[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]

Metalcamp 2008
piatok, 4.7.: Artas, Penitenziagite, October File, Wintersun, Six Feet Under, Carcass, In Flames, In Extremo, Heaven Shall Burn, Staub Und Schatten
sobota, 5.7.: Mercenary, Legion Of The Damned, Finntroll, Meshuggah, Apocalyptica, Iced Earth, Amon Amarth, Celtic Frost, The Sorrow, Perishing Mankind
nedeľa, 6.7.: Brainstorm, Korpiklaani, Behemoth, Helloween, Opeth, Ministry, Evergrey, Hacride, Herfst
pondelok, 7.7.: Nightmare, Misery Speaks, Mystic Prophecy, Sahg, Rage, Soilwork, Morbid Angel
utorok, 8.7.: Biomechanical, Onslaught, Volbeat, Eluveitie, Subway To Sally, Arch Enemy
3.-9.7.2008, Tolmin (SLO), 1. a 2. deň

1. deň

Slovinský Metalcamp oslavoval tento rok okrúhle piate narodeniny. Festival si rýchlo obľúbili diváci aj kapely a tak boli všetci zvedaví, kto sa nechá zlákať prostredím tolminských pódií. Hudobná ponuka bola skutočne pestrá, každý si mohol vybrať podľa svojho vkusu. Nikým nepozvanými spoluorganizátormi a dramaturgami programu boli tento rok aj vietor, dážď, hromy a blesky. Ale o tom až keď príde ten správny okamih.

Na úvod sa zatiaľ zastavme pri inom prírodnom úkaze, ktorý je už starým známym návštevníkom koncertov a festivalov. Nedá sa inak, tento jav tu s nami žije dlho, no doposiaľ akosi v ústraní, bez povšimnutia.

Ako vzorka nech slúži obdivovateľka skupiny Wintersun. Deva statočne odignorovala človeka stojaceho neďaleko nej. Veď čo, telefónujúcich ľudí bolo na feste dosť. Koho by zaujímalo, že dotyčný je Jari Mäenpää, spevák, gitarista a zakladateľ skupiny Wintersun. Zmena však nastala, keď sa Jari objavil, už s gitarou, na pódiu. Vytreštené oči, dokorán otvorené ústa. Totálna premena, úplne iný človek. Pod pódiom stála divožienka, zbožňujúca svoj idol.

Ale nenadávajte, rovnako sa chovajú aj niektorí profesionáli, ozdobení visačkami PRESS a PHOTO. Predstavte si nasledovnú situáciu. Backstage, doslova a do písmena. Proste koniec manipulačnej rampy pódia. Pri ovisačkovanej redaktorke postávajú muzikanti z Korpiklaani, okolo chodí kompletná zostava Behemoth. A čo robí naša novinárka? Úpenlivo študuje displej svojho fotoaparátu, zúfalo simulujúc výzor človeka strateného v púšti.

Je záhadou, ako dokážu ľudia v podstate ignorovať muzikantov vo chvíli, keď títo nestoja na pódiu. Nechcem tu nikoho nahovárať na fanatické otravovanie. Je len zvláštne, že ľudia reagujú na svoje idoly, až keď tie vystúpia na pódium a chviľku tesne po koncerte. Že by vývojová anomália? Ale dosť bolo o živočíšnych druhoch. Vráťme sa k hudbe.

Prejdime sa kúsok po areáli a zastavme sa pri druhom pódiu. Byť na dvoch miestach, s výnimkou schizofrenikov, je nad ľudké sily. Stihol som tak iba zopár hudobných telies. Preto veľmi krátko. Môj dojem nebol dobrý. Väčšinou to boli nie moc vydarené kópie kapiel, hrajúcich na hlavnom pódiu. A podstatne zavedenejšie a známejšie kapely boli naplánované na neskoré nočné, resp. skoré ranné hodiny.

Ale to už sme sa dostali až k hlavnému pódiu, tak sa nezdržujme a pozrime sa, kto všetko tu hral. Česť otvoriť celý festival dostali rakúski Artas, po ktorých nastúpili domáci Penitenziagite. Živšie však začalo byť až s príchodom hard core-punkových October File. Kapela v pohode odohrala svoj set a pripravila publikum na veci nasledujúce. Pribúdajúce zalistnené postavičky dávali tušiť, akým smerom sa bude festival poberať v nasledujúcích chviľach. Wintersun odohrali štandardný set, ničím neprekvapili. Ale svojich skalných potešili. Six Feet Under sú v kochlíku death metal bez debaty klasici Rovnako ako predošlá kapela, neprekvapili. V dobrom ani v zlom. Silent Violence, Beneath The Black Sky, Human Target, Revenge Of The Zombie prijali diváci dobre a boli tak pripravení na ďalší chod večera.

Žijeme v dobe recyklácie a reunionov, čo býva často iba iným pomenovaním zúfalých pokusov o opätovné vstúpenie do rieky hudobného biznisu. Na Carcass, aspoň čo sa týka vystúpenia na Metalcampe, to určite neplatí. S prehľadom a v pohode hrajúca kapela si veľmi rýchlo získala ľudí pod pódiom. Jefff Walker bez problémov ovládal svoj nástroj aj divákov. Pre tých, ktorí ostali doma, námatkou vzorka skladieb, ktoré zazneli. Corporal Jigsore Quandary, Embodiment alebo Keep On Rotting In The Free World. Jeff Walker si potom čakanie na druhú polovičku Carcass (Michael Amott, Daniel Erlandsson), ktorá mu zdrhla na koncerty v rámci Arch Enemy turné, užíval spolu s ostatnými návštevníkmi. S pivkom v ruke popočúval kolegov, ak bol záujem, pokecal s fanúšikmi.

Ďalšími účinkujúcimi už ale boli skutočné hviezdy. Dlhé čakania na začiatok, povolené fotenie iba počas jednej skladby, kopec pyrotechniky ( ktorá, okrem iného, odstrelila aj časť aparatúry, čo znamenalo krátku prestávku ). To boli In Flames. Prezentovali sa hudbou, ktorá pre moje uši znie ako pop metal. Neviem, či takáto krabička existuje, ale docela dobre vystihuje dnešnú koncertnú podobu kapely. Odohrali svoj set s profesionálnym prístupom, to treba priznať. Ale ich vystúpeniu čosi chýbalo, bolo príliš chladné, vykalkulované. Staršie skladby odzneli v novom, aktuálnom zvukovom kabáte kapely. A to im vôbec neprospelo, pretože sa zvukovo zlievali s novými vecami a strácali sa medzi nimi.

Záver prvého večera patril aj u nás dobre známym In Extremo. Tentokrát, na ich pomery, skromnej podobe. Tu sa práve ukázalo, v čom je asi najväčší problém nemeckých kapiel. Keď im zoberiete pyrotechniku a ohníčky, na povrch sa vyplavia nedostatky a často hlavne ich priemernosť. In Extremo z toho vyšli docela dobre, nebolo to až také zlé. Ale ich hudba je jednoducho prepojená s vizuálnou stránkou a tak sú ich komornejšie koncerty zaujímavé hlavne pre skalných fanúšikov.

2. deň

Dánski Mercenary boli pre mňa prvou kapelou druhého dňa. Z nosičov znie ich hudba docela dobre. Melodický death metal, aký by mali hrávať naše rádiá namiesto zombifikovaných legiend dnes už neexistujúceho štátu. Koncert ale kapele nevyšiel. Ako keby sa nevedela rozhodnúť, kudy kam. Ani spevák mi nepripadal plne v pohode.

Legion of the Damned, partia vlasatcov z Holandska, ktorí sa na svojich promo fotkách radi predvádzajú v spoločnosti sporo odetých slečien s krvavým makeup-om. Kedže na festivale vystupovali ešte pred dvadsiatoudruhou hodinou, devy ostali doma. Aj bez nich kapela na pódium priniesla slušný thrash death metalový prievan.

Finntroll, dnes už folk metalových klasikov, netreba asi nikomu nejako extra predstavovať. V aktuálnom obsadení mi pripadá ich hudba viac gitarová. S tým ale aj odišiel kúsok ich osobného čara, zvukovo sa posunuli smerom k prejavu ostatných kapiel žánru. Finntroll uviedli prierez tvorbou, zazneli aj úplne staré skladby, pri ktorých si spokojní diváci s kapelou zaspievali a zaskákali.

Švédskych matematických šialencov Meshuggah som videl v klube iba pár dní pred ich vystúpením na Metalcampe a preto som bol zvedavý, ako znejú s poriadnym aparátom. Ako sa hovorí, bolo to nebe a dudy. Skladby Bleed, Future Breed Machine, Rational Gaze, Suffering In Truth a Stengah vyzneli podstatne lepšie. Bol to podobný pocit, ako keď ste dlhé roky počúvali svoju obľúbenú kapelu na kazete s desiatou kópiou a potom ste sa dostali k originánej nahrávke. Priestor pod pódiom sa už dosť zaplnil, očividne pribudli ľudia, ktorí skladby Meshuggah poznali. Jens Kidman sa pokúsil presvedčiť divákov sediacich na svahu, bokom od pódia, aby sa pridali k ostatným, no nepochodil. Nuž čo, niekomu stačí aj to. Hoci nerozumiem, prečo niekto sedí zvuku za rohom, keď je miesto aj priamo v hľadisku.

Mládenci, ktorí vystupujú pod umeleckým menom Apocalyptica, sa vo svete biznisu očividne otrkali. Hviezdne spôsoby počas nástupu na pódium a trochu profesorsky zahraný set, to sú prvé dojmy z ich vystúpenia. Výber skladieb sa pohyboval od nových kúskov až po staručké metallicové úpravy. A nechýbal ani jeden cover, ktorý ja osobne považujem za to naj z ich koncertov. Hall Of The Mountain King od Edwarda Griega je úžasná skladba a apokapyptický šohaji ju vedia veru zahrať. V podaní s bicími je to skutočný crossover klasiky a metalu.

Iced Earth je síce legenda, ale pravdu povediac, jej tvorba išla mimo mňa. Aj keď, niektoré skladby sa mi zdali povedomé, takže som ich už niekedy počul. Takže stručne. Kapele to dobre odsýpalo, myslím, že ich set nemal slabé miesto. A ak sa nemýlim, vokály obstarával Matt Barlow. Milovníci tohto druhu muziky, nazvime to heavy/ power metal, si museli prísť na svoje. Zo skladieb spomeniem aspoň titul Dracula, pretože to meno si človek nemôže nezapamätať.

Na záver dňa vystúpili Amon Amarth, ktorí sa tak do Tolminu vrátili po dvoch rokoch. Ako býva u tejto partičky vikingských melodických death metalistov zvykom, hneď na začiatku roztočili na pódiu svoje vlasaté vrtule a Tolmin sa skokom icitol vo svete vikingskej histórie, či lepšie povedané, mytológie. Melodický death metal, to v súčasnosti nie je práve najlepšia reklama, ak hovoríme o fanúšikoch metalu, nie popu. Hudba Amon Amarth je ale stále metal, aj keď s dávkou melódie. Zo skladieb spomeniem aspoň Across The rainbow Bridge, Death In Fire alebo Cry Of The Black Birds. Príjemné bodka za koncertným večerom.

[ Ivan ]

[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]