Štýl: nadžánrovosť v štýle Misanthrope, Septic Flesh, Arcturus, Vintersorg, Death, Cynic a trocha vážnej hudby

Skladby:
1. Caira Cleansing Tune Keys 3:23
2. Disharmonic Points...In Opening 3:04
3. Fortified Source Of Invisible Light 5:31
4. Tombstones For Shapeless Kindred 5:30
5. Departed For The Cloud-Valted Portal 1:26
6. Portal For The Nocturnal Weavers Of Unrest 4:49
7. Green Cathedrals Painted By Silent Wings 4:50
8. Here We Stand Bonded (Veiled In Stars) 4:23
9. Code 2:12

Total: 35:20

Zostava:
Mira - Kytary, klávesy,programování
Ivoš - baskytara, programování
Lukáš - zpěv

Kontakt:
ivokratky@quick.cz

Myslím, že v úvode recenzie aktuálneho štúdiového diela zlínskych Draco Hypnalis bude len férové, ak poviem, že so zakladateľom tohto telesa nás viaže vyše dvanásť rokov trvajúce kamarátstvo a spolu sme pred mnohými rokmi založili aj kapelu, ktorej názov pre tento článok vôbec nie je podstatný. Nevidím dôvod niečo také zamlčovať, pretože hoci sa tu schyľuje k jednému z tých ostrejších publicistických príspevkov na poli SK/CZ „metalovej žurnalistiky a kritiky“, budem sa snažiť zostať objektívny a niektoré veci skrátka povedať treba, nech už nás k x.y. skupinám viažu bežné, alebo „nadštandardné“ vzťahy.

Draco Hypnalis už od debutovej split MC s Romantic Love patria k tým pozoruhodnejším, a do istej miery aj kontroverzným zjavom na domácej a aj svetovej scéne. Ich eklektický, technický a nadpriemerne artistný prístup k extrémnym žánrom bol zvlášť v časoch debutu a následného promáča časťou metalovej, príp. rockovej komunity prijímaný s obdivom a nadšeným ohlasom, na druhej strane sa potýkal aj s kritikou tých či oných zložiek (zvlášť vokál, bicie alebo použitie klávesov), či priamo s nepochopením. Na mňa osobne ich debut urobil dosť dobrý dojem, možno až na to, že by som uvítal hustejší zvuk gitary. To však bol rok 2000 a dnes, po vyše dvoch rokoch, Draco Hypnalis ponúkajú viac-menej kompletne dotiahnutý materiál na dlhohrajúci album, ktorý je predmetom tejto recenzie.

Časové rozpätie máločo vyše 35 minút iste uľahčí prácu tej časti „kritickej“ obce, ktorá, zrejme kvôli poruche schopnosti sústrediť sa, akýkoľvek materiál s rozsahom väčším ako povedzme 27:49, automaticky odkýva ako „nudný“, prípadne bohorovne špekuluje o tom, že „ku koncu to môže pôsobiť nudne“. Nuž, nudiť niekedy nezvyknú ani hodinové albumy, stačí len zavrhnúť grafomanskú snahu napísať denne desať „recenzií“ a venovať každej nahrávke toľko času, koľko si zaslúži, aby x.y. “odborník“ nešíril medzi verejnosťou svoje povrchné, často dosť debilné dojmy. Novinka Draco Hypnalis ani zďaleka netrvá hodinu, určite však vyžaduje viacero pozorných vypočutí, hoci nie je ani nestráviteľná, ani krkolomne poskladaná. Bohaté vrstvenie hudobných elementov a náročnú kompozíciu jej však uprieť nemožno. Muzikantské výkony živých i „menej živých“ členov sú vysoko nadpriemerné , a tak máme do činenia s veľmi komplexným a prepracovaným materiálom na poli atmosferického, technického, melodického a agresívneho, ale viac-menej stále skôr extrémneho metalu. Striedanie jednotlivých pasáží a nálad je veľmi často vyslovene dramatické a niekedy priam nečakané, paradoxne však prispieva k celkovému dojmu vysokého stupňa ucelenosti albumu. Pri nadžánrovosti tvorby Draco Hypnalis je veľmi bezpredmetné snažiť sa rozobrať ju na death, black, doom a progress metalové elementy, zvlášť ak štýl komponovania pripomína skôr prístup skladateľov vážnej hudby. Tu si skôr treba sadnúť a snažiť sa vstrebať celok. Pri jeho pútavosti a „výpravnosti“ to až také ťažké nie je.

Kapele pribudli skúsenosti, takže už len v rámci gitarových a basových partov možno hovoriť o sklonoch k virtuozite. Vrstvenie plôch gitár a kláves miestami pripomína skôr orchester, vlastne nič však nie je prepchaté a nefunkčné a vďaka skladateľskému umu a vydarenému zvuku z Poličnej všetko drží pokope. Musím povedať, že v tomto smere ide vskutku o jedno z najnápaditejších diel, s akým som sa v posledných asi dvoch rokoch stretol, zvlášť pokiaľ ide o domácu scénu.

Na predošlých nahrávkach kapely mnohých odrádzal pre masy zrejme príliš extrémny a tak trochu jednodimenzionálny vokál. Na tomto poste však došlo k zmene. Album naspieval Lukáš, bubeník z Romantic Love, a jeho zdatnosť za mikrofónom ma hlavne pri prvých vypočutiach vcelku ohromila. Zvláda škálu od asi troch druhov chrochtania a revu cez škrek a chrčanie po melodické vokály, všetko v hodnotách „dobrý“ až „vynikajúci“, a ani s frázovaním nemá výraznejšie problémy. Práve vydarené vokály sú ďalšou devízou tejto nahrávky.

Bicie sú stále automatické, to však pri tom, s akým „citom“ boli naprogramované, nemožno brať ako handicap. Kec o tom, že „lepší zlý živý bicman ako dobrý automat“, zrejme na svetlo vytiahol ignorant, ktorý v živote nemal tú česť s idiotom za bicími, či na inom poste. Bicie u Draco Hypnalis sa v súčasnosti pokojne vyrovnajú čomukoľvek „živému“, len natriggerovanému.

Snáď jedinou výhradou z mojej strany by bolo, že basu občas počuť menej, ako si zaslúži, a že v rámci klávesových partov by občas menej bolo viac, ale to je asi tak všetko.

Zhrniem to asi takto – ak ste vyznavačmi ortodoxnosti v hraniciach Devourment-Malevolent Creation-Marduk-Immortal-(old)My Dying Bride, tak toto pre vás možno nebude to pravé orechové. Ak vás však oslovuje skôr nadžánrovosť v štýle Misanthrope, Septic Flesh, Arcturus, Vintersorg, Death, Cynic a nevydesí vás trocha „vážnohudobného“ šmrncu, tak v prípade Draco Hypnalis sa nemáte kde seknúť.

A po „oficiálnej časti“ malý dodatok – jedno z najvyspelejších diel, tak po hudobnej, ako aj zvukovej stránke, akým súčasná scéna disponuje, stále neúspešne hľadá oficiálne vydavateľské zastrešenie. Neviem, či u domácich a zahraničných vydavateľstiev vládne ortodoxnosť, stupidita, alebo nedostatok potencie k vydávaniu skupín podľa iných kritérií ako sú konexie, pôvod skupiny alebo snaha zarobiť čo najviac pri minimálnych nákladoch na promotion. Vďaka spomínaným nadštandardným“ vzťahom som mal možnosť čítať viacero odôvodnení, prečo to-ktoré vydavateľstvo túto vec nevydá. Relatívne najstráviteľnejšie sú tie o tom, že už sú naplánované iné veci (hoci to, čo nakoniec vyjde, väčšinou nebýva nič extra). Tiež to nie je bohviečo, ale aspoň sa nikto detsky nevyhovára na automatické bicie, zvlášť ak v tomto prípade znejú dosť neautomaticky (a ktoré, čuduj sa svete, dotyčným u iných spolkov ortodoxnejšieho razenia neprekážajú). Tu zrejme niekto doplatil na svoju čestnosť, lebo nemal žalúdok na to, uviesť v promoliste, že mu hosťoval napr. bicmen Pepé Tlučhoř... Dosť zábavné sú ponuky na „vydanie“ u rôznych (sub)labelov, ktoré si stačí samofinancovať... Asi si niekto myslí, že sa tu v postkomunistickom strede Európy topíme v chechtákoch...

Vrcholom všetkého je, ak ucelený nadžánrový materiál niekto odmietne na základe toho, že ho začne „rozmontovávať“ a hovorí kydy o tom, že „chvíľu je to death metal, potom klávesový doom“ a má zrejme pocit, že by to ľudia asi nechceli. Ono ako sa to vezme, pri vhodnej promotion by rýchlo vyšlo najavo, že ľudia nepočúvajú len Hnilátor s piatimi akordmi na štyroch minútach. Pozoruhodným momentom je aj to, ak sa niekto vyjadrí, že toto nechce, pretože chce veľkú, najlepšie zrejme americkú kapelu, alebo to, keď vydavateľstvá, ktoré toť žačali a žiadne neuveriteľné zázraky zatiaľ nevydali, nemajú ani toľko slušnosti a seriózneho prístupu, aby sa k zaslanému promomateriálu vôbec vyjadrili. Je skutočne úbohé, ak stále niekto naráža na to, že je príliš extrémny, avantgardný, technický, experimentálny, netrendový a čo ja viem aký ešte. Prípad Draco Hypnalis a mnohé ďalšie ma z toho či oného dôvodu presviedčajú o tom, že na mnohých vydavateľstvách sedia ľudia, ktorým by som na základe ich prehľadu, vkusu a kompetencie nezveril ani jednoduché práce na JRD, nieto ešte rozhodovanie o tom, čo bude vychádzať. Práve kvôli nim to totiž na „UG“ scéne vyzerá pomaly rovnako beznádejne, ako u „veľkých“ vydavateľstiev, ktoré sa pre zmenu zrejme čím ďalej tým viac inšpirujú vydavateľskou politikou na poli konzumného popu.

(Martin)