Štýl: doom / rock
Skladby: 1. The one who takes 8:27 2. The ninth heart 2:38 3. In love with blood 13:48 4. The abyss in heaven 7:38 5. And the world became flesh 1:04 6. The hymn of life 6:32 7. Close encounter 3:19
Total: 43:28
Zostava:
Yarin Kai Querry - vokály Roman Kufa - gitara Daniel Matuszny - gitara Zbycho Malý - basa Jiří Szotkowski - bicie Miroslav Holub - klávesy
Vydavateľ:
Crystal Prod.
|
Reaction Ecstasy Trance - In Love With Blood (2002)
So skupinou R.E.T. som sa po prvý krát stretol zhruba pred takými desiatimi rokmi, keď vydali v „undergroundových“ médiách pomerne dobre hodnotené demo Depression. Keďže som bol v tej dobe nadšený z prvého dema DISSOLVING OF PRODIGY, čakal som niečo podobné. Bol som však trochu sklamaný a tak som s touto kapelou stratil kontakt. Medzitým vydali niekoľko strieborných diskov a mne sa práve v prehrávači točí ich najnovší výtvor In love with blood.
Ako to už v metale býva zvykom (a v doom metale to platí dvojnásobne) nahrávku otvára intro. Tentokrát je to úryvok z nejakej ľudovej?, náboženskej? piesne v českom jazyku. Po pár sekundách mašina naštartuje v plnom nasadení vrátane hostí (Radovan Hlavička, Michal Roszka – obaja sa starajú o murmury). Po chvíli sa však všetko ukľudní a za sprievodu čistej basy, kláves a bicích začne spievať líder kapely, svojim dosť netradičným vokálom, ktorý mne osobne veľmi nesedí (trochu mi pripomína Uda Dirkschneidera). A takto sa to opakuje v podstate stále, až kým nepríde rad na gitarové sólo (len také pomalé, žiadna exhibícia (mimochodom, nachádza sa v každej skladbe)). Druhá skladba je celkom umne skomponovaná melancholická klávesová medzihra na spôsob vážnej hudby. V podobnom duchu sa nesie aj zvyšok albumu. Skladby sú prevažne pomalé a pri svojej dĺžke a minime neustále sa opakujúcich, jednoduchých (niekedy dosť otrepaných rockových) riffov často skĺznu do nudy. Občas sa nájde oživenie v podobe nejakej vybrnkávanej pasáže, zaujímavej, odspievanej, melodickej linky a celkom dobré sú aj už spomínané klávesové medzihry ale v globále sa na tomto albume naozaj veľa neudeje. Podobne je na tom aj zvuk. Síce výborne zrozumiteľný ale akýsi plochý, tlmený a nevýrazný. Texty sa kompletne venujú rôznym tváram smrti, hlavne z náboženského pohľadu a sú popretkávané odkazmi na bibliu. V podobnom duchu sa nesie aj šedo-hnedý obal s nejakým (asi) biblickým výjavom. Plnohodnotné skladby sú na albume štyri a z toho mňa najviac zaujala úvodná The one who takes ale hlavne The abyss in heaven.
Počúvam tento album už asi dvadsiaty krát a moje pocity sú stále rozporuplné. Chvíľami má naozaj silnú atmosféru no vzápätí sa vnorí do hlbín šedivého priemeru, kde si pohodlne kvasí. Asi to nebude nič pre mňa.
(Golo)
|