Štýl: modern gothic metal with symphonic elements

Skladby:
1. Reminiscences 01:16
2. Avant Que Tu... 03:51
3. La Sphere Feat. Candice (Eths) 03:07
4. Delivre-Moi 03:36
5. In Utero 03:33
6. Merveilles 01:22
7. Mes Reves 03:46
8. Lueur 03:13
9. Le Ciel 02:51
10. Ailleurs 03:04
11. Sans Teint 03:34
12. Le Dictat Du Silence 03:57
13. Sur Le Fil 04:19

Total: 40:53

Zostava:
Virginie Goncalves - vokál
Laurent Lesina - basgitara
Patrick Garcia - gitara
Julien Nicolas - bicie

Kontakt:
http://www.myspace.com/kellsgaia

Vydavateľ:
C & P Savage Prod

Francúzky kvartet KELLS je na hudobnej scéne oficiálne už nejakých deväť rokov.
Za ten čas, popri výdatných koncertných aktivitách, stihol spáchať „zatiaľ iba“ dva albumy.
Nový, v poradí tretí počin kapela avizovala na tento rok 2011.
Album Lueurs je už nejaký ten piatok na svete, no to nám nebráni aby sme si na jeho obsah posvietili i teraz, takmer s trojročným oneskorením.

Kapela sa hudobne vzhliadla v modernom metale, postavenom na hutných groove gitarách a samplovaných symfo-orchestráciách (pripomínajúce kapely TRISTANIA resp. SIRENIA).
Niet divu, veď ako svoje vzory uvádzajú: KORN, DEFTONES či MACHINE HEAD.
Rozdiel oproti týmto ťažkotonážnym bandám je ženský, naliehavý vokál sympatickej Virginie, ktorý v mnohých miestach pripomína hlas Amy Lee z EVANESENCE.
Sem-tam sa na dokreslenie objaví, podľa tradičného vzoru: “Kráska a zviera“, i mužský škrek.
Texty sú zásadne v rodnej francúzštine, čo však v prevedení KELLS nepôsobí vôbec rušivo, skôr naopak. Kapela tým získava na výnimočnosti.
Väčšina skladieb je vystavaná podľa jednotného kľúča s takmer nemennou štruktúrou.
Po úvode, ktorý rozbieha do pozadia potlačená gitara, nasleduje vzdušnejšia sloha a song graduje vo vypätých , skoro popovo znejúcich refrénoch. Napriek určitej predvídateľnosti, mnohým piesňam nemožno uprieť rádiové ambície. Stopáž väčšiny z nich neprekročí 4 minúty.
Medzi najvýraznejšie momenty albumu by som označil dvojicu po sebe nasledujúcich songov: Aileurs a Sans Teint. Tie si stačí vypočuť ako modelovú vzorku na to, aby ste si urobili obraz o čom muzika KELLS je. Dokonale v sebe tmelia všetky vyššie uvedené elementy.
Kapela možno až príliš stavila na istotu. Ako keby zabudla na moment prekvapenia, ktorý by vás prinútil pustiť si album znovu.
Výnimkou by mohla byť posledná unforgivenovsko-metallicovská: Sur le fil, ktorá okrem spevu, jednoduchej akustiky a slákov, maľujúcich pestrofarebné vyhrávky, nepotrebuje nič viac.

KELLS, čoby stále mladej (priemerný vek je 30 rokov) a ambicióznej kapele sa nedá uprieť, značná dávka talentu a hráčskych skúseností. Z materiálu, ale stále cítiť prílišnú upätosť na svoje vzory a absencia vlastnej tváre a originality.

(Jeremy)