Štýl: melodic atmospheric extreme metal

Skladby:
1. Sunday Morning, the 13th 01:56
2. Chimera 05:16
3. Did I Say Why I Hate You 03:45
4. Today 06:32
5. We're Turned Into Saints 06:47
6. Ashamed 06:16
7. The Clam Of Integrity 03:41
8. Monster 03:47
9. The Day Of The Lord 06:49

Total: 44:53

Zostava:
Nexusseis - basgitara
Chrisphoval - bicie
Carlo IV. - gitara
Rhulk - vokály
Aphengouza - klávesy
Phaernan - gitara

Kontakt:
http://www.thehereticband.com

Vydavateľ:
Xtreem Music

Cením si snahu španielskeho vydavateľstva Xtreem Music, majú dobré kapely (okrem nejakých tých dosť priemerných), snažia sa vyťahovať na nie priam božie svetlo nové a neznáme spolky, ale na čo sa v ich prípade už definitívne vykašlem zvlášť v prípade kapiel, s ktorými prichádzam do kontaktu prvýkrát v živote? No na to, aby som čítal žánrové označenia, ktoré sú buď na nete, alebo v promomateriáloch vydavateľstva. Tam sa totiž o The Heretic zo španielskeho Albacete môžete dočítať, že to má byť „melodic black metal“. Fajn, Gospel Songs In E Minor je ich tretí album a ja netuším, čo hrali na predchádzajúcich dvoch, ale pri prvých posluchoch tejto ešte stále „novinky“ som si hovoril, nojo Španieli, krajinu máte výbornú, žiť by sa tam dalo nielen vďaka cenám (akurát sa treba podľa vkusu rozhodnúť, či si jaštericu dovediete povedzme že zo strednej Európy, alebo dačo ukecáte tam), ale o tom, čo je melodický black, asi šajnu nemáte. Lebo čo sa vyvalí po intre, je síce dobré, nadupané, melodické, technicky zahraté, s dobrým zvukom, akurát že zo všetkého najviac to pripomína thrash model Megadeth. No a takto to pokračovalo po niekoľko posluchov, jasné, že ten thrash tam nakoniec bol len ako jedna z ingrediencií, lebo samozrejme dôjde aj na extrémnejšie party, aj na vrchovatý kopec melodiky, atmosféry, priškrtených vokálov, ale celé dokopy to aj tak dá čosi nie úplne blackmetalové. No nič, zrejme som zvolil nevhodný prístup, takže ignorujem označenie, zabudnem naň a idem počúvať znovu. No a čo tu máme tentokrát? Pestrú, prepracovanú a technicky vyspelú atmosferickú metalovú hudbu extrémnejšieho razenia, a zároveň vcelku slušné a pôsobivé prekvapenie. Dajme tomu, že toto sexteto sa nezabudlo vybaviť „bubáčistými“ pseudonymami, ale asi sa nepomýlim, keď usúdim, že títo mládenci namiesto rôznych severských drevorubačov (nič v zlom, tiež niektorí vedia, a to tak že fest) počúvali artistnejšie alebo, možno je to prisilný výraz, progresívnejšie záležitosti, v prvom rade Opeth. Nemám záujem označiť the Heretic ani za odpoveď na Opeth, ale ani za ich kópiu, už len preto, že v rámci náladotvornej hudby Švédi hrajú podstatne kontrastnejšie veci, keď od voľných doomových, často poloakustických plôch vyletia až kamsi k death metalu a potom s krátkou zastávkou cez black a art rock skončia, aby spustili ďalšiu košatú kompozíciu. The Heretic majú skladby s klasickejšou dĺžkou, často s podobnou atmosférou, ale ich tvorba srší pochopiteľne celkom iným temperamentom. Základom by mohol byť vcelku energický mix melodického a technicky zahratého thrash, black a death metalu s kopou sólovania, vyhrávok, aj akustických a poloakustických vsuviek, pri ktorých, tak ako pri niektorých vyslovene melodických, „slnečných“ melódiách, si skôr než nejaký smútok a nepokoj vybavíte skôr flamenco a „maňana“, ale, pretože sme v Španielsku, nálady sa menia s intenzitou španielskej búrky, ktorá prichádza zásadne náhle a nevhod (teraz mám na mysli počasie, u The Heretic je to v poriadku), takže „veselé“ party sa striedajú s vyslovene dramatickými a teatrálnymi, skrátka v niektorých pasážach má človek pocit, že to kapela s atmosférou aj hraním tak v dobrom preháňa. A pretože sme stále v Španielsku a aj tak je všetko vlastne „no problemo“, nie je problém použiť celkom dosť rockových, uvoľnených, len metalovo pritvrdených postupov, strihnúť ich sekvenciou veľmi voľne odkreslenou od skladateľov vážnej hudby aj vrátane mohutného zboru. Ako celok to ide dokopy výborne, užijete si trochu tých temnejších nálad, kopec vyslovene príjemných melódií a zaujímavých vyhrávok, pričom ani klávesy nehrajú žiadnu vatu, naopak, sú jedným z prvkov vytvárajúcich niekedy typicky španielske nálady (aspoň ja si teda tú krajinu viem vybaviť aj na základe posluchu tejto bandy) a ako celok je tu zrazu slušne zmáknutý album, síce na jednej strane s počuteľným vplyvom známejších vecí, ale na strane druhej aj s v dnešnej dobe až prekvapujúcou dávkou niečoho svojského. Odporúčam aj tým, ktorí majú radšej albumy na viac vypočutí.

(Martin)