Štýl: progresívny metal

Skladby:
1. The Root of All Evil [DVD 1, Set 1]
2. I Walk Beside You [DVD 1, Set 1]
3. Another Won [DVD 1, Set 1]
4. Afterlife [DVD 1, Set 1]
5. Under a Glass Moon [DVD 1, Set 1]
6. Innocence Faded [DVD 1, Set 1]
7. Raise The Knife [DVD 1, Set 1]
8. The Spirit Carries On [DVD 1, Set 1]
9. Six Degrees of Inner Turbulence [DVD 1, Set 2]
10. Vacant [DVD 1, Set 2]
11. The Answer Lies Within [DVD 1, Set 2]
12. Sacrificed Sons [DVD 1, Set 2]
13. Octavarium [DVD 1, Set 2]
14. Metropolis [DVD 1, Set 2]
15. The Score So Far... (20th Anniversary Documentary) [DVD 2, Set 2]
16. Octavarium Animation [DVD 2, Set 2]
17. Another Day [DVD 2, Set 2]
18. The Great Debate [DVD 2, Set 2]
19. Honor Thy Father [DVD 2, Set 2]
20. The Root of All Evil 8:22 [CD 1]
21. I Walk Beside You 4:10 [CD 1]
22. Another Won 5:21 [CD 1]
23. Afterlife 5:56 [CD 1]
24. Under a Glass Moon 7:28 [CD 1]
25. Innocence Faded 5:36 [CD 1]
26. Raise The Knife 11:43 [CD 1]
27. The Spirit Carries On 9:46 [CD 1]
28. Six Degrees of Inner Turbulence 41:33 [CD 2]
29. Vacant 3:01 [CD 2]
30. The Answer Lies Within 5:35 [CD 2]
31. Sacrificed Sons 10:38 [CD 2]
32. Octavarium 27:16 [CD 3]
33. Metropolis 10:39 [CD 3]

Total: 215min/157min

Zostava:
James LaBrie - vokály
John Myung - basa
John Petrucci - gitary a vokály
Mike Portnoy - bicie a vokály
Jordan Rudess - klávesy, continuum, lap steel gitara
Octavarium Orchestra:
Jameshied Sharifi - dirigent
Elena Barere (Concert Master), Yuri Vodovos, Belinda Whitney, Avril Brown, Katherine Livolsi, Abe Appleman, Joyce Hammann, Karen Karlsrud, Ann Leathers, Ricky Sortomme, Jan Mullen, Carol Pool - husle
Vincent Lionti, Adria Benjamin, Judy Witmer, Crystal Garner, Jonathan Dinklage - viola
Richard Locker, Eugene Moye, David Heiss, Caryl Paisner - čelo
Bob Carlisle, Dan Culpepper, Larry DiBello - lesný roh
George Flynn - trombón
Pamela Sklar - flauta
Ole Mathisen - klarinet
Jeff Kievit, Jim Hynes - trúbka
Gordon Gottlieb - perkusie

Kontakt:
http://www.dreamtheater.net

Vydavateľ:
Rhino Entertainment Company

Kto by to bol povedal, že je to už dvadsať rokov, odkedy sa kamaráti z detstva John Petrucci a John Myung zoznámili na Berklee College of Music s Mikeom Portnoyom a vytvorili tak jadro kapely, ktorá je dnes označovaná za nekorunovaných kráľov progresívneho metalu. Významné jubileum oslávili DREAM THEATER ôsmym štúdiovým albumom „Octavarium“ (recenzia) a svetovým turné, ktorého posledný koncert so špeciálnym orchestrálnym prekvapením sa rozhodli zvečniť na živom materiále s názvom „Score“. A aj keď sa vystúpenie odohralo v slávnej newyorskej Radio City Music Hall v prvý aprílový deň tohto roku, nešlo o žiadne srandičky, ale o vážne veci.

Samotný koncert, ktorý je obsahom prvého z dvoch obrázkových diskov, je rozdelený na dva sety. Ten prvý si po stručnom predstavení aktuálneho albumu skladbami „Root of All Evil“ a „I Walk Beside You“ zobral za úlohu zrekapitulovať doterajšiu kariéru jednou skladbou z každého albumu respektíve obdobia. Zároveň tu DT trochu prekutrali archív, z ktorého vylovili dve doteraz oficiálne nevydané kompozície: „Another Won“ stvorenú ešte pod hlavičkou MAJESTY v najranejších časoch, a „Raise the Knife“, podľa slov Jamesa LaBrieho „obskúrny“ kúsok z obdobia „Falling into Infinity“, ktorý to na album nakoniec nedotiahol. Myslím, že obe „nové“ skladby sa fanúšikom budú páčiť, možno dokonca viac, ako súčasná tvár kapely. Pri pohľade na playlist prvého setu sa nedá vyhnúť dojmu, že z jednotlivých albumov sa mohlo vyberať aj lepšie, ak ale vezmeme do úvahy, že všetky najväčšie pecky už na minimálne jednom živáku vyšli, vyznieva takáto voľba rozumne. Vrcholom tejto časti koncertu je na „Images and Words“ trochu nenápadná „Under a Glass Moon“, po Metropolis by to však mala každá skladba ťažké.

Pokušeniu nahrať živý album s orchestrom sa neubránili ani Dream Theater, a treba povedať, že v porovnaní s inými podobne odhodlanými kapelami neobstáli zle. V druhom sete teda ku kapele pribudne 30-členný Octavarium Orchestra pod taktovkou dirigenta Jamshieda Sharifiho, ktorý skladby aj aranžoval. Je potešujúce, že sa kapela rohodla neznásilňovať skladby, kde by orchester mohol pôsobiť ako päsť na oko, a že pre túto, dlhšiu časť koncertu, zvolila čísla, ktoré orchestrálne aranže buď majú už v štúdiovej podobe, alebo ktorým neubližujú. Na druhej strane, s orchestrom sa nehrá každý deň, takže možno trochu viac odvahy prenechať klasickým hudobníkom aj niektoré ambicióznejšie party by nebolo na škodu veci, keďže väčšinou robí orchester len povestné křoví. Nič to však nemení na fakte, že kompletne odohraná trištvrtehodinová „Six Degrees of Inner Turbulence” získala naživo dynamickejší náboj, ktorý jej štúdiovej podobe možno trochu chýba. Škoda-preškoda tých dvoch či troch zbytočných prerušení. Aj jemnučká „Vacant“ v podaní samotného Jamesa LaBrieho a orchestra znie lepšie ako jej nevýrazná albumová verzia. Ďalej sa už s výnimkou prídavku hrá len z Octavaria. Lepkavá rádiovka „The Answer Lies Within“ je v mojich ušiach len nutné zlo, aj keď remeselne veľmi dobre odvedené. Dve najlepšie skladby z Octavaria, „Sacrificed Sons“ a titulná „Octavarium“, sú však jednoducho skvelé. Živý orchester tu znamená skutočnú pridanú hodnotu a v nádhernom finále Octavaria sa tlačia slzy do očí nie len Mikeovi Portnoyovi, ale aj mne. To však ešte nie je všetko, pretože ako prídavok prichádza podľa mnohých najlepšia skladba z dielne Divadla snov, manifest progresívneho metalu „Metropolis“. Myslím, že tu bude namäkko každý fanúšik Dream Theater. Ak boli odvážnejšie orchestrálne aranže ponechané v zálohe práve na tento moment, vyšlo to na sto percent, pretože ich prínos je ohromujúci. Maximálne účinne odhaľujú a zvýrazňujú dokonalosť tejto kompozície. Ak chcela kapela týmto koncertom zmapovať a uzavrieť jednu éru, bude veru mať čo robiť, aby sa jej ju v budúcnosti podarilo prekonať.

Podobne ako na Octavariu, dá sa aj na Score badať posun Dream Theater od súboru predvádzajúcich sa virtuózov, ktorý vyvrcholil na exhibicionistickom živáku „Live at Budokan“, smerom k skutočnej kapele, ktorej všetci členovia pracujú v prospech celku. Z časti je to určite spôsobené playlistom, nejde však nevšimnúť si, že DT pôsobia vyzretejším dojmom. Samozrejme, nebol by to Mike Portnoy, keby si odpustil svoje nekonečné opičky, nemuseli by však, aj keď len v pár okamihoch, zasahovať do jeho hry. Na druhej strane, jeho čierne tričko s potlačou imitujúcou frak, v ktorom odohral druhý set, je fakt milé:-) Malým prekvapením je pre mňa John Petrucci, ani nie tak novým imidžom (polodlhé vlasy ulízané dozadu a riadna brada), ako tým, že svoje sóla na viacerých miestach mierne obmenil (Spirit Carries On, Solitary Shell, ....), pričom práve on bol vždy známy precíznou živou interpretáciou všetkých svojich partov podľa štúdiových albumov. Celkovo ma tento záznam, i keď ide iba o detaily, ktoré možno všetci poslucháči nezaregistrujú, trošku zaskočil na pomery DT väčším počtom nepresností, ktoré majú na konte v rovnakej miere kapela i orchester. Neviem, ako a či vôbec pri nabitom programe turné prebiehalo skúšanie s orchestrom, niektoré pasáže však vyvolávajú dojmy podcenenia situácie.

Najväčšiu časť druhého DVD zaberá takmer hodinový dokument nazvaný „The Score So Far.... (20th Anniversary Documentary)“, čo takmer presne vystihuje jeho obsah. Prostredníctvom výpovedí súčasných i bývalých členov a archívnych fotografií a nahrávok sa stávame svedkami všetkých kľúčových momentov v dvadsaťročnej histórii kapely. Najväčšia pozornosť je venovaná obdobiu vzniku a hľadania chýbajúcich členov až po „Images and Words“, ktoré malo hlavný vplyv na neskorší celosvetový úspech. V sprievode Johna Petrucciho, Johna Myunga a Mikea Portnoya sa dostávame priamo do budovy továrne na virtuózov, Berklee College of Music, kde v školskom roku 1985/86 poprvýkrát spolu jamovali a zároveň tak terorizovali svojich spolužiakov vo vedľajších miestnostiach, keďže na Berklee sa študujú samozrejme aj klasické nástroje:-) Čo-to sa dozvedáme aj o temných stránkach hudobného biznisu a o krízach, kvôli ktorým sa kapela skoro dvakrát rozpadla. Ďalšiu polhodinku vypĺňajú živé záznamy skladieb „Another Day“, „The Great Debate“ a „Honor Thy Father“ z rôznych rokov a miest a v rôznej kvalite obrazu a zvuku (Tokio 1993, Bukurešť 2002, Chicago 2005). Zvyšné tri minúty patria „Octavarium Animation“ z dieľne známeho multimediálneho grafického štúdia Elektrik Pyjamas. Ide o krátky animovaný film s členmi kapely ako kreslenými postavičkami, ktorý bol premietaný na veľkoplošné obrazovky počas inštrumentálnej pasáže v titulnej skladbe. Nič, bez čoho by fanúšik DT nemohol prežiť, miestami však celkom vtipné.

Po technickej stránke nie je tomuto dvojDVD, ktoré mal réžijne na starosti Mike Portnoy, v zásade čo vytknúť. Koncert prichádza s dvoma kvalitnými zvukovými stopami, Dolby Digital 5.1 Surround a L-PCM Stereo, a širokouhlým obrazom 16:9, bonusový disk je v klasických 4:3. Menu sú graficky zvládnuté a prehľadné. Na prvom DVD na mňa trochu zbytočne pôsobia titulky v siedmych jazykoch, keďže sa objavujú iba v pár preslovoch medzi skladbami a neobsahujú kompletné texty piesní ako na „Live at Budokan“, naopak titulky k dokumentu na druhom disku padnú vhod všetkým v angličtine nie úplne zbehlým. Žiaľ aj pri štvrtom DVD z dieľne Dream Theater chýba akýkoľvek booklet, jeho funkciu plní len obojstranný prebal. Je to škoda predovšetkým ak vezmeme do úvahy, že živé albumy DT vychádzajú v pekným digipackoch, ale to som už možno príliš náročný. Najväčším faux pas je však fakt, že nikde na DVD nie sú uvedené mená členov Octavarium Orchestra, dokonca ani dirigenta, a aj v záverečných titulkoch sa ocitli až v samom závere.

Až na skrátené príhovory medzi skladbami prináša rovnomenný trojalbum presne to isté, ako DVD. Ako sme pri živákoch Dream Theater zvyknutí, má aj „Score“ výborný zvuk, ktorý umožňuje trochu lepšie sa pozrieť na zúbky orchestrálnym aranžom. Osobne by som ich možno v porovnaní s kapelou vytiahol trochu vyššie. Zároveň krištáľovo čistý sound nemilosrdne odhaľuje spomínané nepresnosti. Pre väčšie pohodlie by som v CD verzii (ak nie aj na DVD) uvítal rozdelenie „Six Degrees“ na jednotlivé tracky. Inak je všetko v poriadku, vkusný digipackový obal obsahuje všetky potrebné informácie, vrátane zloženia orchestru.

Suma-sumárum, Dream Theater nám ponúkajú ďalší špičkový, takmer po všetkých stránkach zvládnutý živák, ktorý zrejme skôr či neskôr pribudne do zbierky každého fanúšika kapely. Prekliatím DT v novom tisícročí však aj naďalej zostáva, že už takmer nedokážu skutočne prekvapiť.

PS: Ak by mal niekto akýkoľvek nápad, na čo môžu slúžiť Mikeovi Portnoyovi dve zrkadlá, ktoré ma nainštalované na svojej bicej súprave, sem s ním.

(Dáša)