Štýl: progresívny technický death/fusion metal

Skladby:
1. Kreveťácká rovnačka přihýbáním (1:55

Total: 23:50

Zostava:
Wokis - gitary, vokály, programovanie
Walis - basgitara, vokály, efekty

Kontakt:
http://bandzone.cz/duobetichomunkulus

Vydavateľ:
Zero Budget Productions

Fenomén, známy ako práca, sa v textoch metalových skupín vo všeobecnosti vyskytuje mimoriadne zriedkavo. Mám na mysli klasický pracovný proces, fabriky, pichačky, normy, záloha, výplata a veci s tým spojené. Tomuto sa zo známejších metalových pojmov venovali snáď len DARKTHRONE v skladbe „I Am The Working Class“ (album „Circle The Wagons“) a povedzme ešte ILLDISPOSED s „Working Class Zero“ (album „The Prestige“).
Paradoxne práve v krajine, kde o.i. vznikla pieseň „Ručičky nebojte se, vy makat nebudete“, práca ako žriedlo textových posolstiev „na plný úväzok“ uchvátila hneď niekoľko (extrémne) metalových zoskupení. Už takmer zabudnutí sú grinderi GRIND 6,4, ktorí na túto tému šli tak trochu „od lesa“ a zhudobňovali pracovné úrazy. Naopak ako monument už roky z vĺn undergroundu čnejú prachmatici UMBRTKA, ktorých svet je svetom práce s prepracovanou vlastnou mytológiou. A do tretice sa s príbehmi zo zemito bodrej ríše montérok, mazutu, strojov, dielní, surovín a technológií hlásia DUOBETIC HOMUNKULUS z regiónu Mladá Boleslav – Mělník. Ide o duo pracantov, ktorí ale toho spravia za piatich a nejde o nejaké vyslovene neznáme figúry, keďže gitarista a vokalista Wokis bol svojho času súčiastkou mechanizmu grind/metalových mizantropov a streštencov !T.O.O.H.! Asi pred troma rokmi sa mi DH podarilo dvakrát po sebe vidieť naživo. Prekvapili tvorbou na pomedzí viacerých, nie vždy len metalových extrémov, a vskutku išlo o hudbu, do ktorej sa bolo treba poriadne započúvať, ale potom poslucháč objavil množstvo vrstiev, originálny hudobný koncept a pobavil sa na uletenej „robošskej“ pódiovej show.
Vkusný a štýlový digipack s názvom pripomínajúcim nejaký dosť zmrzačený východoslovenský dialekt je debutovým albumom a nasledovníkom dema „Části a mechanismy strojů“ z roku 2006. Na to, ako si DUOBETIC HOMUNKULUS dali s nasledovníkom tohto materiálu načas, je na prvý pohľad mierne nepríjemným prekvapením, že celý pracovný proces prebehne za ani nie 24 minút. Je to totiž príliš dobré na to, aby to bolo také krátke. Ale ak sa započúvate, bude sa vám zdať, že nápadov a nálad je tu na naozaj dlhohrajúci a stále dobrý album.
DH sú o dosť veľkom nadhľade, takže ak vás vie popudiť to, že nahrávka sa začne v duchu českej verzie Hudobných pozdravov, radšej porozmýšľajte, či sa s ňou chcete pustiť za pasy. Na úvod by sa dalo povedať, že tak, ako si aktuálna inkarnácia MASTER’S HAMMER strieľa z (black) metalu a jeho fanúšikovskej obce, pričom to robí fakt dobre, čosi podobné sa darí „robošom“ v teritóriu dnes toľko oslavovaného technického (death) metalu. Technická a progresívna tvrdá hudba tu vychádza z death/fusion metalu, veľmi vzdialené korene by mohli byť u CYNIC a PESTILENCE („Focus“, „Spheres“). Je veľmi nápaditá, prepracovaná, plná nálad a taká akási temperamentná, občas teatrálna. Vokály sú zlobné, krákajúce, syčiace, alebo na iných miestach priam majestátne vznosné. A tam, kde Walis a Wokis do svojho tech/prog/úlet metalu zasadia dosť ortodoxnú dychovku – majú na to ľudí, resp. hostí – zaspievajú tak, ako sa na „dechárnu“ patrí.
Pokiaľ ide o nálady skladieb a štýl hry, ktorá pri všetkej tej tvrdosti nevyznieva vždy metalovo, občas skôr ako metalová verzia celkom iných žánrov, vrátane klasickej hudby a progresívneho rocku, konštatujem, že miestami počujem „hravosť v extréme“, charakteristickú pre Francúzov MISANTHROPE, a v neposlednom rade aj „konvertor vážnej hudby na metal“, čiže DRACO HYPNALIS. Občasné koketovanie s progom a jazzom prebudí spomienku na FORGOTTEN SILENCE a tu by som výpočet skôr vzdialene podobných spolkov ukončil. DUOBETIC HOMUNKULUS sú veľmi svojský a komplexný hudobný mechanizmus, a ak sa chcete dozvedieť, ako to vyzerá napríklad vtedy „když muž se strojem snídá“, tak si to vyskúšajte na vlastné uši, oplatí sa vám to.

(Martin)