[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]

Inferno Metal Festival 2009
7.4.: Terrordrome, Sahg, Earth, Benea Reach
8.4.: Kraanium, Kampfar, Azarath, The Batallion, Ramesses, Septic Flesh, Unearthly Trance, Pestilence 9.4.: Dew Scented, Vreid, Swallow The Sun, Root, Keep Of Kalessin, Vicious Art, Paradise Lost 10.4.: Koldbrann, Helheim, Black Comedy, Troll, Grand Magus, Samael, Code, Carpathian Forest
8.-11.4.2009, Oslo (NOR), 1. časť

Tento report napokon postihol oveľa ťažší pôrod, ako sa čakalo, a to napriek tomu, že 80% bolo napísaných dva týždne po festivale. Niečo na tom, že posledný krok býva najťažší, asi bude.... Nakoniec sa ale všetko stihlo na prvé polvýročie. Už niekde v polovici bolo jasné, že vydá na dva diely, hlavne vďaka cestopisným vložkám, ktorých je miestami viac, ako hudby, ale čo sa dá robiť, keď boli miestami aj zaujímavejšie.... Toľko na úvod, poďme na prvú časť. SKÅL!!

Nebaví vás už sledovať stále tie isté kapely na tých istých pódiách? Všetky festivaly v blízkom i vzdialenejšom okolí poznáte naspamäť? Všade stretávate tých istých ľudí? Tak to je načase vyraziť za kultúrou za hranice všedných dní. Napríklad na INFERNO METAL FESTIVAL do nórskeho Osla. Ten začal svojú púť štýlovo v piatok 13. apríla 2001 ako dvojdenná akcia a ako miesto konania správne napovedá, venoval sa predovšetkým najčiernejšej z metalových odnoží. Za deväť rokov existencie sa vypracoval na až štvordňové podujatie doplnené konferenciou a ďalšími sprievodnými aktivitami, a prezentuje viac-menej všetky extrémne metalové žánre.

Do Nórska sa nechodí každý deň, a tak sme aj my pojali návštevu Inferna ako súčasť dlhšieho pobytu a aktívnej dovolenky. Nebudem vás zaťažovať cestopisnými záležitosťami, nové zákutia našej planéty sa aj tak najlepšie objavujú na vlastné oči a o krajine fjordov to platí mnohonásobne, v nasledujúcom texte si však niekoľko postrehov neodpustím. Hneď ten prvý bude o Osle, musím priznať, že z toho, čo sme v Nórsku videli, sa nám páčilo najmenej, ale jedným dychom treba dodať, že v druhom najväčšom meste Bergene s pohodovou atmosférou a najmä v nekonečne rozvetvených a hlavne neopísateľne krásnych fjordoch má veľmi ťažkú konkurenciu.

Poďme k Inferno festivalu, ten sa tradične rúhačsky konal počas predĺženého veľkonočného víkendu a štartoval už v stredu ôsmeho apríla klubovou nocou. Club Night sa odohrala na šiestich scénach v centre Osla a na každej vystúpila jedna až tri kapely. Až na pár výnimiek išlo o neznáme mená a nórske zoskupenia, takže výber bol chtiac-nechtiac najmä metódou pokus-omyl. Čiastočne mohol pomôcť (alebo zmiasť) festivalový magazín, ktorý priniesol krátky popis ku každému účinkujúcemu („Bathory si dáva rande v skúšobni so Celtic Frost a basou piva“). Čo sa týka priebehu, niektoré kapely sme chceli nestihnúť viac ako iné, ak sa ale hrá na šiestich miestach, z ktorých niektoré sú od seba vzdialené dobrých 20 minút rezkej chôdze (aj keď po západe slnka je v Nórsku každá chôdza rezká), všetko sa samozrejme vidieť nedá. Žiaľ neuľahčili to ani organizátori, ktorí časový rozpis ponúkli len k trom zo šiestich klubov, inde sa dalo orientovať len veľmi približne podľa časov otvorení dverí. Nie som natoľko naivný, aby som si myslel, že šesť klubov sa dá zosynchronizovať tak, aby každý videl všetko, pre nás to vypálilo tak, že v rozpisoch príliš časté „TBA“ vo väčšine prípadov znamenalo „Teraz? Bude? Aaaa kurva, zmeškali sme“. Ako sa neskôr ukázalo, bol to len prvý z organizačných prešľapov, ktorým sme počas víkendu museli čeliť, čo mňa osobne prekvapilo nemálo. Čakal som, že festival s takouto reputáciou z predchádzajúcich ročníkov bude šľapať ako nórski bežkári.

Venujme sa ale radšej tomu, čo sme videli. Najprv sme vyrazili do klubu menom Blå umiestnenom vedľa toho najšpinavšieho, čo sme v Nórsku videli – rieky Akerelva. Leží asi 10 minút chôdze severne od centra Osla v pôvodne priemyselnej časti a v dramaturgii má hádam všetko od prednesu poézie cez jazz až po....extrémny metal. V ten večer mal svoje brány otvoriť podľa programu o ôsmej, kedy už pred vchodom postávalo viacero nedočkavcov. Trvalo asi pol hodinu, kým sa vo dverách objavil znudený ochrankár a vyštekol dve vety v miestnej pokazenej nemčine. Ako sa neskôr ukázalo, znamenalo to, že púšťať sa začne za chvíľu, ale prešla ďalšia hodina, kým začalo aj hrať. Samozrejme, každá kapela ma ambície vyššie ako hrať len pre zvukára a barmanku, ale treba sa na ten začarovaný kruh pozrieť aj z druhej strany. Keby sa začalo hrať skôr, neodchádzali by ľudia z klubu, v ktorom sa nič nedialo.... Niečo pred desiatou to konečne rozbalili Gréci TERRORDROME, obľubujúci brutálny death metal niekde okolo Suffocation, Hate Eternal či Cannibal Corpse. Klepalo sa rýchlo a rýchlejšie, vokály boli z kategórie prasačinec so sadistickým majiteľom, nie príliš pestré, ale o to zverskejšie. Gitarová práca veľmi zo žánrových mantinelov nevybočovala, basa na druhej strane bola o niečo výraznejšia ako by sa dalo čakať, ale možno to bolo len výborným nazvučením, ktoré bolo spoločným menovateľom všetkých kapiel a klubov v priebehu celého festivalu. Nóri sa do tanca dvakrát vyzývať nenechali, a tak to v Blå napriek rozpačitému začiatku celkom dobre dopadlo. Po Terrodrome bolo v programe hádam najväčšie meno klubovej noci, Blood Red Throne, ale prečo kysnúť na jednom mieste, keď sa dá ísť na hoblovanie pozrieť do ďalších 5 klubov.

Takže poďho von do chladných ulíc. Najprv sme nakukli do minipodniku Revolver, kde sa ledva zmestil výčap a pár smädných krkov, nieto ešte kapela. No ale pódium bolo v ďalšej miestnosti v suteréne, niečo na spôsob „u babky v pivnici“. Tu mala hrať jediná kapela, Arabrot, ale až trištvrtehodinu po pol noci, a tak sme pokračovali do klubu menom John Dee, jedného z dvoch hlavných festivalových pódií. Stihli sme len dve skladby od poslednej tu vystupujúcjej kapely SAHG. V nej si ostrielaní nórski hudobníci, so skúsenosťami okrem iného v Gorgoroth, ukájajú svoje temné hardrockové chúťky. Možno trochu nečakaný štýl na Inferne, ale keďže čas tlačil, veľmi sme to neriešili. V každom prípade, na Sahg bola vidno profesionalita.

„Mohli by ste prosím vás vypnúť tie blesky? Mám zdravotné problémy, blesky škodia môjmu zraku. Ďakujem. Nasledujúca pesnička je o tom, ako som k tým zdravotným problémom prišiel.“ Týmito slovami nás privítal líder EARTH Dylan Carlson v jazzovom klube Victoria. Priekopníci drone doomu liali z pódia nepreniknuteľne hustú masu ultrapomalých pesničiek, ktorých účinok ešte znásobovalo veľmi tmavé nasvietenie (skôr natemnenie) a žiadne svetelné efekty. Nebudem tajiť, že Earth nie sú úplne z môjho súdka, viac ako lenivé tempo skladieb mi ale vadilo nekonečné omielanie tých istých motívov. Napriek tomu pôsobivé predstavenie, ktoré miestami nepresnou hrou kazila bubeníčka.

Odtiaľ rýchlo do krčmoklubu Garage, kde to akurát rozbalila posledná kapela večera BENEA REACH. Festivalová brožúrka ich opísala ako „hardcore progressive deathmetal“, no, ak si odmyslíme zvyčajné novinárske percentá za preháňanie, mohli by sme sa do tejto škatuľky približne zmestiť. Mladí Nóri majú radi súčasnú ukričanú emo scénu rovnako ako Meshuggah či moderné podladené spolky, a svoje vplyvy dokážu umne namiešať. V zostave majú oficiálne aj osvetlovača, ten bol ale zrejme v ten večer indisponovaný, lebo svetlá boli počas Benea Reach spôsobom „zapni čo sa dá a pre istotu dones aj tú stolovú lampu z kanclu“, čo v kombinácii s nekonečnými kúdoľmi dymu znamenalo koniec akémukoľvek zmysluplnému foteniu. Tak či onak, ofiňáci boli to najlepšie, čo sa nám v nultý festivalový deň podarilo vzhliadnuť. Len s tou inšpiráciou švédskymi lámačmi rytmov by som to až tak nepreháňal, lebo pri jednom čísle sme si prvé dve minúty mysleli, že sa hrá cover.

Zvyšné tri festivalové dni prebehli v dvojklube Rockefeller / John Dee, navzájom prepojenom, ale v prípade potreby so samostatnými vchodmi. Komplex, ktorý leží na skok od úplného centra Osla, pôvodne slúžil ako plaváreň (!) a dnes je v ňom špičkové hudobné „venue“ s oficiálnou kapacitou 1500/400. No, povedzme, že v Rockefellerovi si tých 1500 metličov aj vďaka dvojúrovňovej galérii dokážem predstaviť, ale tých 400 tiel u Johnyho Deppa, ako sme Johna Dee hneď prekrstili, by som na vlastnej koži zažiť nechcel.

Vo štvrtok sa o výkop postarali KRAANIUM. Malo ísť o jediný grind na festivale, mne to znelo ale viac ako death, čomu nasvedčuje aj ich heslo „no glam just fucking slam“. Na hlavnom pódiu zatiaľ dávali zvukárom zabrať aj u nás dobre známi NEGURA BUNGET, tých sme ale veľmi neriešili, pretože približne v tom čase sme zistili, že MESHUGGAH zrušili svoje škandinávske turné a nevystúpia ani na Inferne. Aby sme predišli nedorozumeniam, rozhodnutie kapely plne rešpektujem, platničky už vyradili aj mladších borcov, a je aj v záujme fanúšikov, aby sa Tomas Haake dal dokopy radšej skôr a jednoduchšie kým sa dá, ako neskôr riskovať vážnejšie komplikácie. Zarazil však spôsob, akým spôsobom táto zásadná zmena v programe (ne)bola odprezentovaná. Správa sa síce objavila na festivalovej internetovej stránke v rovnaký deň ako na stránke kapely, na mieste konania však o zmene ani slovo, Meshuggah stále na plagátoch, v programoch a brožúrkach (hlavne že sa stihli dať urobiť nové trička). Možno sme v tejto internetovej dobe boli jediní, ktorí sa o zmene dozvedeli až na mieste, prečo by to ale mal byť jediný spôsob komunikácie? Za seba môžem povedať, že si čoraz viac vážim chvíle, keď prístup na internet nemám.

Dosť na túto smutnú tému, poďme na KAMPFAR, ktorí sa predviedli pohanským folk/black metalom inšpirovaným nórskou mytológiou. Po hudobnej stránke sme mali dočinenia s jednoduchými rytmami, melódiami i aranžami, ktoré ma žiaľ nemali čím zaujať. Pódiová show plná dymu, plameňov a klincov zachraňovala dojem len zčasti. Našťastie hneď niekoľko kapiel v ďalšom priebehu ukázalo, že čierny kov sa dá kuť aj zaujímavejšie.

U Johnyho Deppa potom svoj brutálny death metal vysypali poľskí neznabohovia AZARATH. Hralo sa sedemstrunovo a teda riadne hlboko, a samozrejme aj patrične rýchlo. Azarath držali festivalovú rúhačsku líniu, a aj ich set bol plný obrátených krížov a pentagramov. Žánrové hranice sa tu posúvať zrejme nebudú, ale z Poľska sa v tejto oblasti už akosi automaticky očakáva kvalita, a tú Azarath dodali.

Headliner sa na festival za týždeň zohnať nedá a tak som ani nečakal, že náhrada za Meshuggah bude adekvátna (existuje vôbec taká?). Išlo len o to, či to bude aspoň dobrý pokus, alebo len totálny výsmech. V prípade domácich THE BATALLION sme neboli ďaleko od druhej možnosti. Niežeby by sa z času na čas nedala zvládnuť porcia old school (thrash)metalu, len som nemal dojem, že by bola práve teraz naň vhodná chvíľa. Nič v zlom, ale keby som chcel pozerať takéto kapely, idem radšej rovno na Motörhead. Zrejme som s takýmto názorom nebol sám. A nezachránia to ani ostrieľaní borci z Old Funeral a Borknagar, ktorý v Batallion hoblujú.

Anglické trio RAMESSES malo na Inferne pôvodne zahrať v roku 2008, zo zdravotných dôvodov sa ale ich vystúpenie o rok oneskorilo. Vlasáči sa našli v doom až sludge metale čiže viac ako o rýchlosti a brutalite to bolo o atmosfére a intenzite. I keď ja som sa nadšením zrovna nerozplýval, Ramesses zožali na menšom pódiu slušnú odozvu.

Kariéru SEPTIC FLESH som nikdy extra nesledoval, teda až do minulého roku, kedy sa po päťročnej pauze vrátili na scénu a potvrdili, že niektoré návraty nie sú zbytočné. Comebackový album „Communion“ (2008) je jedným z mála zmysluplných spojení metalovej a klasickej hudby a svojich autorov zaslúžene vrátil na niekdajšie pozície. Gréci, dnes už pod pozmenenou hlavičkou SEPTICFLESH, predviedli na Inferne podobný set ako vlani na Brutal Assaulte s tým, že bolo viac času, takže novinka odznela hádam aj celá, doplnená o staré pecky. Orchestrálne a zborové party, ktoré mimochodom nahral Pražský symfonický orchester, zneli samozrejme zo záznamu, tú vyše stovku hudobníkov a spevákov si naživo hocikto dovoliť nemôže, o zvučení ani nehovoriac. Takže štvorica vlasáčov sa starala hlavne o husté spodky a metlenie, poriadne sa zapotil hlavne bubeník. Po odpadnutí Meshuggah sa Septici vlastne stali jednými z dvoch hlavných hviezd večera, a svoju úlohu zvládli perfektne.

Predposlednou kapelou prvého dňa boli Američania UNEARTHLY TRANCE, ktorí podobne ako ich predchodcovia na menšom pódiu holdujú sludge/doom metalu. Zvukovo sa opäť išlo do plných, mnoho doznievajúcich akordov končilo v spätnej väzbe. Pravdupovediac, dlho sme sa nezdržali, viac sme boli zvedaví na ďalšiu znovuzrodenú legendu.

PESTILENCE si dali 15-ročnú pauzu, aby sa v roku 2009 vrátili s novým albumom „Resurrection Macabre“ a obnovenou koncertnou premiérou, ktorá sa uskutočnila práve na Inferne. Zo zostavy pred rozpadom ostal len líder Patrick Mameli, k nemu sa pripojil basák Tony Choy, ktorý s kapelou nahral kultový „Testimony of the Ancients“ (inak pôsobiaci v Atheist). Živú zostavu dopľňajú bubeník Peter Wildoer a gitarista Patrick Uterwijk. Podľa očakávania sa dôraz kládol predovšetkým na novinku, ale Pestilence prevetrali aj staré albumy, pričom najväčší ohlas si vyslúžili skladby zo „Spheres“. Keďže išlo o prvý koncert, zohratosť novej zostavy možno nebola stopercentná, napriek tomu ale Pestilence s prehľadom naplnili úlohu hlavnej hviezdy večera. Nenásytné publikum si vydupalo niekoľko prídavkov, po ktorom sa unavene rozpŕchlo do upršaných ulíc. Po hudobnej stránke legenda technického death metalu do bodky naplnila očakávania, a tak sa moja jediná výhrada týka Mameliho „rovno z posilovne“ outfitu.

[ Dáša ]

[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]