Štýl: hard rock/metal

Skladby:
1. Nothin' But Trouble 03:58
2. Female Thunder 03:16
3. F**k You! (Angry Child) 03:24
4. One Man Show 05:00
5. Two Girls in the Ladiesroom 04:05
6. I Believe That 05:26
7. Most Loudest Girl 03:14
8. Lords of Decadence 04:23

Total: 32:46

Zostava:
Jane Razor - vokály
Marc B.K. - bicie
Peter B. - gitary
Soja - basgitara (1,2,3,5,8)
Hostia:
Mišo LEMMY Bulík - basgitara (4,6,7)
Mirsony - gitara (7)

Kontakt:
http://www.myspace.com/janesession

Vydavateľ:
Mars Group

Moje prvé stretnutie s Janesession prebehlo v lete v rámci Pezinrock festivalu, kde si ma štvorica okamžite získala zaujímavými skladbami a spontánnym, suverénnym prejavom (nemýliť si s prehnane sebavedomým). Štadiónový rock - metal, niekedy označovaný aj ako glam rock sa už dnes veľmi medzi teenagermi nenosí, o to zaujímavejšie bolo sledovať, ako táto vyslovene koncertná muzika chutí práve tým, ktorí ju v bežnom živote určite nevyhľadávajú. Bol som nanajvýš zvedavý, či dievčina a traja chlapci budú schopní energiu z vystúpenia pretaviť do drážok CD.
Hneď na začiatok musím povedať, že výsledok určite zaostáva za očakávaniami, ktoré som do nahrávky vkladal, no k sklamaniu je rovnako ďaleko ako zo severného pólu na ten južný, keďže hlavné výhrady sa týkajú zvuku, ktorý je skrátka v rámci finančných možností kapely. Tie nie sú určite neobmedzené, nakoľko v prípade ich produkcie nejde o žiadny mainstream. Do uší dosť bije hlavne kolísavá hladina hlasitosti jednotlivých skladieb, ktorá je zapríčinená rôznymi štúdiami, v ktorých nahrávka bola realizovaná. Niektoré kusy sú tým pádom hlasnejšie, čo pôsobí dosť rušivo hlavne ak si chcete album vychutnať ako celok. Takisto pri mixáži sa nepodarilo vychytať všetky muchy čo sa týka napríklad použitia gitarových efektov, kde na vás niekedy ako blesk z jasného neba Peter B. vybafne určite výraznejším spôsobom ako si to sám želal, a aj s basmi nahrávky to je na premixovanie. Prejdime však od zvuku k tomu, čo sa vlastne na ploche takmer trištvrte hodiny odohráva. Ako už bolo spomenuté - a kapela to sama na svojej stránke prízvukuje -, jej štýlom je rock - metal, čo však podľa mňa je dosť zovšeobecnenie, hneď prvá pecka, podľa ktorej je album pomenovaný, sa rozbieha riffom, ktorý by skôr zniesol prívlastok crossover, a že je takýchto pasáží na albume požehnane. Schválne nebudem prirovnávať a vyťahovať žiadne slávne mená, pretože tu to nie je určite o kopírovaní, ale o svojskom prístupe k rockovej hudbe. A to je to, čo si na tomto albume vážim najviac. Z celého diela totiž priam cítiť lásku všetkých zúčastnených k tomu čo robia, či už sa kapela vezie na dirrty rockových kolesách vo „F**k You (Angry Child)“, alebo si ulietava na alternatívnych vlnách skladby „I Believe That“, prípadne sa k vám prihovára maznavou „Two Girls In The Ladiesroom“. V každej polohe Janesession pôsobia úprimne, bez dojmu, že to, čo práve počúvate, je tvorené s cieľom rýchleho ohúrenia. Počuť, že kapela už má čo - to za sebou, skladby pôsobia uceleným dojmom a ani celok napriek širokému spektru štýlov, ktoré pokrýva, nevyznieva rozhárane. Pokiaľ ide o jednotlivcov, zapôsobila na mňa hlavne vzdušná a nápaditá hra gitaristu, ktorý sa nepúšťa do zbytočných, nikam nevedúcich onanií, je nápaditý a účelový zároveň, tu vystrihne sólo à la Eddie Van Halen, inde zas zariffuje v štýle Toma Morella. Rytmika takisto šľape na úrovni, Marc B je presne ten typ bicmana, na ktorého sa naživo kapela môže naozaj spoľahnúť. Dostávame sa ku frontwoman, Jane so svoje prezývku zasluhuje na 110 percent, jej spev je naozaj často ostrý ako žiletka, čo určite nie je zlé (aj keď niekde je to už dosť na hrane), no aj tak by môjmu vkusu na viacerých miestach viac ulahodil civilnejší prejav, pravdepodobne tu však takisto ide o zámer kapely vyhnúť sa zabehaným klišé. Či je to tá správna cesta si netrúfam súdiť. Texty sú všetky v angličtine, zaznamenal som zopár problematických miest čo sa týka výslovnosti, ale nie je to nič závažné, čo by celkový dojem zrážalo niekam o triedu nižšie. Je naozaj ťažké vybrať z natoľko vyrovnaného materiálu nejakú top skladbu, ale ako reprezentatívna sa mi javí vec „One Man Show“, ktorá ukazuje dve tváre tohto skutočne zaujímavého hudobného telesa - pokojnú a zasnenú v úvode a potom tú tvrdo metalovú, ktorá vás strhne nespútanou energiou. Celkovo materiál odporúčam hlavne ľuďom, ktorí majú radi nekonvenčný prístup k hudbe, Janesession určite patria k zjavom, ktoré sa oplatí sledovať aj naďalej. Už teraz sa teším na najbližšie stretnutie, tak na koncerte ako aj v podobe ďalšieho nosiča.

Alex