Štýl: death metal

Skladby:
1. Intro + Saviors of Death 03:49
2. Burn 03:23
3. Empire of Evil 03:53
4. Agony of Death 02:52
5. Censored Fairytales 06:13
6. Neurosis 03:17
7. Six Feet Under (cover) 02:46
8. Bloody Hands 03:40
9. Child's Tear 03:20
10. A Perfect Virus 03:26
11. Dreadful Verdict of the End 02:25
12. Suffering (instrumental) 04:50
13. Dance of the Stinging Bees 02:22
14. Brujeria (cover) 01:28
15. Eminem (cover) 01:34
16. Outro 01:28

Total: 51:32

Zostava:
Ondra Broska - spev
Marek Veselý - gitara, spev
Roman Veselý - basa
Laďa Kocman - bicie
Marek Musil - gitara

Kontakt:
http://www.fatality.wz.cz

Napriek tomu, že česká kapela FATALITY existuje od roku 1992 a svojho času vraj aj intenzívne koncertovala, je album „Lost in Suffering“ mojím prvým kontaktom s ňou. V roku 2005 to mnohými personálnymi problémami sužovaný súbor skúša menovaným dlhohrajúcim materiálom, ktorý bol pre mňa úplnou neznámou. Podľa symfonického bojovného intra som to odhadoval na fantasy metal plný udatných rytierov, kde hlavy nepriateľov padajú ako rádioaktívny prach v apríli ’86 a kde si x-hlavé dračie príšery trasúce sa pred vidinou kompletnej nakladačky od neporaziteľných bojovníkov na driečne princezny radšej ani nedovoľujú. Omyl je v tomto prípade pomerne zásadný, pretože Fatality drhnú death metal. A drhnú ho na takej úrovni, že spomínané intro je na albume v mnohých ohľadoch asi tým najzaujímavejším momentom. Fatality zaspali vývoj na dvojciferný počet rokov a ponúkajú materiál, aký svojho času v oveľa úspešnejšej forme prezentovali Napalm Death, Cannibal Corpse či Obituary. Vyraziť do sveta v roku 2005 s pra-death metalom bez akéhokoľvek náznaku vlastného príspevku, na to treba motív, ktorý nedokážem odhaliť. Arzenál Fatality nedisponuje žiadnou prekvapivou zbraňou a používa dávno overené ťahy a snáď všetky klasické deathové postupy – rýchle či pomalé dvojkopové často až primitívne jednoduché riffy, klepačky či “tanečné” spomalenia, štýlotvorné podladenie atď. Technické prevedenie s niekoľkými pokusmi o sóla je bezchybné, avšak úmerné kvalite materiálu. To potvrdzuje aj “inštrumentálna” skladba, ktorá znie ako hociktorý iný track z albumu bez spevu. O vokálne povinnosti sa stará celkom nadané a patrične nízko posadené chrochtadlo, aj to však začne po čase svojou monotónnosťou nudiť a nepomáha ani druhé, viac na rev zamerané hrdlo. Akým-takým oživením sú tri cover verzie, pričom hlavne tá od nejakého Eminema môže naznačiť, že chlapcom zmysel pre humor nechýba. Albumu sa ušiel zvuk, aký si asi ani nezaslúži – hutný, správne nabasovaný a v disciplíne “garážových” kapiel vo všeobecnosti nadštandardný. “Lost in Suffering” celkovo nie je vyložene zlý, avšak veľmi trpí na absolútnu neoriginálnosť a ukrutne dlhú stopáž. Pre milovníkov žánru môže poslúžiť ako vzorka českej scény, žiaľ, neviem odpovedať na otázku, prečo by mal poslucháč nahrávku uprednostniť na úkor stoviek (ak nie tisíciek) podobne hoblujúcich kapiel, a už vôbec nie, prečo si radšej nevypočuť originál.

(Dáša)