[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]

Sonisphere festival
Apollo Stage: Metallica, Alice In Chains, Slayer, Megadeth, Anthrax, Mastodon, Panic Cell
Saturn Stage: Rise Against, Stone Sour, Therapy?, Fear Factory, Volbeat, Devildriver, Debustrol
19.6.2010, letiště Milovice (CZ)

Veľké Open Air akcie sa tešia všade vo svete nevšednému záujmu fanúšikov. Vedomí si tejto skutočnosti využívajú promotéri k podobným akciám hojnú fanúšikovskú základňu našich západných susedov.
Po prvý krát sa takto na českej pôde zastavil putovný festival SONISPHERE, tento krát v znamení veľkej thrash metalovej štvorice: ANTHRAX, MEGADETH, SLAYER, METALLICA, doplnený hudobne spriaznenými spolkami.

Kvôli vážnej chorobe jedného z gitaristov sa nemohli na festivale predviesť inovatívny MASTODON. Miesto nich došlo k menšej rošáde a prvé dve miesta na hlavnej scéne zaujali PANIC CELL a DEVIL DRIVER.

Na nás to pri vstupe na letištnú plochu z hlavného Apollo Stage vybalili dobre naladení, pódioví hyperaktiváci ANTHRAX. Ako väčšina účinkujúcich po nich, aj ANTHRAX ponúkli prierez, alebo skôr výcuc z ich staršej tvorby.
Jadro tvorili skladby prevažne z albumu Among the Living ako aj do podoby im (a poslucháčom ANTHRAX) blízkej, upravené covery. Do mojej srdcovky, nesmrteľnej Indians ako poctu zosnulému R.J. Diovi prepašovali kúsok z Heaven & Hell. Červenokožec Belladonna sa nesnažil zbytočne drať do jačavých výšok ako tomu bývalo na albumoch, miesto toho vsadil na kultivovanejší zemitejší prejav.
Okrem prelomových songov z jeho éry, zaznel aj jeden pôvodne naspievaný fenomenálnym Johnom Bushom - Only, s ktorým sa Joe popasoval viac než chlapsky a v jeho podaní mi vôbec nevadil.

Playlist: Caught in a Mosh, Got the Time (Joe Jackson cover), Madhouse, Indians, Heaven & Hell (Black Sabbath cover), Be All, End All, Medusa, Antisocial (Trust cover), Only, Metal Thrashing Mad, I Am The Law

Počas setu Newyorčanov si to na vedľajšom Saturn Stage hrnuli FEAR FACTORY; Dino Cazares a Burton C Bell spolu s neľudskou mlátičkou Gene Hoglanom. Strojové tempá, masívna hradba samplov, industriálnych zvukov a predohraných spevov pôsobili popri „uhladených“ thrasheroch ako zjavenie či blesk z jasného neba.
Dino striedal 7–strunné gitary s 8-strunnými a súkal jeden jedovatý sek za druhým. Burton presvedčivý a istý vo vypätých spevoch naopak veľmi nezvládal čisté linky, ktoré v kontraste s agresívnymi vyznievali dosť falošne. Na úkor melódii a gitarových sól šla, ale do popredia dokonalá rytmika. A o tom predsa FEAR FACTORY vždy boli. Robustný Gene trónil za svojou bicou súpravou a s istotou a pompou sádzal do industriálneho lomozu nadpozemské brejky. Pre mňa osobne bubenícka hviezda No.1 tohto festivalu (sory Dave).
Záverečný bonus Replica ešte podtrhol celé biomechanické peklo.
Z odohraných vecí som ešte zachytil: Martyr, Demanufacture, Fear Campaign a Powershifter.

Rýchly presun späť na Apollo stage kde sa rozvášnený dav svojou muzikou chystali počastovať Mustainoví zlatí chlapci MEGADETH.
Obrovská plachta s coverom z albumu Rust in Peace dávala tušiť kam sa bude uberať výber songov. Po prvých tónoch Holy Wars a Hangar 18 bolo všetkým jasné kto je na letisku inštrumentálny kráľ.
Večne plachý Dave Mustaine v slušivej bielej košieľke s typickým Véčkom cedil slová medzi zuby a v rámci svojho špecifického štýlu spevu frázoval nadmieru slušne a melodicky.
Stratený brat a znovu navrátilec Dave Elefson si hranie a všetko okolo náramne užíval. Zrejme aj kvôli nemu bol playlist zostavený hlavne zo starších flákov, ktorých živé prevedenie mu zjavne chýbalo.
Celé vystúpenie malo prepracovanú ako hudobnú, tak aj vizuálnu zložku. Výborný až videoklipový strih kamier, pri ktorom ste mohli na dvoch LED veľkoplošných obrazovkách detailne pozorovať behy prstov po hmatniku počas sól. Aj vďaka peknému a vyváženému zvuku bola radosť nie len pozerať, ale aj počúvať.
Po vražedných sekaniciach FEAR FACTORY boli MEGADETH recitálom virtuózov a úplne iná pastva pre uši. Kapela proste šľapala ako jeden Dave! Jedinou novinkou z posledného albumu Endgame, bola skladba Headcrusher, s ktorou sa Mustaine, prvý a asi aj posledný krát vážnejšie prihovoril obecenstvu. Zrejme podľa hesla menej rozprávať a viac hrať. Napriek tomu show MEGADETH pekne gradovala.
Po odľahčení v podobe A Tout Le Monde to pokračovalo peckami Trust, Sweating Bullets. Sympaťák Chris Broderick sa dokonale zžil s pôvodne Martyho sólami. Zahral ich s ľahkosťou a eleganciou ako keby bol sám autorom. Kratučké symfointro dávalo tušiť, že prichádza jedna z naj skladieb, vrcholný vše-ničiaci opus Symphony Of Destruction. Silný moment kde sa k spevu pridali aj Elefson s Broderickom.
Záverečnou Peace Sells zapojili mustainovci do spevu aj početné obecenstvo.
MEGADETH si v mojich očiach značne vylepšil svoju pošramotenú reputáciu zo Zlínskej Metalmánie spred dvoch rokov. Pre mňa osobne hudobný vrchol celého festivalu.

Playlist: Holy Wars... The Punishment Due, Hangar 18, Wake Up Dead, Headcrusher, In My Darkest Hour, Skin O' My Teeth, A Tout Le Monde, Hook In Mouth, Trust, Sweating Bullets, Symphony Of Destruction, Peace Sells

Bez nejakých zbytočných propagačných serepetičiek, log a nápisov v pozadí odpálili pred Ampeg/Marshall/Bogner stenou svoju spanilú jazdu do čierneho odeté grungeové ikony ALICE IN CHAINS.
Nadpriemerné hudobné výkony, slušivá image a vynikajúci zvuk bol veľkou devízou tejto štvorice. Frontman William DuVall, aj keď sa už asi nikdy nevyhne zrovnávaniu s nebohým Laynom Staleym, spieval ako z veľkej speváckej knihy a kapela veľmi dobre vie prečo si vybrala práve jeho. Na pódiu sa cítil ako doma a nebál sa zisť aj do nižších sfér, takmer na dotyk ruky s divákmi. Sem-tam sa chopil aj gitary aby zahustil hudobnú produkciu. ALICE umne rozdelili piesne na tie z aktuálneho albumu Black Gives Way To Blue (2009), z ktorých výrazne čnela energická klipovka Check my Brain, a na staršie hity hlavne z prelomového albumu Dirt (Them Bones, Dam that river, Angry Chair). Ani takmer 20 rokov staré fláky nestratili nič na svojej príťažlivosti a sú stále živým dôkazom ich nadčasovosti.
Gitarista a spevák Jerry Cantrell sa taktiež nenechal zahanbiť a s Williamom predviedol dokonalú hlasovú súhru a výnimočnú, aj keď dosť svojráznu gitarovú hru. Záver patril dvom prekrásnym grungovým hymnám Would? a Rooster.

Playlist: Again, It ain't like that, Check my Brain, Them Bones, Rain when I die, Dam that river, Acid Bubble, We die young, Angry Chair, Man in a box, Would ?, Rooster

Dramaturgický ťah zaradiť strednotempovú ALICE pred thrashovú úderku sa ukázal v konečnom dôsledku ako veci prospešný. Kopec fanúšikov si oddýchlo, občerstvilo sa a chytilo druhý dych pred vrcholom programu.
Stena reproboxov Marshall a pribúdajúci súmrak dával tušiť veľkolepú show zabijakov SLAYER.
Po monumentálnom Intre nastúpilo tretie thrashové eso. Hneď z úvodu hrabli do novších kúskov, takže mi chvíľu trvalo kým som chytil tú správnu old schol thrash metalovú vlnu. Páni vrahúni si dali záležať a tiež pekne prevetrali svoju tvorbu.
Asi najväčší kameň úrazu sa ukázal Arayov spevo-krik. Už pri tretej skladbe War Ensemble mu niekoľkokrát vypadol hlas. Tom si z toho nerobil veľkú hlavu a po celý čas nestrácal úsmev na tvári. V priebehu vystúpenia sa to ako tak usadilo, ale aj tak som z jeho prejavu nebol úplne odviazaný. Rovnako ako z Jeffa Hannemana, ktorý sa zo svojho vytýčeného miesta veľmi nepohol. Zato Kerry King s tromi hrubiznými reťazami na nohaviciach dával na pódiu o sebe vedieť. Energickými pohybmi, tam kde u Jeffa lietali vlasy, lietala Kerryho hustá metuzalemovská brada. Legendárny „blackmetalový“ klincový narukávnik pre istotu odhodil už po prvom titulnom songu z nového albumu World Painted Blood. Obaja gitaristi Kerry i Jeff sa dopĺňali v zbesilých sólach, kde páky gitár len tak lietali. Minimálne od Season in the Abyss už to nebola žiadna veľká veda, proste išlo sa o sto šesť, jedna šialená pecka striedala s minimom pokecov druhú. Aj vďaka a možno práve kvôli excelentnému Lombardovi mali SLAYER ten správny ťah.
Krajší záver ako trojicu totálnych smrťákov: South of heaven, Silent scream a Angel of death si nik z prítomných fanúšikov SLAYER ani želať nemohol .

Playlist: World Painted Blood, Jihad, War Ensemble, Hate Worldwide, Beauty Through Order, Disciple, Seasons in the Abyss, Hell Awaits, Mandatory Suicide, Chemical Warfare, Raining Blood, Aggressive Perfector, South of Heaven, Silent Scream, Angel of Death

Podľa hesla: „na záver to najlepšie“, prišla po nekonečnom čakaní, dať o sebe vedieť, hviezda jasná, božská a všetkými očakávaná METALLICA.
Čo už len napísať o kapela, ktorá sa stala synonymom štýlu thrash metal!?
Do neba vyzdvihovaná, i zatracovaná. Priekopnícka i ignorovaná! Milovaná aj nenávidená!
V skratke: ...prišli, ponúkli to najlepšie čo doma mali, ako vždy úspech zožali, pár ohňostrojov pridali, všetkým sa poďakovali a po hraní sa spakovali.
Jeden by povedal, nič nové pod slnkom, nič čo by som už od METALLICi nevidel, ale...
METALLICA predviedla koncert nie nepodobný tomu z pred dvoch rokov na pražskej Slávii (po westernovskom Intre Ecstasy Of Gold z dielne Ennia Morriconeho prišla Creepin Death tak ako ju poznáme z tých najlepších dlhovlasých rockov).
Koncert podobný a predsa iný. Už len zázemím aké sa METALLICe dostalo – narástla svetelná show, miesto bežného prázdneho priestoru sa za kapelou rozžiarilo obrovské LED plátno kde sa premietalo v rýchlych klipových sekvenciách hudobné dianie, takže aj ďalej stojaci fans si mohli pohodlne vychutnať celkovú atmosféru.
METALLICA čo by headliner celého programu nesmela sklamať. Hrala a musela hrať na istotu. Vybrala set napechovaný tými najväčšími, notoricky známymi hitmi. Každý jeden člen sa snažil zo všetkých síl burcovať dav. Nasadenie kapely a obrovská chuť boli masívne a doslova hmatateľné. Dokonca aj utiahnutý Kirk si chcel na chvíľu zahrať na buriča čo sa mu, ale vzápätí v podobe niekoľkých sluch drásajúcich falšov vypomstilo.
Jamesa bolo plné pódium, zaspievať si mohol do hociktorého z ôsmych dobre rozostavených mikrofónov po celej stage. Taktiež nemal problém natiahnuť mikrofónny stojan smerom k davu, aby aj fans pod ním moholi byť súčasťou show. Spieval, až na malé výnimky nadmieru slušne, kultivovane komunikoval, pobádal obecenstvo, ktoré skvele reagovalo.
Koncert mal od počiatku jasnú dramaturgiu, skvelý spád a dynamiku. Pomalšie kusy (Fade To Black, Nothing Else Matters) sa striedali s ráznejšími. METALLICA vsadila vyslovene na skladby z thrashového obdobia po Čierny album. Z každého z ranných albumov sa pokúsila zaradiť aspoň dve ukážky. Najslabšie z celého výberu dopadli technickejšie songy z ...And Justice For All (Harvester of sorrow, One), kde to Lars vyslovene nezvládal. Do toho skvele zostaveného playlistu primiešali hetfieldovci aj tri nové, thrashovej lajny držiace sa fláky (That Was Just Your Life, Cyanide, My Apocalypse). Celkovo mi Lars prišiel ako najslabší článok, ináč skvele šľapajúcej mašiny.
Ani po zvukovej stránke sa METALLICe nedalo nič vytknúť, čím ďalej od pódia, tým lepší zvuk. Osobným vrcholom bola pre mňa dvojica učebnicových, priam vzorových skladieb pre všetky budúce generácie: Master Of Puppets, Battery.
Enter Sandman, už notoricky zaradzovanú ako poslednú vec riadneho setu ešte viac podtrhovala neodmysliteľná pyroshow.
V záverečnom trojskladbovom prídavkovom bloku skupina hrabla najhlbšie do svojej hudobnej histórie a okrem prerábky od Diamond Head - Helpless ponúkla zo svojho dvadsaťsedem rokov starého debutu odrhovačky Motorbreath a Seek & destroy.
Ľud jasá, páni muzikanti sa spokojne usmievajú. Čo viac dodať?!

Playlist: Creeping Death, For Whom The Bell Tolls, Disposeble Heroes, Harvester of sorrow, Fade To Black, That Was Just Your Life, Cyanide, Sad But True, Welcome Home (Sanitarium), My Apocalypse, One, Master Of Puppets, Battery, Nothing Else Matters, Enter Sandman.
Bonusy: Helpless (Diamond Head cover), Motorbreath, Seek & Destroy

Približne štyridsať tisíc fanúšikov si minimálne s jednou z kapiel prišlo na svoje.
Hoci za dobrým obrazom ako aj zvukom ste sa museli prejsť a hľadať.

[ Jeremy ]

[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]