Štýl: avantgardný, progresívny rock - metal

Skladby:
1. A Hymn to the Morning Star 5:40
2. The Donkey-Headed Adversary of Humanity Opens the Discussion 6:01
3. Phthisis 3:44
4. Bring Back the Apocalypse 4:10
5. FC: The Freedom Club 10:48
6. Gunday's Child 6:56
7. The 17-Year Cicada 3:41
8. The Creature 6:00
9. What Shall We Do Without Us? 2:38
10. Babydoctor 13:59
11. Cockroach 2:12
12. Outro 5:56

Total: 71:45

Zostava:
Nils Frykdahl - gitary, flauty, spev
Matthias Bossi - bicie, glockenspiel, xylofón, spev (3, 5, 6)
Frank Grau - bicie, melodica
Dan Rathbun - basa, prekusie, trombón, lutna, spev
Moe! Staiano - železá, drevo, glockenspiel, struny, papier
Carla Kihlstedt - husle, perkusívna gitara, autoharp, organ, spev

Kontakt:
http://www.

V dnešnej dobe človek len zriedka narazí na skupinu resp. album, ktorý by ho na prvé vypočutie zložil do kolien a ďalšími prepočúvaniami sa tento pocit len prehlboval. Nový album američanov SLEEPYTIME GORILLA MUSEUM točím v prehrávači už asi mesiac a stále nemôžem povedať, že by mi neprinášal nič nového.

Skupina vznikla v roku 1999, keď si do oka padli niekoľkí členovia oaklandských skupín IDIOT FLESH a CHARMING HOSTESS. Prvý album "Grand Opening and Closing" vyšiel v roku 2001 a už na ňom bolo jasné, že táto kapelá má budúcnosť. V ich hudbe sa veľmi zvláštnym spôsobom prelínali hudobné štýly od minimalizmu cez industrial, rock, HC, metal až po niečo, čo s čistým svedomím môžem nazvať avantgardou. Na novom albume "Of Natural History" sa držia podobnej línie, ale s tým, že sa im tieto štýly podarilo ešte viac zosúladiť a dať im o niečo počúvateľnejšiu (pesničkovejšiu) formu.

Celým albumom sa prilína myšlienka radikálneho enviromentalizmu, ktorý odsudzuje ľudsvo za to, že sa k Zemi správa ako k svojmu majetku a ukazuje, ako sa s tým vyrovnáva samotná príroda. Myšlienky sú vyjadrené nielen v samotných skladbách, ale aj v obsiahlych sprievodných textoch, ktoré čerpajú z filozofie pôvodnej skupiny Sleepytime Gorilla Museum (zoskupenie amerických futuristov v čele s excentrickým matematikom Johnom Kaneom, ktorý pôsobili v dvadsiatych rokoch minulého storočia), kombinujú ju s vymyslenou legendou "odporcu ľudstva so somárskou hlavou", s myšlienkami talianskych futuristov a Unabombera (Vysokoškolský profesor, matematik Ted Kaczynski, ktorý sa oslobodil od spotrebného života presťahoval na samotu a žil viacmenej sebestačne a neskôr sa preslávil manifestami proti pokroku a technologickej spoločnosti, ale najmä bombovými útokmi na americké univerzity a iné inštitúcie, pri, ktorých zomrelo niekoľko ľudí. Momentálne je odsúdený na doživotie.) Táto filozofia sa neprejavuje len v textovej náplni, ale plne ju vyjadruje aj samotná hudba, kde sa často striedajú idilické pasáže s krutými, metalovo znejúcimi sekačkami so spevom svrčkov v tráve vzápätí nahradeným rytmickým, industriálnym peklom.

Album otvára temný, vrčivý zvuk, mierne pripomínajúci skreslený kontrabas, ktorý plynule prechádza do jemnej, idilickej melódie sprevádzajúcej čistý, basový, Nilsov vokál. Ku koncu sa opäť vráti už spomínaný basový zvuk vypĺňaný škrípavými a zvonivými perkusiami. Plynule sa pridá znepokojivý gitarový riff, ktorý sa zvrhne do rozsekanej pasáže skladby "The Donkey-Headed Adversary of Humanity Opens the Discussion", do ktorej už Nils rytmicky frázuje podstatne drsnejším vokálom. Táto až metalovo-industriálna pasáž sa strieda s východoeurópsky znejúcim, ale rytmicky tiež poriadne rozhádzaným premostením, založenom na husliach, flaute, base a perkusiách. Po ďalšej medzihre začína skladba "Phthisis", tentokrát s flautou, pridá drsný, dookola sa nemilosrdne opakujúci gitarový riff, ktorý tvorí podklad k výbornému spevu Carly Kihlstedt (hlasom mi trošku pripomína Björk). Posledná skladba z tejto industriálnej trojice "Bring Back the Apocalypse" sa rozbieha z úplného kľudu, pomaly sa na ňu vrstvia ďalšie a ďalšie rymické motívy, melodický zbor, no potom sa zrazu všetko zvrhne do rytmického pekla, do ktorého kapela zborovo šteká "Bring Back The Apocalypse. Its never too late to the end of time.". Z tohoto fakt behá po chrbte mráz. Nasleduje mierne skľudnenie, keď do tichého bzukotu hmyzu a strohej xylofónovej melódie, čisté melodické hlasy spievajú o tom, ako sa ľudia prikláňajú k svetu strojov, no aj táto pasáž sa vystupňuje do unabomberskej vízie umierajúceho sveta, kde ťažké, pomalé rytmy so skreslenými gitarami tvoria ideálny podklad k vypätým husľovým melódiám, prerušovaným strohými prehláseniami typu "And let us never forget that human race with technology is like an alcoholic with a barrel of wine". Skladba končí tak ako začala xylofónom a nostalgickým spevom. Prírodnou medzihrou s atmosférou rozkvitnutej lúky a spevom vtákov sa rozbieha protivojnová skladba "Gunday's Child". Napoja sa skreslené husle a jemný Carlin vokál, no nasleduje vystupňovanie do rytmycky pekne skomplikovanej pasáže, ktorá svojim znením pripomína staršiu tvorbu KING CRIMSON. Skladba "The 17-Year Cicada" je inštrumentálnym premostením plným zvukov rôznych perkusií, píšťaliek a huslí. Túto idilku preruší úder na rytmičák a ďalšia "krimsonovská" melódia otvárajúca skladbu "The Creature". Po chvíli sa však všetko ukľudní a do lenivého zvuku skreslených huslí a cinkavých zvončekoidných perkusií Dan viac prednáša, ako spieva text, v ktorom technológie perzonifikované v príšere ničia ľudské pokolenie. Nasleduje krátka, tichá, minimalistická skladbička "What Shall We Do Without Us?", ktorá vo svojom strede tiež obsahuje vypätejšiu pasáž. Najdlhším kusom na albume je "Babydoctor". Zároveň by som povedal, že je aj najkľudnejším, plný jemných melódií postavených na husliach a hladkajúcej base. Aj keď treba priznať, že druhá polovica je znovu temná, nemelodická a industriálne bezútešná. Posledná skladba "Cockroach" je skutočne jedinou, v ktorej nedochádza k žiadnej zmene atmosféry. Je to to krátka akustická vec, v ktorej Nils za sprievodu autoharpu spieva precíteným vokálom o zhnusení z existencie švábov, ktoré radšej žijú v odpade ako niekde v tráve. Posledným trackom na disku je "skrytý" bonus, ktorý tvorí nahrávka pri nejakom močiari s cvrkotom hmyzu a kvákaním žiab.

Ako som už spomínal na začiatku, booklet obsahuje roziahly text vysvetľujúci niektoré teórie Johna Kanea podporené množstvom obrázkov, citáty z manifestov talianskych futuristov a unabomberského Freedom Club-u a samozrejme fotografie členov kapely, Johna Kanea, Teda Kaczynskeho ale aj Dr. Williama Pricea of Llantisant, druida, ktorý dosiahol legalizáciu kremácií v britskom kráľovsve.

Čo k tomu dodať. Je to jeden z najoriginálnejších diskov, aký sa mi zatiaľ dostal do rúk a to nielen po hudobnej stránke. Človek sa má dosť dlho nad čím zamýšľať keď si prečíta textovú prílohu a zároveň sa dozvie kopu nových informácií z histórie a filozofie. Jednoducho povedané, je to komplexné umelecké dielo po všetkých stránkach. Je obrovská škoda, že táto kapela v európe ešte nekoncertovala a mne zostáva len dúfať, že sa to v najbližšej budúcnosti zmení.

(Golo)