Štýl: pagan metal

Skladby:
1. Curse Of The Witch 05:04
2. Son Of The Mare 05:26
3. The Nine-headed 03:56
4. Bewitched Forest 05:15
5. In The Yard Of The Father's Son 00:39
6. The Devilslayer 05:05
7. The Stone Sentinel 04:56
8. In The Underworld 04:13
9. Black Rider 04:16
10. The Last Battle 05:38
11. Kurbads 05:11

Total: 49:39

Zostava:
Peteris "Peter" - vokál, gitara
Martins - gitara
Edgars "Zirgs" - basgitara
Edgars "Mazais" - bicie
Kaspars Barbals - folklórne nástroje, sprievodné vokály

Kontakt:
http://www.myspace.com/skyforgerofficial

Vydavateľ:
Metal Blade Records

Ešte v časoch, keď sa do pohanskej a blackmetalovej scény nasomrovali o.i. rôzni politicky pokrivení tragédi, a dosť dlho predtým, než sa z jej časti vo „folk“ podobe stal putovný cirkus pre v lese nasávajúcich čundrákov, sa zrodili aj spolky, ktoré sú stále ťahúňmi pohanského metalu a dodnes prinášajú kvalitu. U mňa sem rozhodne popri iných patrí „veľká pobaltská trojka“ Obtest, Skyforger a Metsatöll. Piaty štúdiový album lotyšských Skyforger vyšiel v máji u „veľkých“ Metal Blade Records. Vydanie tu sprevádza okrem iného nie práve šťastná mierna zmena loga, v ktorom bolo písmeno „o“ z pohanského lotyšského ohnivého kríža, „ideologicky“ mimochodom totálne neškodného, zmenené na čosi, čo pripomína piktogram istej delikatesy, ktorej verejné vyobrazenie sa ešte stále často stretáva s námietkami:-D (Aby bolo „srandy“ viac, niekto všímavý v tom kosoštvorci objavil o dosť pochybnejší symbol, lenže postoj skupiny k týmto veciam je všeobecne známy, poplach je tu mimo misu.) Dosť bolo srandičiek, idem k obsahu. Kto pozná Skyforger, ten vie, že v textoch sa venujú lotyšskej histórii, mytológii a podobným záležitostiam. Kurbads je hrdina tamojších povestí a koncepčný album je venovaný práve jemu. Obsahuje jedenásť skladieb, pričom záverečná a titulná je zároveň coververziou lotyšskej hardrockovej skupiny Opus Pro. Nie je to prvý cover domácej legendy, ktorý Peter a jeho družina urobili, a dá sa povedať, že príklon k rocku a hard rocku je u Skyforger citeľný už od „lotyšských strelcov“. Na novinke je takýchto pasáží dosť a v tomto duchu sú aj sóla, nečakajte skrátka žiadne poloimprovizované behanie po hmatníku. Celkovo je ale Skyforger stále hudobne nadupaný atmosférický a heroický heavy/thrash/death metal (toho posledného fakt len trochu) s vynikajúcimi, veľmi typickými melódiami, charakteristickým drsným „chlapáckym“ vokálom, doplneným občasnými zbormi a metalovú zložku často podporujú ľudové nástroje, hlavne gajdy a píšťaly, ktorých lotyšské názvy tu ani vypisovať netreba. Celok pôsobí veľmi vyvážene, autenticky a uveriteľne, skrátka zapnete to a ste „v časoch dávnych bohov a bojov“, proti tomuto je väčšina „folk“ pagan metalových hviezd PVC a umakart. Preto dosť zábavne zapôsobí, keď si v úvode trojky „Deviņgalvis“ vypočujeme aj „ako zneli bicie v osemdesiatom piatom“.
No, toto sa na bodovaní nepodpíše (recenzia bola pôvodne pre jeden časopis, tam by to bolo za 9,5), len si skrátka myslím, že od Skyforger sa ešte stále dá čakať aj viac. Je inak zaujímavé, že väčšina webov nad novinkou nejako výrazne nejasá, prevažujú recenzie typu „je to dobré, ale...“. Rozhodne nemám problém s cudzím názorom, pokiaľ ho vyjadrí niekto, kto má šajnu o tom, k čomu sa vyjadruje. Každý to i ono počuje inak. Ak by som ale po tomto k Skyforger prišiel ako k niečomu novému, nie ako k spolku, ku ktorému som sa dostal v časoch jeho prvého dema, asi by som si myslel, že predtým hral nejakú mäkkú, sladkú, ulepenú, až tak uplakane znejúcu akože „pagan“ hudbu, ktorej je všade nadbytok. Kto mal česť s bitkou pri Saule, lotyšskými strelcami (pre hnidopichov – tento album výnimočne nie je o pohanskej histórii, ale o 1. svetovej vojne) alebo hromovou vyhňou, vie ako je to naozaj. Ale ok, to stále beriem ako to je. Že tu táto recenzia je, za to môže tá, ktorá nakoniec vyšla v spomínanom časopise. Pokiaľ ide o písanie o hudbe, bývam viac-menej tolerantný alebo ľahostajný, nikto na to nemá školy, ja tiež nie, ani preukaz na to netreba. Ale hodiť Skyforger do jedného vreca s nejakými pivnými/zábavovými „pagan“ a „folk“ kolovrátkami a pristupovať k nim ako k masovej a už obohratej veci, to hraničí s nekompetentnosťou a svedčí o tom, že autor kapelu pozná veľmi povrchne a ani sa neobťažoval zistiť si, o čom celá je. Skyforger nie je žiadna ožratá tancovačka a juchačka, štylizovaná do bojovníkov, trollov a viem ja čoho ešte. Táto záležitosť bola odjakživa o vážnych veciach, textovo priam poučná, a že znie občas aj veselo je asi preto, že pohanskí predkovia tiež neboli len nejaké morózne kreatúry, vydumujúce akurát tak o tom, koho zahlušiť, aby bol deň vydarenejší, prípadne o tom, kde sa strieskať do nemoty.

(Martin)