Štýl: skutočný, inštrumentálny cross-over

Skladby:
1. Title 0:34
2. Palace Of Mirrors 3:41
3. A Corporate Merger 8:16
4. The Terrible Beautypower of Meow 4:01
5. Colossal Risk 4:36
6. The Unfolding/Pause on the Threshold 4:17
7. Smuggled Mutation 4:48
8. Six Hands 1:12
9. The Debutante 2:44
10. Flower Garden of an Evil Man 6:16
11. Those Who Know... 5:18
12. Palace of Mirrors (Reprise) 6:20
13. The Return 6:19

Total: 58:22

Zostava:
Dr Smolens - basa, kontrabas, surf gitara, klávesy, ústna harmonika
Dr Jason Schimmel - elektrické a akustické gitary, organy, lapsteel, klávesy, fuzz basa
Gen Timb Harris - husle, trúbka, elektrické a slide gitary, paličky, orchestrálne perkusie, mandolína
Tsugaru Shamisen Champion Kevin Kmetz - shamisen, elektrická gitara
Adam Stacey DVM - akordeon, piano, klavinet, Rhodes piano, Tack piano, fúkacie klávesy (Melodica), klávesy
Ensign Lee Smith - bicie
Dychová sekcia (4, 5, 7, 11):
Timb - trúbka
Robin Anderson - trúbka
Luke Kirley - trombón
Charlie Gurke - baritón saxofón
Scott Harris - basový trombón
John Thomas - tuba
Sláčikové kvarteto (2, 4, 13):
Timb - prvé husle
Sarah Hart - druhé husle
Kaethe Hostetter - viola
Aria DiSalvio - violončelo
Sláčikové kvarteto (5, 11):
Timb - prvé husle
Ben Blechman - druhé husle
Elena Doroftei - viola
Renata Bratt - violončelo
Mužský zbor (4, 5, 11):
Bob, Chip, Tim, Jason, Adam, Timb
Ďalší hudobníci:
Shelley Phillips (2) - anglický roh
Mike Shannon (2, 5, 9) - bicie
Dan Robbins (2, 9) - kontrabas
Issac Anderson (2) - orchestrálne perkusie
William Winnant (4, 5, 11) - tympány, (4, 5) - glockenspiel
Shashona Brooks (4, 5) - vokály
Jennifer Cass (4, 5, 12) - harfa
Fabrice Martinez (7) - husľové sólo v ľavom kanáli
Relu Merisan (7) - cymbal
Aaron Seeman (7) - akordeón
Joel Ford (9) - saxofóny
Eric Lesch (9) - francúzsky roh
Markos Sowlakis (12) - klarinet, basklarinet

Kontakt:
http://www.estradasphere.com

Už to bude pomaly 10 rokov, odkedy sa v americkom Santa Cruz dala dokopy jedna z najoriginálnejších kapiel súčasnosti ESTRADASPHERE. Za tú dobu nahrali štyry regulérne albumy, nejaké to EP, a DVDéčka. Až rok 2006 sa však stal prelomovým a to hlavne vďaka tomu, že prestúpili od malého, nezávislého vydavateľstva Mimicry Records k podstatne väčšiemu The End Records, čím táto firma dokázala značnú odvahu a široký záber, pretože ESTRADASPHERE majú s rockovou, alebo dokonca metalovou hudbou spoločné dosť málo. Konkrétne na novom albume nájdete metalové prvky asi v troch skladbách, ale aj to v značne nečakaných formách. ESTRADASPHERE totiž patrí k tým pár kapelám, ktorým žiadny hudobný štýl nie je cudzí a vôbec nemajú problém tieto štýly skombinovať do skutočne bizarných, hudobných tvarov. Keďže sa jednotlivé skladby od seba značne líšia, má zmysel robrať si ich pekne jednu za druhou.
Po prvýkrát v histórii kapely album otvára regulérne, hudobné “Intro” v podobe krátkej elektro-ambientnej miniatúry. No hneď prvá skladba, titulná “Palace Of Mirrors”, je z úplne iného súdka. Monumentálna orchestrálka ako vystrihnutá z nejakého filmu zo 70-tych rokov, so skutočne silnou ústrednou melódiou, ktorú budete po pár vypočutiach len ťažko dostávať z hlavy. Nasledujúca “A Corporate Merger” sa asi najviac podobá na staršiu tvorbu kapely a podľa mňa patrí k tomu najlepšiemu, čo tento album ponúka. Balkánskym folklórom zaváňajúca ústredná melódia sa neustálymi zmenami hudobných nástrojov rozvíja, graduje a znovu ukľudňuje. Začína ako vcelku bežná rocková pesnička, keď sa však pridajú husle a akordeón, získa spomínaný balkánsky nádych, ktorý po prechode na bicích ešte viac vynikne do popredia aj vďaka tomu, že sa pridajú klávesy s mierne cymbaloidným zvukom. Potom však skladba znovu zrockovatie aj vďaka výraznému wah-wah efektu, príde pomerne netradičné sólo na shamisen a hneď potom sólo na elektrickú gitaru, čím sa skladba prehúpne do druhej polovice. Pomocou dominantných huslí graduje do techno-metalového záveru, v ktorom nechýbajú zasekávané gitary, klepačky, dvojkopákové paľby a neskôr samozrejme husle. Až vtedy začne tá pravá, divoká polka :-). Skladba končí rovnakým jemno-rockovým motívom, s ktorým začala. “The Terrible Beautypower of Meow” otvorí ďalší zapečatený súdok. Úvod obstará komorná časť v podaní sláčikového kvarteta, no to je po chvíli vystriedané ďalšou filmovou melódiou, tentokrát v surf rockovom štýle s neodmysliteľným orchestrálnym podmazom v závere. Tesne pred koncom, však skladba prejde do temného ambientu a plynule sa spojí s päťkou “Colossal Risk”, ktorá by pasovala ako ústredná melódia do do filmu kriminálneho, alebo špionážneho žánru, hlavne vďaka napínavým partom dychovej sekcie. Haluzná koláž “The Unfolding/Pause on the Threshold” s výrazným perkusívnym zvukom v rytme “srdca” až ku koncu prejde na jemnej zasnenej melódie, ktorá má asi človeka pripraviť na folklórne peklo v podobe skladby “Smuggled Mutation”. Nefalšovaná, cigánska ľudovka so všetkým, čo k nej patrí sa pomocou skreslených gitarových vsuviek zvrháva v akýsi brutal-folk-death-grind. Niečo podobné sa kdysi podarilo kapele MR. BUNGLE v skladbe “Ars Moriendi” až teda na tie klepačky a dvojkopáky. Jednoznačne ďalší z vrcholov albumu. Do klasiky zbŕdne kratučká klavírna skladba “Six Hands” a pomalý barový jazzík príde na rad v deviatke “The Debutante”. Hlbokým, tiahlym, elektronickým zvukom začína “Flower Garden of an Evil Man”. Neskôr sa pridá náznak melódie, dramatický klavír a skreslená gitara s husľami (tiež skreslenými). Celé to znie tak trochu metalovo-temne. Potom však bicie začnú hrať break-beaty a celé sa to napriek stále skresleným husliam presunie niekam bližšie k filmovej hudbe. Jednoducho sa chlapci vyhrali s efektami. Zo začiatku klasikou zaváňajúca “Those Who Know...”, v ktorej hlavnú úlohu hrajú husle a shamisen sa neskôr pretaví do značne orientálnejšej polohy v jazz-rockovm štýle. Keď sa však pridá trúbka znovu sme niekde pri filme. Nechýba dramatický naklepaný úsek ani romantické sólo na gitaru a mužský zbor v závere. Ako už názov napovedá “Palace of Mirrors (Reprise)” je variáciou na melódiu titulnej skladby, tentokrát ale v podstatne komornejše forme. Aj napriek tomu sa v nej však vystrieda nezvyklé množstvo rôznych hudobných nástrojov, vďaka čomu má skladba podivnú, tajuplnú atmosféru. Na záver znovu metal a tentokrát v podstate od začiatku do konca. Ani v “The Return” však nechýbajú typické husle a akordeón, skvelá pasáž s naklepanými bicími, basou a vypätými husľami, gitarové sekačky a sólo. Pritom to ani trochu neznie ako stovky folk-metalových kapiel, ktoré na scéne fungujú. Ďalší, a tentokrát už posledný, vrchol albumu. Disk sa dotočil a prišiel čas ná záverečné zhodnotenie albumu, ako celku aj s ohľadom na predchádzajúcu tvorbu.
“Palace Of Mirrors” je výborný, na dnešnú dobu dosť netradičný album. V porovnaní s jeho predchodcami je oveľa výraznejšie priklonený k filmovým melódiám (zdá sa, že po účinkovaní na “Book Of Horizons” od SECRET CHIEFS 3 sa chlapci mnohému priučili, ale zároveň trochu prišli o vlastný ksicht), čím ale podľa mňa stráca na živelnosti (hlavne oproti prvým dvom albumom). Nemôžem si pomôcť, ale novinka na mňa pôsobí dosť nesúrodo. Napriek tomu, že aj na predchádzajúcich albumoch páni využívali neuveriteľné množstvo nástrojov a hudobných štýlov, vedeli ich akosi prirodzenejšie pospájať. Čo naopak musím vyzdvihnúť sú metalové party, ktoré si konečne našli hutnejší a zrozumiteľnejší zvuk. “Palace Of Mirrors” je jednoznačne výborný album, ktorý si zaslúži pozornosť, napriek tomu sa u mňa nestane najobľúbenejším od tejto kapely.

(Golo)