[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]

Straight To The Dome 2013 European Tour
Don Gatto (HU), Undivided (USA), Six Reasons To Kill (GER), Pro-pain (USA)
4.3.2013, Collosseum - Košice (SK)

Ono sa to nezdá, ale na koncerte som nebol od konca decembra a už mi to tuším aj začalo chýbať. Ale zase, na teenage metalcory domácej výroby sa akosi neoddá, ľudia, ktorí už čo – to videli a počuli, si radi počkajú na niečo, čo bude buď naozaj metal, alebo naozaj core. Príležitosť na to druhé sa vyskytla teraz v pondelok, a to v dosť impozantnej forme. PRO-PAIN sú klasikmi newyorského hard coru, aj keď ich veľa fanúšikov, ktorí v HC idú naozaj natvrdo, má možno trochu inde ako AGNOSTIC FRONT, MADBALL, SICK OF OT ALL, nehovoriac o tých legendách, ktoré to už tuším aj zabalili. Každopádne majú niečo do seba a pár albumov z 90. rokov ma fakt bavilo. Z novších vecí som počul pár skladieb, ale prečo si nespomenúť na staré časy, zvlášť ak Garyho Meskila a spol. sprevádza povesť koncertne vynikajúcej bandy.

Bolo už k siedmej hodine večernej, keď som prišiel do klubu. Tam to vyzeralo ako v Košiciach pred kvalitným koncertom v pondelok – pár desiatok skôr znudených ľudí – ale nesúdim, sám som bol pod takým atakom jarnej únavy či čoho, že som sa z baráku vyhrabal skoro ako v rámci súdom nariadenej povinnosti – a ledva nejaké náznaky zvukovej skúšky. Išiel som teda omrknúť horných susedov do Cassbaru. Odtiaľ som si vypočul prvých účinkujúcich, maďarskú trojku DON GATTO. Retrospektívne ma to aj mrzí, pretože boli rozhodne niečo viac než nutné zlo známe ako „doteraz neznáma predkapela“. Chalanom to hralo príjemne, jasné, že bolo počuť, ako veľmi majú radi klasický newyorský hard core z 80. rokov, energický, ale aj príjemne melodický, taká „Balls To The Wall“, v ktorej na nahrávke hosťuje aj Gary Meskil, je hit a hymna ako sa patrí. Skrátka kvalitná kapela, dobré, chytľavé skladby, navyše to celé znie úprimne. Mali na to všetko asi dvadsať minút, takže vydarený cover „Beds Are Burning“ od Midnight Oil zaznie možno niekedy inokedy.
Zliezol som dole, nech ten report aj nejako vyzerá, skonštatoval, že ľudí je snáď už aj stovka a že čo vlastne od Košíc možno v takýto čas čakať viac. Trochu srandy do zápisnice: lístok na toto predstavenie bol lacnejší než na Tublatanku, teda to, čo z nej zostalo/čo sa z nej stalo, na budúcu sobotu.

Štvorica UNDIVIDED vznikla v New Yorku už v roku 1996, takže v zásade skoro veteráni scény. Nevybavujem si, že by som od nich počul niečo skôr ako pár dní pred koncertom, ale zrezali to solídne. Oproti maďarským predskokanom pritvrdenie a viac agresívneho metalu do nasekaného, hutného, občas skôr pomaly a dôrazne nasekaného hácéčka. Dlhšie, aj štvorminútové skladby na pomedzí SICK OF IT ALL, CROWBAR a thrash metalu aj s metalovým sólovaním a vyhrávkami. Hlbší, dôrazný a naliehavý rev, sympatický civilný prejav s nulovým pózovaním, škoda že ľudia vyzerali, že sa až príliš šetria na PRO-PAIN, keďže tento spolok bol „hviezdam večera“ štýlovo asi najbližší. Polhodinka s Newyorčanmi zbehla skôr, než by sa človek nazdal. Zvuk bol viac než dobrý už pri „predkapelách“, vydržal taký počas celého koncertu. (Inak, slovenský zvukár to nemá vždy jednoduché, vedeli ste, že po newyorsky sa „monitor“ povie zhruba asi ako „m:nr“?)

Američanov na pódiu vystriedali Nemci, konkrétne kvinteto SIX REASONS TO KILL z Koblenzu. Opäť kapela, z ktorej som do koncertu zachytil maximálne názov, dodatočne ma celkom prekvapilo, že hrajú už od roku 1999 a na konte majú štyri albumy, pričom piaty o necelé dva týždne vydávajú u Massacre Records a to teda už viac ako pár rokov nie je žiadne podzemie. Pred koncertom som si ich naštudoval na Myspace, nech viem do čoho idem. Nuž, vlastne to bolo v poriadku, hrať vedia, skladby majú hlavu a pätu, zvuk dobrý, živá prezentácia v poriadku, vec vkusu. Je to deathcore, takže silácke pózy proste patria k veci, hoci drobnému Vietnamcovi na jednom z gitarových postov ich uveríte len s riadnou dávkou nadsádzky. V každom prípade – kto je na tento mix hard coru a hlavne melodického i brutálnejšieho death metalu, ten musel byť spokojný, pretože ho dostal v potešiteľnej kvalite. Akurát že mňa toto bavilo pred 12 rokmi s kapelami ako Heaven Shall Burn a podobne, posledná banda, z ktorej som mal pocit, že to robí aspoň nejako po svojom, boli asi Killswitch Engage, potom už nástup uniformity. Aj zo SIX REASONS TO KILL som mal pocit, že ďalších voľne zameniteľných bánd tohto typu je tak tristo. Aby niekto nemal pocit, že haním, tak bacha, nič takého – skladby majú slušne skomponované, chytľavé a zároveň plné presne toho podania tvrdosti a agresivity, ktoré mladá/najmladšia generácia chce asi najviac zo všetkého. Vokalista bol takisto dobrý, niektoré extrémne polohy fajn, čisté vokály zas až tak nie, ale pokiaľ ide o toto, som asi posledný na svete, kto by ich od tvrdých bánd vyžadoval. Paradoxne najmelodickejšia záležitosť večera.

Konečne chvíľku po deviatej nastúpili tí, na ktorých všetci – s cca 130 platiacimi tak 160 ľudí – čakali. PRO-PAIN v súčasnej zostave Jonas Sanders – bicie, Adam Philips – gitara, Marshall Stephens – gitara a samozrejme nezameniteľný a v prípade PRO-PAIN aj nenahraditeľný „otec – zakladateľ“, basák a vokalista Gary Meskil, ktorý sa čo do formátu a výzoru tiež nezmenil cca od roku 1991, kedy po odchode z Crumbsuckers PRO-PAIN založil. Zoznam bývalých členov je dlhý cca ako zoznam štúdiových albumov, na ktorom je trinásť položiek, takže páni majú z čoho skladať sety. Popri tom sú už roky jednou z najtvrdšie koncertujúcich bánd, tí chlapi sú väčšinu roka na cestách, niekedy pochybujem, či majú kdesi trvalý pobyt :-D To z nich robí spolok, ktorý naživo nemá právo sklamať. A dostali sme od nich stopercentnú kvalitu, hudobne, zvukovo aj prístupom. Ten bol možno taký profesionálny, niekomu mohol pripadať chladný, Gary veľmi nekecal, ale keď sa rozhovoril, dalo sa cítiť, že ho to aj dnes večer naozaj baví a že je za tých ľudí pod pódiom rád. Kto nevie, čo PRO-PAIN hrajú, tomu možno ich hudbu priblížiť ako stret ostrého hard coru a metalu, v niektorých skladbách majú bližšie k jednému, v iných k druhému. Vystrihnú aj zaujímavé melodické figúry, niekedy priam punkové, a v iných vám zase dôjde, že metalcore si vedia zahrať aj takíto „páni v rokoch“ :-D Údernú, chytľavú a do mosh- i circle pitu (ktorý si Gary párkrát vypýtal) stvorenú hudbu, v ktorej sa nájde nejeden hit. Osobne som zachytil niekoľko zo starších čias – „Foul Taste Of Freedom“, „State Of Mind“, „Bad Blood“, „No Way Out“, „In For The Kill“ a podobne. V novších veciach, ktoré prevažovali, sa natoľko neorientujem a nebudem hrať „múdreho“, to nechám iným. Kompletný playlist obsahoval 20 kúskov a myslím, že do štvrť na jedenásť, kedy sa koncert skončil, stihli zaznieť skoro všetky. Show týchto štyroch pánov ma konečne prebrala z letargie až otrávenosti, čo som fakt potreboval. Zábava pod pódiom bola divoká, ako to na týchto akciách skrátka má byť. Neodpustím si ale pripomienku k bedňákom – stage diving je normálna a v Collosseu legálna záležitosť, ledaže kapela povie, že si skákanie nepraje. A vzhľadom na to, že pondelkoví skokani boli do jedného ľudia, ktorí danú disciplínu zvládajú na profesorskej úrovni, bolo dosť nevhodné snažiť sa ich nejako zbytočne zhadzovať. Ono totiž skokan najprv potrebuje zhromaždiť ľudí, ktorí ho chytia, a to pár sekúnd trvá. Takže nestrkať, príliš aktívny „ochrankár“ nemôže vedieť, kedy sa nejako nešťastne ocitne pred súdom ako taký Randy Blythe revival.

Celkovo príjemný predjarný večer, domov som vypadol v podstate hneď po skončení, sú chvíle v živote ľudskom, kedy vás zo všetkého najviac priťahuje možnosť dať vetrať zadymené handry, zaliezť do vane a potom pod perinu. Tak zase v pondelok, budú tu „len“ Unfathomable Ruination, Beheaded a Pyrexia.

[ Martin ]

[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]