Štýl: art-prog rock / metal / world music / avantgarda / ?

Skladby:
1. Blackening: Crows Templar 1:30
2. The Mage 7:01
3. Peacock the Heretic 3:56
4. Perilous Fathoms 7:06
5. Rabbit's Foot 1:54
6. Whitening: Foxes Templar 1:17
7. Gypsy Funeral: Hark! From the tombs of doleful sound 5:54
8. The Pale Staircase 3:36
9. Iridescence: Peacock's Tail 0:40
10. Asmodius Arise 4:49
11. Reddening: Blood of the Pelican 0:57
12. The Optician 5:20
13. Ouroboros: Phoenix Rising 0:51

Total: 46:16

Zostava:
Daniel O'Sullivan - gitara, harmónium, autoharfa
Orlando Harrison - klavír, organ, zvonkohra
Sara Hubrich - husle, viola
David Ledden - basa
David Smith - bicie, perkusie

Kontakt:
http://www.headlesshorses.co.uk

Vydavateľ:
Mimicry Records

MIASMA & THE CAROUSEL OF HEADLESS HORSES patrí k vzácnemu druhu kapiel. V živote ste o nich nepočuli, úplnou náhodou sa sa nimi stretnete na koncerte, kde to s prehľadom natrú aj headlinerovi, aby sa potom zase na dlhé týždne či mesiace stratili v hlbinách britského undergroundu, kým sa z neho opäť na pár vystúpení nevynoria. Písať o ich hudbe nie je jednoduché. Bežne zaužívané žánrové škatuľky strácajú zmysel a prirovnania k známejším interpretom vedú k čudesným kombináciam, ako napríklad tá z webu ich vydavateľa Mimicry Records: Angelo Badalamenti, Astor Piazzolla, Goblin, Art Bears, Burzum, Tom Waits, Antioch Arrow, King Crimson, Bach, Univers Zero. Preto aj údaj v kolonke štýl skôr vypĺňa miesto, ktoré by inak zostalo prázdne, ako sa skutočne snaží vyčerpávajúco charakterizovať hudbu. Kľúčom k priblíženiu tvorby Kolotoča bezhlavých koní tak môže byť práve príslušnosť k spomínaným Mimicry Records, kde sa to neuchopiteľnosťou a nezaraditeľnosťou len tak hemží. Dôkazom budiž výber zo zoznamu stajňových kolegov: Asva (recenzia), Sleepytime Gorilla Museum (recenzia), Estradasphere, Faxed Head (recenzia), Secret Chiefs 3, Sir Millard Mulch.

Čo to teda na „Perils“ vlastne nájdeme? Prítomnosť gitary, basy a bicích môže naznačiť, že základ tvorí rock. Svojim spôsobom nie sme úplne mimo, ale treba dodať, že gitara nehobluje žiadne riffovačky, z bicích a hojne využívaných perkusií cítiť silné jazz-bluesové korene, a basa si žije vlastným životom a neobmedzuje sa len na kopírovanie gitarových liniek. O progresívny nádych sa stará komplikovanejšia rytmika a časté striedanie hudobných motívov. Originálne vyznenie majú zrejme najviac na svedomí pestré kompozície a popreplietané silne melodické linky gitary, huslí resp. violy a väčšinou čistého piána, pričom k slovu sa dostanú aj menej tradičné nástroje ako harmónium, autoharfa či zvonkohra. Spomínaná melodika, ktorá otvorene čerpá inšpiráciu vo Východnej Európe či na Balkáne, teda v nám blízkych kútoch sveta, zase dodáva porciu folklóru a world music. Ďalej tu máme viacero naoko roztrieštených, až noisových pasáži, ktoré prispievajú k ťažkej opísateľnosti materiálu (opäť s bohatým využitím perkusií). V neposlednom rade sa dočkáme viacerých úletov do metalu, čím Miasma a spol. potvrdzujú, že hranice medzi zdanlivo nesúvisiacími štýlmi sú niekedy tenšie, ako by sa mohlo zdať. Koniec-koncov, súvislý prechod koncertného prevedenia skladby „Asmodius Arise“ do slayerovskej nakladačky „Raining Blood“ hovorí sám za seba.

Zvukovo sa album rovnako podaril, osobne by som možno uprednostnil o niečo agresívnejší sound. Aj keď je „Perils“ debutom kapely, jednotliví hudobníci majú s prácou v štúdiu zrejme dostatok skúseností, veď len personálne spriaznení GUAPO (všetci traja členovia hrajú aj v Miasme), majú na konte sedem štúdiových zápisov. Okrem toho zo zrozumiteľného zvuku vyslovene cítiť, že kapela vedela, čo chce, a zvyšok ustrážil zvukár Jaime Gomez Arellano. Tento čisto inštrumentálny album (ak nepočítame srdcervúci ženský výkrik v úvode „Perilous Fathoms“) má podľa mňa len jeden nedostatok, i keď možno zásadný. Nie úplne sa mu darí vyvolať vo mne nadšené pocity z koncertu, preto je možné, že poslucháči, ktorí naživo tú česť nemali, si k nemu budú hľadať cestu ťažšie. Napriek tomu „Perils“ odporúčam, patrí k tomu najlepšiemu, čo rok 2005 priniesol.

(Dáša)