Štýl: Melodic Death Metal / Metalcore / Female Vocal

Skladby:
1. Lonely Solipsist 3:51
2. The Escape 4:19

Total: 8:10

Zostava:
Alissa White-Gluz - Lead Vocals
Danny Marino - Guitars
Pascal "Paco" Jobin - Guitars
Chris Kells - Bass
Simon McKay – Drums

Kontakt:
http://www.myspace.com/theagonist

Vydavateľ:
Century Media

EP The Escape bolo pre mňa celkom pekným prekvapením od kanadskej skupiny The Agonist. Nečakala som, že sa ešte pred full-lenght albumom dočkáme aj nejakej tej ochutnávky, ktorá prišla v podobe dvojpesníčkového EP.
Nahrávka obsahuje dve skladby a to „Lonely Solipsist“ a „The Escape“. Osobne som bola veľmi zvedavá, ako sa vyvinie nový album, keďže druhá štúdiovka Lullabies for the Dormant Mind sa od debutu Once Only Imagined značne líšila. Či už išlo o kompozičnú stránku, alebo o samotnú hráčsku zručnosť, bol druhý album jednoznačne krokom vpred.
Nové EP nezaostáva za svojim predchodcom ani o kúsok. Lonely Solipsist vo svojom úvode evokuje tvrdšie stránky predošlého albumu, ako boli napríklad skladby ...And their Eulogies Sang Me to Sleep, alebo Martyr Art. Ako to však ich speváčka Alissa má vo zvyku, po chvíli z brutálneho screamu prejde do melodického vokálu. A v tejto časti by som možno videla posun dopredu oproti predošlej nahrávke. Ako už aj na Lullabies... komplexnosť vokálov vyrážala dych, tu si ale myslím, že sú The Agonist ešte o krok ďalej. Vedľajšie vokály sa posunuli v tejto skladbe do opernejšieho výrazu a hlavný vokál ostáva stále vo svojej nezameniteľnej polohe. Druhá vec, čo musím konečne oceniť je aj inštrumentálna stránka. Na predošlej nahrávke som mala pocit, že vokály boli v popredí na úkor gitár, ale pri tejto skladbe mám pocit, akoby konečne prišlo k akejsi pomyselnej rovnováhe, keďže som si konečne zo skladby pamätala aj nejakú tú gitarovú pasáž.
Pri druhej skladbe „The Escape“ však opäť vokály hrajú hlavnú úlohu. To už však asi bude navždy údel tejto kapely, že si ľudia budú skôr všímať spevácky výkon ako inštrumentálny. Neviem, či The Agonist mali vôbec vo svojej predošlej tvorbe gitarový riff, ktorý by sa mi vryl nejak výrazne do pamäti, ale práve bezkonkurenčný spev je to, čo robí túto kapelu výnimočnou. Neznamená to však, že by po gitarovej stránke boli The Agonist zlou kapelou. Samozrejme gitary sú náročné. Nie sú však to, čo by ste si z ich tvorby výrazne pamätali. Čo sa týka bicích tak bubeník odvádza klasicky veľmi kvalitnú prácu a dáva pesníčkam takú tú údernosť a energickosť.
Pre fanúšikov skladieb ako „Thank You Pain“, alebo „Rise and Fall“ mám zlú správu. Kompozične sú skladby hodne progresívne a skupina sa nebojí experimentovať. Niekto môže práve toto považovať sa mínus, že celému EP chýba nejaký ten silný refrén. Po pravde sama som ho čakala a nedostala som ho. Čisté vokály sú tak náročné (či už aj na posluch, alebo na výkon speváčky), že občas poslucháčovi príde spev až neuveriteľný. Čo sa týka tých tvrdších vokálov je naozaj obdivuhodné ako ich Alissa zvláda, keďže z mnohých screamujúcich a growlujúcich speváčok mám veľa krát zmiešané pocity. Alissine vokály sú naozaj kvalitné. Majú death metalovú hĺbku, keď je to potrebné a zároveň majú ten moderný metalcoreový nádych. Neviem, či môj obdiv nie je spôsobený len tým, že konkurencia v tejto oblasti je veľmi slabá, ale tak či onak, do hudby The Agonist to bez debaty sedí.
Čo mi z tohto vychádza? The Agonist nám poslali naozaj šťavnatú ochutnávku. Uvidíme, čo
nám ponúkne nasledujúci album, ak sa však bude niesť v tomto duchu máme sa naozaj na čo tešiť.

Majka