Štýl: brutal gore death metal

Skladby:
1. Fuck Intros ..(Anal Rape) 00:07
2. Alveolous 00:50
3. Mephilictophalus 01:51
4. Aortic Menstrual Sediment 01:31
5. Basophilic Cryptoplasm 02:31
6. Cerebral Anaemia 01:54
7. Clitosarcourethralcolostomy Exarticulation 02:08
8. Second Degree Vulval Melanoma 01:54
9. Despumating Carnal Detortication 01:21
10. Emigdulla 01:05
11. Execration through Haemorrhaged Cervix 00:30
12. Intrapathelial Schlerosis 02:23
13. Exploring Uranus 03:02
14. Quad Ad Fenim (Symphosii Preafatio) 07:07
15. Boneyard (IMPETIGO cover) 2:41

Total: 30:42

Zostava:
Andrés Usma - gitara, vokál
Cory - basgitara
Chad Walls - bicie

Vydavateľ:
Goregiastic Records

Pravda, pravda, nejde o žiadnu novinku, ale prečo o tom albume nenapísať, keď už sa ocitol doma. Po EP Pathognomnonic Purulency z roku 2002 a promáči z toho istého roku je CD s názvom, ktorý v preklade znamená čosi ako dedičné nezostúpenie semenníkov, prvým dlhohrajúcim albumom americko-kolumbijskej trojky, v ktorej zo známych figúr najextrémnejšej scény pôsobia gitarista a vokalista Andrés Usma z kolumbijských Internal Suffering a bubeník Chad Walls, ktorý urobil kus zbesilej práce napríklad za kastrólmi v Brodequin. Tretím do partie je gitarista Cory a o base nie je známe nič.

No a k veci - máme tu polhodinku maximálneho chorobného brutal deathmetalového bahna s vokálmi pripomínajúcimi klokotanie v kráteri sopky, prípadne vŕzganie dverí na prasačej farme v čase, keď tam vrcholí ruja. Hudobne ide o priamočiary rachot veľmi hrubého zrna, ktorý v prevažujúcich klepačkách dosť pripomína práve linky spomínaných katových pomocníkov z Tennessee, hrané o triedu zvrátenejšie, resp. viac psycho, a vo valivých pomalých hnilobných riffoch sa zas jeden neubráni prirovnaniu k Mortician so živým bubeníkom a menej prebasovaným soundom. Kdesi som o Pustulated čítal aj ako o „minimalistickom brutal death metale“, aj to na prvý pohľad vyznie, akoby celú hudbu niekto za mesiac zložil a za deň nahral, ale po pozornejšom vypočutí nie je problém nespoznať, že zmeny tempa sú pomerne pestré, nie je núdza o takmer až melódie a sóla, zasekávania, pískačky a občas nejaký skoro vtipný „uletený“ postup. Napríklad vyťukávanie na čineli, sprevádzané kŕkaním vokalistu, alebo gitara, skreslená tak, že znie ako pískanie na fľašku. Vcelku teda slušne prevedený úplne extrémny death metal, vďaka neskutočnej surovosti a priamočiarosti dosť dobre rozoznateľný medzi inými „brutal“ kapelami, ktoré vďaka väčšej snahe o techniku vo výsledku znejú v porovnaní s Pustulated dosť „soft“. Doslova „divošský“ štýl hrania je tu teda plusom. Plusom je aj to, že nikto zbytočne neotravuje s otrepanými intrami a že texty (pokiaľ tam teda sú, pri tom kŕkaní si dovolím pochybovať, že sa ktosi babre s artikuláciou čohosi, čo dáva aj aký-taký význam) sa podľa názvov rýpu skôr v príručkách pre medikov než v porne všetkého druhu, ktoré „brutálnu“ scénu doslova zamorilo. Ale aj títo naši patológovia sa hrabú hlavne v ženskom rozkroku. Zvuk je samozrejme dosť prasačí, ale tento štýl si vyžaduje práve toto. Mínusom alebo takou zbytočnosťou je predposledná skladba, pozostávajúca z ticha a nejakých zmixovaných pasáží, som si istý, že celá vec vznikla len preto, aby mal album regulérnu long play dĺžku a osobne mi takéto vtipy idú pekne na nervy. Zachráni to posledná vec, cover Boneyard od mŕtvych, ale nesmrteľných Impetigo.

Záver - hlavnou devízou albumu je jeho zverskosť. Nejde o nič, bez čoho by bežný poslucháč umrel, ale pri vhodnej nálade Pustulated pobavia dosť dobre. Na svete je už aj nový kus od týchto troch vrahúňov, podľa reakcií, ktoré som videl doteraz, vraj nič extra zvlášť po zvukovej stránke, ale závery si urobím po jeho vypočutí.

(Martin)