Štýl: neoclassical death/black metal
Skladby: 1. We Are Only Dewdrops 2.
Shostakovich 3.
Beyond The Bent Seas 4.
Étude Variable 5.
Perceive The Shadow Spears 6.
The Woe Of Passing 7.
Star Chasing Coyote 8.
Balance Of Moments
Total: 44:35
Zostava:
Míra - gitary, syntetizér, programovanie
Petr - gitara, hlavný vokál
Ivoš - basgitara, sprievodný vokál
Kontakt:
http://dracohypnalis.ic.cz/
Vydavateľ:
Zero Budget Productions
|
Draco Hypnalis - Balance Of Moments (2012)
Istá nie zanedbateľná skupina poslucháčov metalu, pravdepodobne trpiaca pochybnosťami (mnohokrát oprávnenými) o tom, či počúva naozaj hodnotnú hudbu a nie napríklad len paralelnú verziu „ó tak strašne opovrhovanej popmjúzik“, operuje so zábavným klišé o tom, že metal je modernou verziou vážnej hudby, resp. že metal má k tejže vážnej hudbe najbližšie. Vážna hudba je tu chápaná ako niečo, čo nie je pre masy, niečo, čo je príliš hodnotné pre „plebs“. (Asi tým chlapcom nikto nepovedal, že takí Mozart, Verdi, Rossini, Berlioz a „pár“ ďalších boli rockovými hviezdami svojej doby a že ak napríklad milánska La Scala praskala vo švíkoch, tak sa o to vo výraznej miere zaslúžil hojný výskyt tzv. prostého ľudu.)
Toto klišé živí aj nejeden hudobník, ktorý si potrebuje niečo dokazovať, a tak tu máme napríklad čoraz viac albumov zhotovených s použitím symfonického orchestra. V lepšom prípade vznikne nahrávka bez pridanej hodnoty, v horšom ulepené poloagro, kedy si človek, ktorého metal stále baví, hovorí: „Načo? Komu? Však tí istí, ktorí takúto produkciu dnes adorujú, na základnej škole mindžovali zakaždým, keď sa išlo na výchovný koncert.“ S tým pozdravujem hneď niekoľko kapiel, takých COF alebo DB som viac - menej hodil cez palubu už pred rokmi a vôbec, účty z niečoho platiť musia aj oni, budiž im odpustené. Ale u SEPTIC FLESH to zamrzí a FLESHGOD APOCALYPSE po debute, kde tie postupy inšpirované vážnou hudbou dodali šmrnc kvalitnému technickému a zároveň nabrúsenému death metalu, s ďalšími nahrávkami, hoci hudobnícky kvalitnými, tiež spadli medzi kolotočiarov.
Pýtate sa, prečo taký úvod? Lebo sa mi chcelo. A k aktuálnej novinke zlínskych DRACO HYPNALIS sa celkom hodí. Ak už naozaj metal na spôsob vážnej hudby, tak ja osobne radšej siahnem po kapele, ktorá je v porovnaní s dlhoročnými i zánovnými prominentmi domácej scény stále dosť hlbokým undergroundom. Nejde mi to do hlavy, pretože zvlášť tí hlásatelia „zjavenej pravdy“ o tom, že metal = vážna hudba dneška by jej mali zobať z ruky, v hojnom počte navštevovať jej koncerty a kupovať jej nahrávky. Toto sa až tak nedeje, z čoho vyvodzujem, že s tou obľúbenosťou vážnej hudby u metalovej obce to zjavne nie je až také horúce, resp. tá obec za vážnu hudbu považuje cukrkandlové, prípadne „majestátne“ klávesy a sláky, a vykydáno jest. Nuž, DRACO HYPNALIS na to idú z výrazne inej strany. Hlavný skladateľ Míra je milovníkom a znalcom klasiky, má z nej aj čo - to naštudované a jej postupy využíva pri komponovaní skladieb pre DH. Hudba tejto skupiny teda ako celok vyznieva v duchu dramatického a atmosférického death metalu, hraného technicky a bohato vrstvene. Je tu aj istý vplyv symfonického black metalu, čo je ale hlavné je, že ak sa do tých postupov gitár započúvate, zistíte, že na mnohých miestach ide o klasickú hudbu prevedenú do tej extrémnej, nie o typické metalové riffovanie. Metalový je tu zvuk, variabilné vokály, používajúce prevažne deathmetalové registre, pár agresívnejších, viac - menej blackmetalových polôh a po novom sa stretneme aj s niekoľkými „plačlivými“ úsekmi ako od MISANTHROPE. Tie tam ani byť nemuseli, ale kapela asi vie, aké emócie nimi chce vyjadriť. Dalo by sa povedať, že práve DRACO HYPNALIS majú šťastie byť skupinou, ktorej sa syntéza vážnej hudby a extrémneho metalu darí nenásilne a uveriteľne a výsledok znie prirodzene. Nie ako nezvládnutá snaha o „umenie“, ale ako umenie. Pestrá, zdravo útočná a zároveň náladami oplývajúca metalová hudba, plná trochu iných melódií, než na aké ste bežne zvyknutí, vášnivá a hraná so zápalom.
Veľmi príjemným prekvapením je to, že prvýkrát v histórii sú na nahrávke DRACO HYPNALIS živé bicie od Martina z MARTYRIUM CHRISTI. V prípade DH som sa s programovanými bicími naučil žiť, nakoniec, pri ich programovaní kapela robila čo mohla a výsledok bol vždy slušný. Ale s živými bubnami je to fakt rozdiel a posun na vyššiu úroveň. Do budúcnosti je to výzva, pretože program bude odpustený už len pri hraní naživo. Veľkým oživením sú tiež husľové party a dve inštrumentálky, z ktorých prvá je variáciou na Šostakovičovu Leningradskú symfóniu.
Ešte zvuk - nemám výhrady, mne sa páči. Verdikt - veľmi dobrý album, kapela si ním nastavila latku, ktorú len tak ľavou zadnou nepreskočí.
(Martin)
|