Štýl: jazz metal

Skladby:
1. New Disorder 5:01
2. Vector, Third Movement 4:15
3. Pleonasm 2:31
4. Few Stars, No Refrain and a Cigarette 3:43
5. Cristalline Whirl 4:51
6. I Killed Rebecca 5:23
7. Vector 4:17
8. Vector, Second Movement 3:02
9. Imploding 5:10

Total: 38:17

Zostava:
Luciano Lorusso George - spev
Fabio Fecchio - basa
Davide Tiso - gitary
Riccardo Pasini - klávesy a programovanie
Davide Piovesan - bicie

Kontakt:
http://www.ephelduath.net

Vydavateľ:
Elitist Records / Earache Records

Podľa hesla “najlepšie nakoniec” zakončím svoj osobný minirebríček nahrávok, ktoré mi spravili v roku 2005 najväčšiu radosť, tou úplne najvydarenejšou. Je ňou tretí album talianskej kapely EPHEL DUATH nazvaný “Pain Necessary To Know”, ktorý bol pre mňa láskou na prvé počutie a doteraz ma neomrzel. A keďže letná festivalová sezóna je už v plnom prúde, berte nasledujúce riadky aj ako pozvánku na tohtoročný Brutal Assault, kde Taliani bezpochyby obstarajú jeden z koncertných vrcholov roka.

Od predchádzajúceho albumu “Painter’s Palette“ došlo u Ephel Duath hneď k dvom personálnym zmenám. Po nahraní Maliarovej palety kapelu opúšťa Davide Tolomei obstarávajúci melodické spevy a kapela absolvuje prakticky všetky následné koncerty, vrátane nezabudnuteľného vystúpenia na Brutal Assault 2003 (report), bez neho. Situácia sa zopakovala pri „Pain....“, keď z ekonomických, ľudských a umeleckých dôvodov činnosť v kapele končí ekvilibristický jazzový bubeník Davide Piovesan. Stihol však nahrať všetky bubenícke party, a tak sa môžme opäť kochať jeho jedinečou hrou, ktorú najlepšie dokumentuje samotná kapela hovoriaca o perkusioninstovi, nie bubeníkovi. Tu sa ale podobnosť s predchodcom končí. Ephel Duath si síce zachovávajú svoj nezameniteľný a nenapodobiteľný rukopis, na novinke ho však vybrúsili a vyleštili do krištálovo čistej podoby. Z pesničiek sa stala prakticky jediná skladba obhospodarujúca celú stopáž, a sledovať, kde končí jeden a kde začína ďalší track, je rovnako obtiažné ako zbytočné. Môže za to nekonečné množstvo nápadov, motívov, riffov, vyhrávok, rytmov a čo ja viem čoho všetkého ešte, ktoré z každej sekundy doslova striekajú. Najdôležitejšie a zároveň najradostnejšie na tom je, že sa pri počúvaní nedostavuje inokedy žiaľ až príliš známy pocit „toto sme už niekde počuli“. Jedinou výnimkou je gitarový riff vo „Vector, Third Movement“, ktorý sa tak veľmi podobá na pinkfloydovskú klasiku „Another Brick in the Wall (Part Two)“, že to pokladám za úmyselnú citáciu a vzdanie holdu (ide len o kratučký moment a riff je hneď rozpracovaný do ďalších liniek). Rozhodujúci podiel na invenčnosti a kreativite má gitarista a autor hudby i textov Davide Tiso so svojou veľmi originálnou a nekonvenčnou hrou nezaťaženou klasickými hudobnými postupmi. Na strunách mu pomáha basák Fabio Fecchio, ktorý predvádza celý arzenál basgitarových techník a dokonale vypĺňa priestor medzi bubeníckymi a gitarovými partami. O dochutenie už tak mimoriadne gurmánskeho pokrmu sa starajú na viacerých miestach použité rôzne sample, hrkálky a chrastítka, pričom nasekanú pasáž so zvonkohrou v závere „Crystalline Whirl“ považujem za vrchol albumu. Ukričaný spevák Luciano Lorusso George sa dostáva k slovu v oveľa menšej miere, často sa preto dlhé minúty môžeme oddávať čisto inštrumentálnemu počúvaniu.

Ak sa jazz metal v podaní nedávno rozoberaných Coprofago (recenzia) viac-menej skladá z pospájaných jazzových a metalových pasáží, Ephel Duath sa do toho pustili z opačného konca. Vytovrili jednoliatý organický súdržný celok, v ktorom sa jednotlivé zložky od seba nedajú oddeliť. Niekomu to môže znieť ako jazz hraný na zboostrovaných gitarách starými nasratými jazzmani, ktorým zase meškajú dôchodky, niekomu ako domáce cvičenie zadané škodoradostným učiteľom, ktorý chce potrápiť svojich neposlušných študentov. Mne sa najviac pozdáva prirovnanie, že ide o dieťa, ktorého rodičmi sú jazz a metal, v ranom veku však padlo na hlavu a odvtedy už nikdy nebolo ako predtým, a už vôbec nie také, aké ho chceli mať rodičia. Osobne som nesmierne rád, že rovnako ako v prípade minuloročného albumu Coprofago môžem aj pri Ephel Duath konštatovať, že spravili obrovský krok dopredu a že najlepšie nahrávky od nich zrejme ešte len prídu, aj keď prehrýzť sa nimi bude zrejme vcelku trápenie. Ale bolesť je pre poznanie nevyhnutná. A presne o tom album roka 2005 je:

“You cannot claim to know a medusa if you have never experienced its painful touch. You don’t know what’s best for you if you have never experienced pain. Pain is necessary to know”.

(Dáša)