Štýl: technický brutal death metal

Skladby:
1. Oblivion 00:40
2. Abomination Reborn 03:33
3. Redemption 05:24
4. Bind Torture Kill 05:44
5. Misconceived 03:35
6. Translucent Patterns Of Delirium 03:31
7. Creed Of The Infidel 04:23
8. Regret 03:51
9. Entrails Of You 04:21
10. The End Of Ends 04:14
11. Prelude To Repulsion 04:58

Total: 44:09

Zostava:
Frank Mullen - vokály
Terrance Hobbs - gitara
Guy Marchais - gitara
Derek Boyer - basgitara
Mike Smirh - bicie

Kontakt:
http://www.suffocation.us

Vydavateľ:
Relapse Records

Je tak trochu paradox, že jedna z najvplyvnejších bánd svetovej (brutal) deathmetalovej scény si za 17 rokov existencie stihla na konto pripísať len päť dlhohrajúcich albumov, dve EP, demo, single a jeden živák. Lenže v prípade Suffocation, lebo samozrejme je reč o nich, možno vziať do úvahy to, že po mini Despise The Sun (1998) sa na pár rokov stiahli do ústrania, hraničiaceho s hibernáciou, a tiež to, že úderka z Long Islandu nespochybniteľne kvalitu nadradzuje nad kvantitu. „Návratový“ album Souls To Deny vyvolal nadšenie už vďaka tomu, že sa na scénu vrátila legenda, ktorá ovplyvnila stovky „brutal bands“ po celom svete až tak, že mnohé sa nie a nie zbaviť nálepky menej kvalitnej kópie nie priam ľahko dostihnuteľného vzoru. Nadchnúť mohol aj po hudobnej stránke, pokiaľ aj najzatvrdilejší fanúšikovia „starých“ Suffocation boli ochotní akceptovať zmeny na viacerých postoch – vrátil sa pôvodný bubeník Mike Smith, gitaristu Douga Cerrita nahradil Guy Marchais a post basáka zaujal Derek Boyer. To, a tiež fakt, že doba o pár rokov pokročila, zapríčinili „tak trochu iný Suffocation“, mňa osobne napríklad na Souls To Deny zaujalo, že oproti predošlým veciam pôsobil popri technickosti aj priam chytľavo melodicky a zvukovo skoro až uhladene. Zvlášť to čisté znenie spôsobilo, že použiť prívlastok „brutal“ je dnes v prípade Suffocation otázkou osobného vkusu, táto kapela bez ohľadu na to, že patrí k popredným predstaviteľom deathmetalového hudobného extrémizmu, už dávnejšie opustila posúvanie hraníc brutality len kvôli nej samej a radšej stavia na presvedčivosť vyznenia a celkovú prepracovanosť. Práve tieto dve veci sú hlavnými atribútmi novinkovej kolekcie, pozostávajúcej z intra a desiatich skladieb. Vzhľadom na to, že ide o hudobníkov vedomých si svojich kvalít a schopností, nepotrebujú sa Suffocation haliť do nezrozumiteľných zvukových stien, naopak, dobre sa postarali o to, aby sa album dal vnímať ako celok, ale aj rozložený na party jednotlivých nástrojov, pretože každý jeden člen toho ponúka skutočne dosť. A bonusom v prístupe všetkých je to, že ich až „profesorský“ prístup k zvládnutiu svojich partov je podaný veľmi prístupnou formou, takže ani fanúšikovia priamočiarejšieho hrania by nemali mať problém album najprv vstrebať a potom, po viacerých posluchoch, začať objavovať jednotlivé muzikantské fígle. Tie sa nájdu vo vyspelej gitarovej hre, kde priamočiare, až „ortodoxné“ riffy súperia s množstvom vyhrávok a dlhých, skôr melodických sól. Na umocnenie atmosféry zaznie aj akustická vyhrávka. Pokiaľ ide o basgitaru, na niektorých miestach ju skôr tušiť ako počuť, ale k slovu sa dostane aj „sólovo“. Hra bubeníka nepotrebuje žiadne obsiahle komentáre, Smith hrá smrteľne presne vo všetkých rýchlostných leveloch a prirodzený zvuk jeho batérie dáva zabudnúť na súčasnú triggerovú generáciu. A neodmysliteľnou súčasťou produkcie amerického deathmetalového monštra je hrdlo Franka Mullena, ktorého frázovanie si sotva s niekým pomýlite a po všetkých tých rokoch je to stále on, hoci „kloktačky“ z Human Waste a Effigy Of The Forgotten už dávno vymenil za takmer bez problémov zrozumiteľné, niekedy vyslovene zastrené growly v hĺbkach a stredoch.
Album dosť často odsýpa v klepačkových a rýchlych tempách, nechýbajú však stredy a charakteristické valivé drviace party, ktoré pomáhajú vytvárať dosť temnú, občas až zlovestnú náladu albumu, podporenú hutným hlbokým čistým zvukom a už spomenutým „vyhraním sa“ s každým hudobným detailom. Myslím, že týmto albumom Suffocation dosť jasne potvrdili svoju pozíciu na scéne a „epigónov zase raz nechali o kus za sebou. Naživo sa o tom budeme môcť presvedčiť začiatkom apríla v Prahe.

(Martin)