Štýl: melodický death metal

Skladby:
1. Where To Go 3:52
2. Going Home 3:40
3. Free 3:43
4. From Behind 4:00
5. The Existence 4:51
6. The Habit 4:09
7. The Thought 3:45
8. Day Of Self-Reproach 4:12
9. Something Happened 4:21
10. Do Will We...? 5:01
11. Songs Of Sorrow 4:13
12. Ecstasy Of Death 6:05
13. The Dark Lord 4:42
14. Trembling 5:37
15. God Of Thunder 3:16
16. A Tale Of Mankind 3:52

Total: 69:27

Zostava:
Joseph - bicie
Roman - basgitara
Mimo - gitara
Dodo - gitara
Braňo - vokály

Kontakt:
http://www.dysanchely.sk

Vydavateľ:
Hrom Records

Po plus-mínus štvorročnej pauze tu máme tretí dlhohrajúci album ostrieľaných Trnavčanov Dysanchely. Z predošlého Secrets Of The Sun mám len štvorskladbový promáč, ale na koncertoch som album počul celý a bol to výrazný štýlový odklon od toho, čo kapela hrala na demáčoch a debute. Zo zostavy vtedy vymizli speváčky a z klasického melodického death/doom metalu, podporeného typickým duetom zviera a kráska, sa stal nabrúsený melodický death metal, aký tu nikdy veľa kapiel nehralo, a aj v súčasnosti sú Dysanchely jednými z mála, prinajmenšom na tej úrovni, ktorú prezentuje ich aktuálny album.
V prvom rade sa zastavím pri obale - tu evidentne porekadlo o tom, že obal predáva, ustúpilo v prospech snahy predviesť niečo netradičné, povedzme že „neklišovité“ a risknúť to, že CD, vizuálne pripomínajúce skôr nejakú alternatívu, sa medzi „veľmi metalovými“ obalmi na pulte nejakého toho distra stratí. Bola by to škoda, jednak preto, že v podstate monochromatický layout z dielne Miša Šestáka vyzerá fakt dobre a zaujímavo, a v neposlednom rade preto, že Dysanchely vedia, ako nahrať dobrý album.
Nemusí vás vydesiť časový rozsah takmer 70 minút, samotný album Nausea je záležitosťou prvých desiatich skladieb. V nich máme tú česť s melodickým death metalom, štýlom, ktorý je tu viac, tu menej v pozornosti širších metalových más už vyše dekády. Tu treba jedným dychom povedať to, že Dysanchely neodkrývajú nové a doteraz netušené štýlové horizonty, ale aj to, že stvorili nielen na príslovečné „domáce pomery“ kvalitnú a vydarenú porciu drsnej, energickej, vášnivej a zároveň zľahka atmosferickej hudby. V stredných a rýchlejších tempách si užijete hojnosť melodických a harmonických vyhrávok, dramatických zvratov a striedanie nálad od melanchólie až po besnenie, to všetko podporené hudobníckou zručnosťou a vyhranosťou a klasickým, občas zastreným meledeathmetalovým vokálom v strednej polohe. Tu je skôr plusom, že sa drží toho, čo mu ide najlepšie a nerozbíja celkovú koncepciu hudby nejakými pokusmi o v súčasnosti až príliš populárny melodický spev a podobné záležitosti. Práve takto má nahrávka spád, energiu a akúsi dravú naliehavosť.
Ak by som mal štýl, ktorý tu Trnavčania predvádzajú, prirovnať k niečomu známejšiemu, tak v niektorých pasážach veľmi jemne cítiť švédsku klasiku, ale omnoho viac je tu tých, ktoré kompozične aj náladou pripomínajú to nabrúsenejšie z moderného metalcoru. Podobnosť hlavne s Heaven Shall Burn sa tak čo do kompozičného, ako aj vokálneho vyznenia, v niektorých momentoch do mozgu vkráda priam neodbytne. Na druhej strane chalani občas vyšijú aj melodickú figúru, za ktorú by sa nemuseli hanbiť ani Depresy v časoch najväčšej slávy. Toto všetko vo výsledku dáva dokopy fakt šťavnatý album, ktorý stojí za povšimnutie. Nie sú tu nejaké výrazné „hity“, ale môj názor prinajmenšom v tomto prípade je, že takýto vyrovnaný materiál je viac, než album typu „3 kusy bomba, 7 skôr vata“.
Zvuková stránka albumu je v poriadku, nahrávalo sa v Exponente, ale ani to nepočuť, čo myslím v dobrom. Kedysi všetky kapely odtiaľ zneli na jedno kopyto a občas ani nie dobre, ale tu mám pocit, že Dodo a spol. mali o zvuku jasnú predstavu a preto album znie ako znie.
Pokiaľ ide o texty, tak tu máme vcelku prekvapujúci koncept - sú inšpirované dielom „Hnus“ francúzskeho existencialistu Jeana-Paula Sartra.
CD by pokojne mohlo končiť desiatou skladbou, ale užijete si aj bonusy. Kazetový minialbum Songs Of Sorrow vyšiel predtým iba u ruského vydavateľstva Oupiric Productions, takže jeho zaradenie na nový disk je chvályhodnou snahou sprístupniť ho tým, ktorí sa k nemu nedostali. Zvuková kvalita týchto štyroch nedosahuje úroveň novinky, čo neznamená, že je mizerná, a pokiaľ ide o hudbu, dá sa označiť ako atmosferickejší death/black metal s dobrými melódiami množstvom ženských vokálov, vďaka čomu materiál miestami pripomína neprávom polozabudnutých Švédov Mortum. Pätnásta vec God Of Thunder je coverom amerických showmanov Kiss a album uzatvára skladba, nahratá kedysi pre kolumbijskú kompiláciu Death Knell, štýlovo asi najbližšia tomu, čo Dysanchely hrali v začiatkoch.
Aby som to uzavrel - Dysanchely sa vyšvihli s naozaj dobrým albumom, kde v jeho „oficiálnej časti“ predvádzajú to, že na poli melodického death metalu majú čo-to povedať nielen doma, a navyše dávajú možnosť skalným fanúšikom, aby si skompletizovali diskografiu.

(Martin)