Štýl: old school death metal

Skladby:
1. Intro 2:07
2. Embers Of A Dying World 7:29
3. Embers Outro 2:16
4. The Monument 4:49
5. Blood 7:30
6. Outro 0:37

Total: 24:51

Zostava:
Götz Vogelsang - gitara, vokály Brian Shuff - gitary Tushant Bonner - bicie Steven Nelson - basgitara

Kontakt:
http://www.deathevokation.com

Vydavateľ:
Xtreem Music

Death metal. Dve slová, ktoré pred takými 15 – 20 rokmi hovorili za všetko. Na scéne boli synonymom pre hranicu extrémnosti a obskúrnosti tak po hudobnej, ako aj po textovej stránke. Za tých pre niekoho starých dobrých, pre niekoho našťastie prekonaných čias stačilo vidieť tento výraz, a človek zhruba vedel, do čoho ide. Je nová doba, „host sice nevyhazuje vrchního“, ale výraz death metal dnes zastrešuje také množstvo kapiel, že bez ďalších prívlastkov je len veľmi všeobecný. Máme skupiny, ktoré sa stále snažia búrať alebo posúvať hranice extrémnosti a brutality, ďalšie, ktoré stavajú hlavne na technike, iné, ktoré sa snažia o progresivitu, nejaké, ktoré sa spoliehajú na osvedčené klasické postupy, prípadne strúhajú melódie od výmyslu sveta. A potom tu máme tie, ktorým dnešná podoba štýlu s jeho rýchlosťou, odľudštenou surovosťou či technickými exhibíciami zas toľko nehovorí, a rozhodli sa oživiť ducha starých čias. A presne toto sa deje v prípade Deathevokation z kalifornského La Jolla. Štvorica okolo pôvodom nemeckého (aj jednu z kontaktných adries má „domov“) gitaristu a vokalistu Götza Vogelsanga (nepomôžem si, ale to priezvisko je pre deathmetalové hrdlo mimoriadne vydarené:-)) berie návrat do minulosti s takou vážnosťou, že ešte predtým, ako sa o tento materiál postarali španielski Xtreem Music vo forme profi vydaného CDR, vyšiel v roku 2005 v „kultovom“ kazetovom formáte. A o obal EP sa pre zmenu postaral známy kresliar Chris Moyen, umelec, ktorý pomáhal vytvárať vizuálnu stránku death metalu práve začiatkom 90. rokov minulého storočia. Takže po „imidžovej“ stránke chalani neponechali nič na náhodu, ako je to ale s hudbou? Asi takto – neodznie tu nič, čo by bolo možné datovať neskôr ako pred rok 1993. Materiál začína klasickým, štýlovým dlhým introm, kde okrem iného zaznejú aj svojho času populárne zvony. Samozrejme klišé jak pol prasaťa, ale je evidentné, že Deathevokation to chcú presne takto, a s chuťou si po prvej skladbe Embers Of A Dying World strihnú aj outro, tentokrát v podobe náladovej a skôr jemnej „zadoomanej“ vybrnkávačky. Suma sumárum tu máme intro, dve outrá a tri skladby. V tých ide o čistokrvný starý death v štýle, akým sa preslávili v prvom rade Asphyx na albumoch Embrace The Death a The Rack. Nespomínam to náhodou, pretože materiál bol „recorded at Deathevokation HQ’s under the heavy influence of beer and Asphyx“. Takže stará škola, postavená na striedaní valivých, ťahavých a ťažkých pasáží a rýchlejších až rýchlych partov (samozrejme s absenciou klepačiek). Skôr než na technike je hudba postavená na pochmúrnych melódiách a harmóniách, nahrávka má takú temnú a zlovestnú atmosféru, skrátka staré časy ako vyšité. Hudba teda ten starý Asphyx pripomína dosť, vokál trochu menej, lebo je aj trochu na štýl Bolt Thrower:-) Dve z troch skladieb majú statočných vyše sedem minút, to sa dnes už nepočuje, ale poslucháčovi to tak nejak ani nepríde. Nejdem riešiť, či je to retro alebo skrátka death metal, ktorý sa zo zatuchnutej krypty vyslobodil až po 15 rokoch, ale je fakt, že zámer zahrať niečo „staré ale dobré“ sa Deathevokation vydaril. Majú už vonku dlhohrajúci album, som zvedavý, či im dych vystačil aj na plochu veľkej placky.

(Martin)