Štýl: hardcore / metal / rock
Skladby:
1. Are You With Us 2:15
2. Untitled Symphony Of Self-Destruction 3:44
3. Black Demon 3:56
4. Hollow 4:09
5. Bad Mojo 4:20
6. Give Me 4:08
7. Do You 3:28
8. Fearless 4:26
9. Save Myself 3:20
10. Soulsearcher 4:14
Total: 38:05
Zostava:
Karsten - vokály
Denis - gitara
Martin - gitara
Kroma - basa
Pat - bicie
Kontakt:
http://www.polemusic.net
Vydavateľ:
Circulation Records
|
Pole* - Untitled Symphony Of Self-Destruction (2003)
Nemecká skupina POLE* bola pre mňa doteraz veľkou neznámou a predpokladám, že väčšina z vás je na tom podobne. Založili ju v roku 1995 spevák Karsten, basák Thorsten, gitarista Denis a bubeník Patrick Arnold v Karlsruhe. Po dvoch mesiacoch zostavu doplnil druhý gitarista Oli. Prvé demo nahrali v lete 1995. Na nemeckej straight-edge HC scéne sa mu darilo veľmi dobre vďaka čomu POLE* aktívne koncertoval. V roku 1996 im Lifeforce Records vydali prvé oficiálne MCD s názvom 180 degrees. Počas jeho nahrávania kapelu opustil gitarista Oli. Nasledovali koncerty s kapelami ako EARTH CRISIS, SNAPCASE, TURMOIL, SPAWN... vďaka čomu sa stali jednou z najpopulárnejších nemeckých straight-edge kapiel. Basák Thorsten si založil label Pateline a začiatkom roku 1997 im vydal ďalšie MCD s názvom The Wind. Zároveň vznikali skladby na prvé dlhohrajúce CD, ktoré uzrelo svetlo sveta v lete 1997 a do vienka dostalo názov Sky Conquerors Are Falling From The Sun. Vydala ho firma We Bite Records a Thorstenovmu Pateline zostali práva na vinylovú verziu. V roku 1998 sa Thorsten odsťahoval do Berlína a kapela sa na dlhú dobu odmlčala a neskôr v podstate rozpadla. V roku 2001 sa znovu dali dokopy Karsten, Denis a Patrick a začali pripravovať skaldby na nový album. Ten nakoniec vyšiel v júli 2003 pod krídlami labelu Circulation Records.
Hudba na albume Untitled Symphony Of Self-Destruction sa nedá jednoznačne zaradiť do žiadnej hudobnej škatuľky. Najviac samozrejme čerpá z hardcoru no na druhej strane sa nájdu aj thrashové alebo úplne rockové riffy. Album otvára pomerne našľapaná „Are You With Us“, ktorá ale na mňa bohužiaľ pôsobí ako nie veľmi podarená hecovačka. Oveľa lepšie dopadla druhá a zároveň titulná skladba „Untitled Symphony Of Self-Destruction“, v ktorej sa spájajú tie najlepšie aspekty hudby POLE*. Nabrúsené, skákavé, hardcore riffy sa striedajú s umiernenejšími rockovými pasážami, čo vytvára vcelku osobitú atmosféru. Podobne je na tom aj trojka „Black Demon“. Odpáli ju hustý, rytmický riff no po chvíľke príde spomalenie a k slovu sa dostane aj nejaká tá melódia. Po tejto skladbe však príde na rad pár „menej vydarených“ kusov, v ktorých sa síce nájdu zaujímavé pasáže, ale nie je ich veľmi veľa a toľko sa opakujú, že ma to trochu začalo nudiť. Na lepšie časy sa zablískalo až v rytmicky a aranžérsky zaujímavej „Do You“, ktorá mi niektorými riffmi trochu pripomína staré časy RAGE AGAINST THE MACHINE. Zvyšok albumu už znovu tvoria pesničky na môj vkus príliš obyčajné. Často mám dojem, že by im výrazne pomohlo keby boli o niečo kratšie. Čo sa týka výkonov jednotlivých hudobníkov, dominantným je na celom albume neskutočne nasratý, uvrieskaný spevák Karsten. Jeho hlas sa k muzike celkom hodí aj keď na mňa pôsobí dosť monotónne (celý čas spieva v jednej polohe, ako robot). Gitaristi si svoju robotu vykonávajú s profesionálnym prehľadom (keďže sa nejedná o žiadne vrcholné výkony, nie je na tom v podstate nič nezvyčajné) a vo „Fearless“ a „Save Myself“ si dokonca aj trochu zasólujú. Basák Kroma s nimi drží krok (a hubu) takže žiadne osobitosti nečakajte ani z tejto strany. Podobne je na tom aj bubeník Patrick. Hrá síce dobre, presne, tak ako sa do tejto muziky hodí (tj. bez akéhokoľvek vybočenia z vychodených chodníčkov). Po zvukovej stránke je album naozaj podarený. Tu naozaj niet čo vytknúť, ba skôr naopak. Po grafickej stránke je CD poriadne brutálne. Na vrchnej strane mu dominuje týpek s pištoľou vo vlastných ústach pripravenou mu v hlave urobiť poriadnu neplechu. Vnútro tvoria celostránkové fotomontáže členov kapely v rôzne zohavených, rozstrieľaných a vykuchaných pózach. Texty sa zmestili maličkým písmom na poslednú stranu a svojou náplňou za obalom veľmi nezaostávajú. Nečakajte naozaj nič pozitívne.Zúfalstvo, nešťastie, samovražda atď....
POLE* je prvá straight-edge kapela, ktorú recenzujem (ani zďaleka nie prvá, ktorú som kedy počul) a musím povedať, že jej muzika ma nejako veľmi nestrhla. Sú tam síce niektoré zaujímavé skladby a pasáže ale minimálne rovnakú časť tvorí „pena“, ktorej počúvanie trochu kazí môj dobrý dojem. Možno by bolo zaujímavé vidieť koncert, kde tento štýl hudby naberá úplne iný rozmer. Až na pár výnimiek nie som veľký fanúšik hardcoru, takže „hardcoráci“ musia brať moje slová s rezervou. Ostatní si môžu z oficiálnej stránky stiahnuť a vypočuť nejaké ukážky a posúdiť sami nakoľko sa ich hudobný vkus zhoduje s mojím.
(Golo)
|
