Štýl: progresívny metal

Skladby:
1. The Root Of All Evil 8:07
2. The Answer Lies Within 5:26
3. These Walls 6:59
4. I Walk Beside You 4:29
5. Panic Attack 7:16
6. Never Enough 6:33
7. Sacrified Sons 10:42
8. Octavarium 24:00

Total: 75:46

Zostava:
James LaBrie - spev
John Myung - basa
John Petrucci - gitary a vokály
Mike Portnoy - bicie, vokály a perkusie
Jordan Rudess - klávesy, kontinuum, lap steel gitara

Kontakt:
http://www.dreamtheater.net

Vydavateľ:
Atlantic Records

Miniseriál “Best of 2005” začíname albumom v minulom roku hádam najočakávanejším, ôsmou radovkou DREAM THEATER nazvanou príznačne “Octavarium”. Zároveň žiaľ treba jedným dychom dodať, že Octavarium nenaplnilo očakávania ani zďaleka a ja osobne som ho chcel po vypočutí prvých troch skladieb ísť vrátiť naspäť do obchodu. S odstupom času sa síce nahrávke nedajú odoprieť isté kvality, zrejme však nebudem jediný, kto je u tejto kapely zvyknutý na iný štandard. Ale poďme do radu...

Otváracia “Root Of All Evil” naznačuje, s čím sa na albume stretneme v každej jednej skladbe: s požičiavaním, v tom lepšom prípade od seba samých. Citáciu z “This Dying Soul” z predchádzajúcho albumu ešte “cizinec promine”, riff od Velvet Revolver už teda nie. Koreň všetkého zla si napriek tomu svoju úlohu plní. Ako nakopnutie albumu i koncertov funguje bez zádrheľov, ale kdesi v podvedomí stále ostáva pocit, že v disciplíne “úvodná vypaľovačka” už majú DT na konte aj lepší zápis. Vydareným kúskom v tejto skladbe je tematické prepojenie jej začiatku i konca s titulnou kompozíciou. Hneď ďalší track je ale prieserom na celej čiare: “Answer Lies Within” musí byť najhoršou skladbou v katalógu DT vôbec. Priblblý text, lepkavé aranže, žiaden nápad - niet divu, že počas londýnskeho dvojkoncertu to bola jediná skladba z Octavaria, ktorá sa nehrala (report). Beriem len ako kandidáta na radio-friendly singel, prípadne ako veľmi zvrátený žart. V trojke “These Walls” DT opäť raz koketujú s nu-metalom. Podladený zvuk gitár prináša melodickú uvoľnenú slohu v kontraste so skočným nadupaným refrénom. Zrejme útok na nové, mladšie ročníky potenciálnych fanúšikov, inak však umne poskladaná pesnička s výborným záverom. “I Walk Beside You” je pre mňa ďalšia rana pod pás. Niežeby som nemal rád U2, ale ak si chcem vypočuť Bona a kolektív, stačí mi zapnúť ľubovoľné rádio a počkať 20 minút, z albumu DT čakám niečo iné. Okrem vlezlého úvodného klávesu však ďalšia dobrá pieseň, ktorá môže zarezonovať aj u širšieho okruhu poslucháčov (čo asi aj bolo jej úlohou).

Rýchle prsty Johna Myunga štartujú druhú, výrazne lepšiu polovicu albumu. “Panic Attack” má z osmičky nových skladieb k predchodcovi “Train Of Thought” (recenzia) najbližšie. Refrén si chlapci zobrali na leasing od stále rešpektovanejších Muse, k slovu sa konečne dostávajú aj inštrumentálne pasáže, ktorých úroveň je pre zvyšok sveta zrejme nedosiahnuteľná. V podobnom duchu sa pokračuje v ďalšej tvrdej skladbe, “Never Enough” s exhibicionistickou arpeggiovou časťou.

Vrchol albumu prichádza s poslednými dvoma stopami. Začiatok “Sacrified Sons” venovanej spomienke na teroristické útoky na newyorské dvojičky je síce ešte plný typicky amerického patetického nevkusu, od polovice skladby sú to však už starí dobrí DT v tom, čo vedia najlepšie. Strhujúca inštrumentálna pasáž s premyslenou melodikou a skvelými sláčikovými aranžami skladbu nádherne vystupňujú a pripravia tak pôdu pre záverečný 24-minútový titulný opus. V jeho úvode predstaví Jordan Rudess nové príspevky vo svojom arzenále, continuum i známejšiu a používanejšiu lap steel gitaru. Škoda len, že túto pasáž sme už mohli počuť u Pink Floyd, a z odkazu artrockových a progrockových kapiel sa čerpá aj v ďalšom jej priebehu. Navyše ani životný príbeh psychicky nie úplne vysporiadaného jedinca nie je ničím novým, keď už nikto iný, tak samotní DT sa mu venovali na druhom disku Six Degrees Of Inner Turbulence. Napriek tomu je Octavarium najpôsobivejšiou skladbou albumu, a pomáha udržiavať pri živote optimizmus z ďalšieho vývoja kapely. Ak by sa DT ďalej uberali práve týmto smerom, možno sa od nich dočkáme ešte zaujímavých vecí.

Ak sme pri tom vývoji, veľmi pozitívne hodnotím, že zo súboru sólistov sa na Octavariu stala kapela pracujúca v prospech celku. Zrejme tomu pomohlo, že sa jednotliví členovia opäť raz výdatne venovali bočným a sólovým projektom (hlavne vybúrenie sa Johna Petrucciho na sólovke “Suspended Animation”). Dobrou tradíciou býva u DT obdarovať nahrávku kvalitným zvukom. Ani v tomto prípade tomu nie je inak, aj keď na môj vkus sa v štúdiu až príliš žehlilo a prispôsobovalo masám. Najvýraznejšou slabinou albumu však zostáva celkový výrazný úbytok invencie a progresivity v pravom zmysle slova. Z tvorivého hľadiska sa kapela trápi v podstate už tretiu štúdiovku po sebe. Možno by to chcelo prestať vydávať albumy ako na bežiacom páse, prínosom by mohol byť aj pohľad zvonka, teda externý producent. V každom prípade minimálne skladba “Octavarium” naznačuje, že nad kapelou ešte palicu lámať netreba. Koniec-koncov, čo sa Dream Theater skutočne uprieť nedá, je, že opäť spravili album, ktorý je úplne iný ako všetky predchádzajúce, a tým sa hocikto pochváliť nemôže.

(Dáša)