne extrémnejšej nahrávke, a niekedy mu kontruje revaný, takmer blackmetalový zúrivý tón. Škoda, že vokalista sa o podobnú expresívnosť nesnaží aj v hĺbkach, tam by trochu živelnosti neškodilo.
Tento materiál možno ocení skôr niekto, kto s takouto hudbou do styku neprichádza až tak často, ale mne pripadá aj po mnohých posluchoch tak trochu sterilný - dobre zahraný, dobre vyprodukovaný, všetko je ako má byť, akurát že výsledok napriek presvedčivosti a atmosfére pôsobí veľmi, veľmi štandardným dojmom.

(Martin)