Štýl: melodic death metal/hyperblast

Skladby:
1. Like Angels Weeping (The Dark) 04:27
2. Let Them Burn 03:20
3. Crippled And Broken 04:32
4. To Reign Again 04:25
5. It Turns To Rust 04:04
6. Open Scars 04:06
7. Temptations Nest 03:46
8. In Words Of Desperation 05:09
9. The Road To Devastation 07:14

Total: 41:07

Zostava:
Jean-Francois Dagenais - gitary
Maurizio Iacono - vokály
Stéphane Barbe - basgitara
Max Duhamel - bicie
Hostia:
Tim Roth, Rob Doherty (Into Eternity), „
The Road To Devastation“
(9.)

Kontakt:
http://www.kataklysm.net

Vydavateľ:
Nuclear Blast Records

Od vydania ôsmeho albumu kanadskej deathmetalovej (alebo ak chcete hyperblastovej, hoci tento termín na súčasnú hudobnú tvár spolku ani extra nesedí) stálice Kataklysm už uplynulo nejakých jedenásť mesiacov, ale táto štvorka momentálne tiahne Európou, o pár dní sa dovalí do Prahy, tak si ho teda pripomenieme.
Z takého bežného fanúšikovského pohľadu môžeme tvorbu skupiny, ktorá extrémny metalový svet devastuje už 16. rok (kurník, čas fakt letí tak, že sa to ani nezdá a miestami to až nevyzerá dobre:-)) rozdeliť na etapy „b.S.“ a „a.S.“ (dá sa hádam dovtípiť, že „before Sylvain/after Sylvain“), čiže v prvej epoche surový, neučesaný a svojím spôsobom chaotický death metal, veľmi často uháňajúci v grindových tempách, kde do nadrvených a valcujúcich riffov z času načas nečakane vpadne výrazná, dramatická melódia a divoký zvukový vír je korunovaný niekoľkými vrstvami nie celkom ľudských alebo príčetných chrochtaných a revaných vokálov bezosporu charizmatického a mytologicky švihnutého vokalistu, ktorého kvôli jeho prístupu „zarevem si kde chcem a ako chcem ja“ niektorí obdivujú a iní zatracujú, ktorý trval do neopakovateľného a zrejme aj nezopakovateľného albumu „Temple Of Knowledge“ z roku 1996 a následného živáku. Po v dobe vydania rozporuplne prijatom, ale v súboji s časom víťaziacom albume „Victims Of This Fallen World“, na ktorom vokálny post prevzal dovtedajší basák a na ktorom sa okrem death metalu a klepačiek koketovalo aj s hard corom a thrash metalom (a v prehnane ortodoxných kruhoch padali vcelku zábavné, lebo agrárnicky podávané obvinenia z trendovosti a „zapredanosti“) sa Kataklysm transformovali na stále rýchly až veľmi rýchly death metal, mierou živelnosti postupov sa líšiaci z albumu na album, postavený dosť výrazne aj na epicky podávanej melodike, dramatickosti, celkovo uhladenejších skladateľských postupoch a „civilnejšom“ vokálnom prejave (lepší Maurizio pomerne zrozumiteľne burácajúci, revúci a v rámci kompetencií, ktoré mal v kapele v prvej etape aj škriekajúci, než Sylvaina imitujúci). Textová symbolika, kedysi hlboko tkvejúca v mystike a pradávnych mýtoch zostala len sčasti, dostalo sa viac na „spracovateľnejšie“ témy histórie, vojny a nejakých tých filozofických konceptov. Kataklysm sa s učesanejším zvukom a „širšej verejnosti prístupnejším“ podaním extrémneho (death) metalu vyšvihli medzi veľké kapely. Povedzme si otvorene, bez ohľadu na to, či človek uprednostňuje len prvú či druhú etapu, prípadne je schopný vnímať tvorbu Kataklysm v rámci určitej kontinuity, Quebečania si túto pozíciu zaslúžili, vydreli si ju aj sami bez ohľadu na to, že Nuclear Blast svoje kapely vedia potlačiť (a že o Kataklysm sa rozhodli znovu postarať potom, čo ich svojho času vyhodili, svedčí prinajmenšom o obchodnom duchu kedysi undergroundového vydavateľstva:-))
Kataklysm nepatria medzi kapely, pri ktorých treba na nový album vždy čakať niekoľko rokov, naopak, od roku 1998 ich „sekajú“ v jedno- až dvojročných odstupoch, čo skupine, ktorá v zásade robí to, čo jej osvedčene ide a nezaujíma sa o nejaké nové vplyvy a postupy, môže pri dostatočnom zástupe fanúšikov spoľahlivo zlepšovať stav na účte, na druhej strane novinka nemusí vždy spĺňať očakávanie všetkých, ktorí kapelu majú radi. Zatiaľ posledný minuloročný album je dokonalou ukážkou stávky na istotu - 9 skladieb s viac-menej dokonalým čistým, ale hustým zvukom (on by gitarista Jean-Francois Dagenais bol dosť drevo, ak by ako producent iných kapiel nedohliadol na to, aby tá jeho znela tip-top) a klasickým rukopisom, ktorým sa „pohroma“ prezentuje posledných pár rokov. A ten sa dá zhrnúť ako rýchly, epický, výrazne melodický, na jednej strane svojím spôsobom uhladený, na druhej strane dostatočne natlakovaný, výbušný a surový death metal. Nemám chuť tu rozoberať skladbu po skladbe, album je totiž možné vnímať ako celok. A v rámci žánru alebo kapely je príkladom remeselne dokonalého diela. Štýl - pre kapelu typický. Energia - je tam. Brutalita - dá sa povedať. Agresivita - na rozdávanie. Vokály - pokiaľ zvládate aj „deathmetalový mainstream“, tzn. death metalový vokál u vás nezačína a nekončí s „gurgling vomiting sickness“, resp. pokiaľ uznáte, že nie len to čo je prípadne prehnané cez harmonizér, má v extrémnych štýloch právo na existenciu, tak nemáte problém počuť, že Maurizio je výrazovo, striedaním farieb aj frázovaním kvalitný vokalista. Melódie - to chlapi vždy vedeli, aj tu je pár vydarených kúskov. Technika - Kataklysm o nej nikdy neboli, ale na to, že sú programovo skôr priamočiari počuť, že hrať vedia. Navrátilec Max Duhamel sa o tie bicie postaral v rámci svojho štýlu, aj keď je pravda, že s Martinom Mauraisom za batériou by ten album vyznel extrémnejšie. Celkový dojem - presvedčivé, v istých momentoch vyslovene strhujúce. Možno viesť polemiky o tom, či sa Kataklysm až takým výrazným príklonom k melodike nesnažia nalákať čo najviac poslucháčov, ale väčší problém (alebo ako to nazvať) tkvie v tom, že kapela na tomto albume dosť zjavne a pohodlne skladá a rozoberá už použité vzorce, výsledkom bol tentokrát kvalitný album, ktorý sa po niekoľkých posluchoch, počas ktorých znudené ucho nájde výrazné momenty, počúva dobre, ale netrúfam si odhadnúť, ako dlho im tento remeselnícky zdatný, avšak svojím spôsobom pohodlný prístup k tvorbe vydrží, aby sa zúčastnení nedožili obvinení, že sú plagiátom samých seba (nie že by to už na ich adresu párkrát nezaznelo).
V každom prípade, Kataklysm som zo trikrát videl v akcii, koncert sa oplatí celkom určite, tento death metal nemusí byť naživo doma pre každého to pravé orechové, ale na pódiu je to skrátka tornádo.

(Martim)