Štýl: technical melodic death/black metal

Skladby:
1. Woe In Paralytic Symphony 6:50
2. The Sincere Wander Through Illusion Untouched 4:10
3. The Catacombs Of Wild Passion 5:28
4. Yet They Come And Leave No Distress 6:11
5. The Ones In Shelter Know No Evil 6:05
6. Symphony In E-Minor 8:33
7. The Fortune That Shall Not End In Disorder 6:13
8. The Intimate And The Severe 4:38
9. Mozart - Allegro 2:08
10. Untied By The Bearers Of Strength 5:50
11. (untitled) 6:20
12. (untitled) 4:36

Total: 66:50

Zostava:
Míra - hudba, gitara, klávesy, programovanie
Petr - gitara, vokály
Ivoš - basgitara

Kontakt:
http://www.dracohypnalis.ic.cz

Vydavateľ:
Zero Budget Productions

Pamätám si na to, akú kalváriu zažívali moravskí Draco Hypnalis s vydaním svojho debutového albumu Weavers Of Unrest. Trvala pár rokov, časť z toho času ich za nos vodilo isté talianske „vydavateľstvo“, potom to vyzeralo, že tento materiál skončí ako jeden z ďalších „vo svojej dobe nepochopených“, až sa nakoniec podarilo vydať ho doma. Ešteže kapela za ten čas nesedela okolo piva nadávajúc na nepriazeň osudu, ale koncertovala všade kde sa dalo. S druhým albumom sa však rozhodli nenechať nič na náhodu a tak tohtoročný Imagination vyšiel u nového vydavateľstva krátko potom, čo bolo dokončené nahrávania a všetky veci okolo toho. Vydavateľom CD je Zero Budget Productions, ktoré založil v undergrounde ostrieľaný Martin Brnovják a dúfajme, že kapela s ním urobila rovnako dobrý „kauf“ ako on s ňou.
Draco Hypnalis nie sú jednoduchá skupina. Na nepripraveného poslucháča môže ich hudba pri prvom vypočutí zvlášť debutového CD pôsobiť až prekombinovane, kompozične zložito, technicky a hlavne si to nevie k ničomu prirovnať. Na druhej strane je to spolok, ktorý stačí pozorne počúvať a prípadne ho vidieť naživo, a dostanete sa do jeho tvorby bez väčších problémov. Ona totiž bez ohľadu na zložitosť a snahu o prepracovanosť, možno až progresivitu, nie je o predvádzaní samoúčelnej techniky a predvádzania sa, čo všetko a ako komplikovane viem zahrať. Vidno to napríklad pri živom stvárnení skladieb, ktorému popri tom, že vyžaduje zvýšenú dávku sústredenosti, absolútne nechýba živosť, energia a spontánnosť. Draco Hypnalis nie sú ani o extrémnosti či agresivite v prvom pláne, sú skôr o myšlienke a maľovaní obrazov a nálad pomocou hudby. Tento pocit mám zvlášť z nového albumu, pri ktorom si v úvode napríklad treba zvyknúť na svojský a akýsi tlmený zvuk a potom na to, že nejde ani tak o klasické pesničky ako skôr o kratšie členité hudobné diela. Napriek tomu, že obal albumu ich uvádza desať, na displeji sa ich objaví dvanásť, z toho deviata je „metalové“ spracovanie Mozartovho Allegra a dve záverečné sú náladové inštrumentálky, postavené na klávesoch a bicích. Ten zvyšok je veľmi svojrázny technický, melodický, náladový a náladotvorný metal, postavený na klasickom death metale, melodickom blacku a nejakých prímesí iných žánrov, hudba, založená na striedaní atmosfér, emóciách a hudobných farbách, ktoré, nanášané bohato, ale s citom, tvoria pestrofarebný obraz. Dramatickosť, občas vášeň, inokedy melanchólia a mimoriadne hojné klávesy, ktoré u Draco Hypnalis netvoria podmaz, ale organickú a dôležitú zložku hudby. Rád by som sa tu vyhol lacnému termínu „symfonický metal“, ako aj zábavnému tvrdeniu o tom, že „metal má zo všetkého najbližšie k vážnej hudbe“, to teda o nejakom napodobňovaní klasiky nie je, len o tom, že hlavný skladateľ, gitarista, klávesák a programátor bicích sa klasickou hudbou pri komponovaní nenásilne inšpiroval a okrem iného vedel aj to, aké registre klapiek použiť, aby nezneli ako pseudoumelecká paródia na klasiku. Niektorí poslucháči klávesy v takomto množstve netrávia, to už je vec ich vkusu, v každom prípade sa podarila zaujímavá a počuteľne vyspelá nahrávka, ktorá z Draco Hypnalis robí už dlhší čas „hotovú kapelu“, ktorú je ťažko k niečomu prirovnať, a už to je v dnešnej dobe mimoriadny úspech. V podstate „najklasickejšie metalovou“ časťou albumu sú vokály, využívajúce variácie deathmetalových a blackmetalových registrov, prípadne recitatívy tak, aby náladu jednotlivých skladieb vyjadrili, nie ju rozbili. Textová stránka sa pohybuje v skôr duchovno-imaginatívnych rovinách a konceptu skôr „dospelej“ ako „šokujúcej“ metalovej bandy je podriadený aj striedmo ladený obal.
Imagination je poslucháčsky náročnejšie CD, do ktorého však nie je problém preniknúť a obľúbiť si ho. Je o technike, melodike, atmosfére, hudbe aj hudobníctve, možno aj o istej forme hudobného „eklekticizmu“, ale tiež o úsilí a schopnosti robiť veci trochu inak a pritom veľmi dobre. V kontexte svetovej scény nadpriemerný album, pokiaľ ide o domácu, tak niečo vo vzdialene podobnom duchu a s využitým trochu iných hudobných prostriedkov tu urobili asi iba Lykathea Aflame, ale bacha, nehľadajte tu druhý Elvenefris, toto je celkom iná záležitosť.

(Martin)