Štýl: brutal death metal

Skladby:
1. Cursed to Suffer 4:25
2. Eternity in Torment 4:23
3. Dark Years of Carnage 5:17
4. Witness my Madness 3:57
5. Drowned into the Darkness 3:08
6. Rotten, Shattered, Burned and Spoiled 4:23
7. Feed the Greed 3:25
8. Beneath the Tombstones 3:52
9. Towards Eternal Lost 4:19
10. Reign in Violent Perfection 5:04

Total: 42:18

Zostava:
Matti Viisainen - gitara, vokály
Herkko Miikki - gitara
Sofian Gezuri - basa
Antti Suikkanen - bicie
Niko Ahokas - vokály

Kontakt:
http://go.to/scentofflesh

Vydavateľ:
Black Lotus Rec.

Ďalším kúskom v nádielke od gréckej stajne Black Lotus Records bolo CD fínskej úderky SCENT OF FLESH pomenované „Roaring Depths of Insanity“ (2002). Nebudem strúhať frajera, o tejto kapele som jakživ nepočul, preto snáď na uvedenie do problematiky odpustíte nejaké to základné info pochádzajúce z promo letáka. Kapela vznikla v roku 2000 vo fínskom meste Imatra. Na konte má zatiaľ dve demá, menovite „Drowned into the Darkness“ a „Towards Eternal Lost“, obidve vydané v plodnom roku 2001. Ak by ste sa rozhodli, že by nebolo od veci si ich zadovážiť, zadržte. Podľa vyššie spomenutého promo letáka sú obidve vypredané. Za zmienku snáď ešte stojí fakt, že pôvodná zostava kapely, ktorá nahrala prvé demo, čítala až troch gitaristov. Keďže sa však Markus Toivonen v roku 2001 presťahoval do pre nás známejšieho fínskeho mesta Tampere (SLOVENSKÓÓÓÓ) a adekvátnu náhradu sa nepodarilo nájsť, kapela zostala v tradičnej zostave 2 gitary-basa-bicie-vokál. A myslím, že dobre spravili, na predmetnom albume „Roaring Depths of Insanity“ sú niekedy aj dve gitary až príliš.

V tomto prípade sa žiadne nič nehovoriace intro nekoná, ide sa rovno na vec, a to riadnou peckou „Cursed to Suffer“, ktorá patrí k tým silnejším albumovým kusom. V nej kapela vytasí v podstate všetky tromfy svojho ponímania brutálneho mŕtveho kovu. Základom sú, ako inak, gitarové riffy, v ktorých sa síce dve gitary snažia nehrať to isté a základný motív v rámci možností rozvíjajú, v zásade však možno konštatovať, že nehrajú nič, čo by sa nedalo povedať gitarou jednou. Preto sa mi prítomnosť tretej gitary účinkujúcej v pôvodnej zostave zdá prinajmenšom zbytočná. Pasáže s troma či dokonca štyrmi gitarami sa síce dajú nájsť aj na tomto albume, ale to sú iba také štúdiové hrátky, a radšej si ani nepredstavujem, aký guláš by z toho vznikol na koncerte. Osviežujúcim prvkom je niekoľko gitarových vybrnkávačiek, ktorých životnosť je však len zopár opakovaní, na rozvinutie veľkú šancu nemajú a veľmi rýchlo sú prevalcované ďalším brutálnym riffom. Moje veľké plus patrí bicím. Vraví sa, že v jednoduchosti je sila, no a v tomto prípade to platí dvojnásobne, pretože sa to vzťahuje aj na nazvučenie bicích, a aj na to, ako sú zahraté. Chlapci si proste uvedomili, že v rámci štýlu za daných podmienok nemá význam míňať čas a peniaze na tisíc plechov a sedemsto prechodov, a zamerali sa na to, čo je hlavné. Tak v prvom rade guľometné, či lepšie povedané gulodárne dvojkopy, lebo nahrávke skutočne dávajú tie správne gule a našťastie nešumia niekde nesmelo v pozadí. Druhou nezanedbateľnou vecou je samozrejme šroťák, ktorý síce znie trochu papierovo, ale ani v častých rýchlych klepačkách nestráca na intenzite. No a potom tu máme ešte hajtku, rajtku, nejaký ten crash a stačí. Bubeník Antti Suikkannen nehrá príliš zložito, ale o to účinnejšie a presnejšie. Vhodne nazvučené sú aj gitary, nie je tu žiadna snaha o čo najväčšiu šumienku, napríklad zbytočným vytočením basov na kombe na maximum, ako to možno badať u niektorých našich deathmetalových expertov. Výčitku však musím spraviť smerom k sólam, vyskytujúcim sa v asi polovičke skladieb, ktoré žiaľ medzi ostatnými nástrojmi úplne zanikajú. Príliš výrazná nie je ani basa, ktorá väčšinou iba kopíruje gitary. Sem-tam sa však osmelí vyliezť z ich tieňa a vtedy si možno všimnúť, že príliš basový zvuk nemá. Ak je to však v záujme zachovania celkovo zrozumiteľného zvuku, nič som nepovedal. Ostáva mi už len vyjadriť sa k vokálu. Slušný kanálový, miestami mierne bublavý growl rozhodne patrí k tomu kvalitnejšiemu, čo som na tomto poli počul. V niekoľkých pasážach je navyše podporený gitaristovým, zľahka priškrteným hrdlom, čím vzniká vysoko zaujímavá kombinácia dvoch záhrobných hlasov, posúvajúca nahrávku opäť o kúsok vpred. Album končí fade-outom skaldby „Reign in Violent Perfection“, čo podľa mňa nie je najšťastnejšie riešenie.

Ako sme u labelu Black Lotus Production zvyknutí, album je vybavený niekoľkostránkovým farebným kvalitným bookletom s textami a fotkami kapely. Tváre jednotlivých členov umiestnené namiesto hlavy veľkej zväčšeniny nejakého chrobáka (žeby mravec?) na mňa však pôsobia mierne infantilným dojmom a vyzerajú skôr ako prvá skúsenosť 6-ročného decka s ľubovoľným grafickým programom ako profesionálny artwork. No ale keď to tak chceli.... Neodpustím si ešte rypnutie do ďakovačky, ktorá na prvý pohľad vyzerá ako súpiska fínskeho hokejového mužstva (SLOVENSKÓÓÓÓ).

Ak by som to mal zhrnúť, Scent of Flesh týmto albumom dieru do sveta asi nespravia, ale myslím, že žiadny fanúšik brutal deathu v tomto prípade vedľa nešľapne.

(Dáša)