Štýl: dark ambient dark dark dark

Skladby:
1. Surgical Sound Specimens From The Museum Of Skin 74:16

Total: 74:16

Zostava:
Buzz Osborne - gitara
Dave Lombardo - bicie, perkusie
Trevor Dunn - basa
Mike Patton - všetko ostatné

Vydavateľ:
Ipecac Recordings

Mike Patton je človek, ktorému sa hudba stala všetkým a zdá sa, že žiadny hudobný štýl mu nie je úplne cudzí. Od jeho hudobných začiatkov v skupine MR. BUNGLE v polovici 80-tych rokov minulého storočia uplynula kopa času a jeho hudobné obzory sa rozšírili do neuveriteľných rozmerov. FANTÔMAS je projekt, v ktorom začal kombinovať metalovú hudbu s experimentálnou, čoho dôkazom je prvý, pre neznalého poslucháča takmer nepočúvateľný album. Tu musím povedať, že napriek tomu, že hudba na tomto albume na prvé počutie pôsobí značne chaoticky a improvizovane, opak je pravdou. Je kompletne z pera Mika Pattona a na prvých koncertoch ju celá kapela interpretovala z nôt. K pesničkovej forme sa dostal FANTÔMAS na dvojke "Director's Cut", kde veľmi svojským spôsobom upravil skladby zo sountrackov starších, známych, aj menej známych filmov. To, čo prináša aktuálny album "Delìrium Còrdia" som však naozaj nečakal, pretože s rockovou, alebo dokonca s metalovou hudbou to má pramálo spoločné. V kontexte celej Pattonovej tvorby už síce taký prekvapivý nie je, no napriek tomu je zaujímavé, ako sa s touto hudbou vyrovnali rockový hudobníci akými sú Buzz Osborne, alebo Dave Lombardo. V prípade "Delìrium Còrdia" sa totiž jedná o nekonečne temnú soundtrackovú hudbu, ktorej tvorbu, ale aj počúvanie Patton prirovnáva k pitve. Je to jediná 74 minút trvajúca skladba (aj keď skutočnú skladby tvorí len cca 55 minút a zvyšok je niečo podobné pukaniu platne na gramofóne), ktorá je pozošívaná z prelínajúcich sa fragmentov rôznych hlukov, konkrétnych zvukov a melódií. Výraznú úlohu plní samozrejme Pattonov hlas, ktorý je využívaný nielen na spievanie, ale pomocou rôznych efektov aj ako samostatný nástroj. Úlohou Dave Lombarda na tomto albume je jednak vypĺňať temné priestory rôznymi bubienkami, šumivými činelami a gongami a jednak vystuženie niekoľkých rockových, ba až metalových útokov so skreslenou gitarou. Pomerne málo priestoru dostali Buzz a Trevor, pretože okrem tých niekoľkých tvrdých pasáží počuť gitaru a basu naozaj veľmi málo (nájdu sa nejaké zvlášte skreslené vybrnkávačky, prípadne nejaký kontrabas), aj keď je možné že obsluhujú aj nejaké ďalšie nástroje a prístroje. Čo sa atmosféry týka, je naozaj ťažké popísať, čo človek pri počúvaní tohto albumu cíti. Pocity sa pohybujú od uvolnenia, cez napäatie, náznaky strachu, letargie, psychotických stavov, melanchólie, úzkosti atď. Čiernotou je nasiaknutý aj celý dizajn tohto disku. Dostanete ho v celočiernom papierovom obale s bielym nápisom FANTÔMAS a šedým takmer neviditeľným názom albumu oddeleným grafom z EKG. Vnútri sa skrýva obal z čiernej priesvitnej umelej hmoty a leský, čierny booklet s niekoľkými, veľmi efektne, bodovým svetlom nasvietenými fotkami, v plnej zvrhlej kráse ukazujúcimi rôzne zákroky nutné pri pitve človeka. (Fotky pochádzajú z knihy Maxa Aguilera-Hellwega "The Sacred Heart".) Samotný disk je samozrejme tiež celý čierny a vyzerá ako gramofónová platňa.

"Delìrium Còrdia" je nezvyčajný album, ktorý určite nebudete počúvať len tak k obedu, alebo pri práci (a keď aj budete, nič z toho nebudete mať). No keď mu človek venuje čas a pozornosť, vykľuje sa z neho zdroj naozaj zvláštnych psychických zážitkov. Klip, alebo skôr film k tejto skladbe by bol asi veľký masaker. Teraz ma už len mrzí, že sa FANTÔMAS v rámci svojho tohoročného celoeurópskeho turné nezastavil v Čechách, alebo na Slovensku a že som bol lenivý vycestovať za ním do Viedne, Varšavy, alebo Berlína.

(Golo)