r e p o r t á ž e  i n c i p i t u m
 r e p o r t á ž e
 r e p o r t á ž e  r e p o r t á ž e

titulka
koncerty
reportáže
recenzie
novinky
články
fotoreportáže
rozhovory
skupiny
ziny
kluby
rôzne
o nás

[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]


Ilegality - South-America Tour 2011, 13.-30.1.2011, 1. časť - Brazília

Niekedy na jar minulého roku dostáva slovenská HC/punk úderka Ilegality ponuku od argentínskych Argies na absolvovanie januárového juhoamerického turné. Chalani neváhajú, ponuku prijímajú a ja takisto bez váhania prijímam ponuku na ich sprevádzanie. Nasleduje medzikontinentálna výmena niekoľkých desiatok mailov, problémy s postom basgitaristu, keď basáka Fabra musí na tomto turné nakoniec zaskočiť bývalý basák Wegluv Pjos Martin, bookovanie leteniek a človek sa ani nenazdá a deň D je tu. 12 januára balíme veci a po trase Partizánske, Topoľčany, Viedeň, Londýn sa po nejakých 25 hodinách ocitáme na letisku v Sao Paulo.

V najväčšom Juhoamerickom meste na nás už čaká naša brazílska spojka Daniel, ktorý nás spolu so svojimi priateľmi odváža do svojho príbytku na predmestí S.P. zvanom Maua. Ludo, šofér nášho auta potom, čo vidí, že si natáčam zábery niektorých štvrtí sa rozhodne pri najbližšej príležitosti ukázať nám aj odvrátenú tvár Brazílie a spraví nám krátku exkurziu do jednej z miestnych faviel (slum). Poučený článkami a aj tým, čo vidím, kameru radšej schovávam a "kochám sa" tým, ako sa dá v dvadsiatom prvom storočí existovať (trochu my to pripomína osady jednej z našich menšín) a uvedomujem si, ako nerád by som sa tam ocitol osamote a nebodaj v noci. Danielov baráčik sa nachádza kúsok od spomínanej favely, neposkytuje síce žiaden luxus, ale má všetko, čo potrebuje rozvedený mládenec k životu a teda aj partia rockerov zo Slovenska si nemôže sťažovať. Po ubytovaní nás berú mládenci do jedného z obchodných centier, kde si meníme nejaké tie brazílske realy (prvá skrúšenosť s juhoamerickou rýchlosťou - v zmenárni sme boli jediní a aj tak sme tam strávili polhodinu). Prvá naša investícia je jasná, kartón miestneho piva a keď zbadáme, že fľaša cachaci (miestny alkohol) vyjde na slabé 3 eurá, jedna litrovečka nesmie chýbať v košíku. Deň trávime vzhľadom k teplotám a k tomu, že je pred koncertom opatrným testovaním nákupu. Večerný koncert nasadzuje latku poriadne vysoko, napriek tomu, že bar nie je nejako obzvlášť veľký, sála kde sa hrá ma kapacitu cca.100 ľudí, je "narváno", ľudia sa bavia, miestami sa strháva dosť brutálne pogo, na pódiu pristáva skateboard a spevák Božena neváha na ňom ukázať svoje skejtácke (ne)schopnosti. Koncert nakoniec ukončuje majiteľ klubu asi po štvrtom prídavku (našťastie pre kapelu) kvôli nočnému kľudu. Pred Ilegality ešte vystúpili dve miestne kapely hrajúce melodický punk, mená obidvoch som však zabudol.

Druhý deň na môj žalúdok zaútočili miestne baktérie a ja trávim väčšinu dňa v posteli, po prípade šprintovaním na wécko, kde to so mňa "lieta" všetkými telesnými otvormi. Odporúčania na večernú posteľnú regeneráciu napriek tomu odmietam a večer sedím v dodávke a spolu s kapelami DZK a 88Nao mierime smer 60 km vzdialený Santos. Presun na koncert trval nakoniec takmer 4 hodiny, pričom cesta naprieč 20 miliónovým Sao Paolom trvala cca 2 hodky. V dodávke to však nikomu nevadilo a cesta ubiehala vo veľmi veselej nálade. Väčšinu koncertu trávim vzhľadom k môjmu zdravotnému stavu ležaním v dodávke a popíjaní čaju z byliniek nejasného pôvodu, ktorým ma na cestu vybavila Danielova susedka. Bar v Santos bol dosť veľký, takže sa v ňom asi stovečka ľudí trochu strácala a aj zvukár tiež nemal celkom svoj deň. Napriek tomu koncert dopadol v celku v pohode a ľudia sa slušne bavili. Po koncerte chalani poskytujú rozhovor pre portál Santos Rock.

V sobotu si dopriavam celodennú liečbu v posteli a nezúčastním sa ani spoločného sedenia v miestnej sendvičérii. Koštovanie chrumkavých Brazílskych sendvičíkov a lahodných miešaných nápojov nazývaných Caiphirinia si nechávam na neskôr. Večer nasleduje dodávkový presun do Itapevi. Cestou samozrejme opäť nejaké to pivkovanie s chalanmi z DZK a 88Nao. Po miernych orientačných problémoch a krátkej neplánovanej návšteve ďalšej z faviel, zastavujeme kdesi na konci sveta pri rozpadnutom baráku. Ako po chvíli zisťujeme, v pivničných priestoroch tohto "luxusného" sídla sa bude odohrávať dnešný koncert. Najlepšie situáciu vystihuje Danielove lakonické konštatovanie Welcome to the jungle. Samozrejme, aj tu stretávame kopu príjemných ľudí, ktorý už pred koncertom nakupujú merchandise. "Prvú cenu" vyhráva chlapík, ktorý po kúpe CD prináša svoju asi sedemdesiat ročnú mamu, ktorá sa chce s exotmi z Európy vyfotiť. Po nejakom čase nám ponúka aj svoju sestru, na aké účely si len domýšľame, ale keďže my sme "slušní" chlapci, slušne sa mu poďakujeme. Ja sa konečne dostávam zdravotne ako tak do poriadku a odvažujem sa dať si už aj nejaké to pivko. Bohužiaľ baktérie si našli za mňa veľmi rýchlo náhradu a tak spevák Božena a bicmen Maťo trávia večer ležaním v dodávke a "hnojením" miestnej flóry. Chvíľu to vypadá, že dnešnú show ani neodohrajú, ale nakoniec to zo seba zapretým a s bledými tvárami zvládajú. Ľudia si však nič nevšímajú a cez koncert to pred pódiom vypadá poriadne divoko, vzduchom lietajú aj odpásané opasky niektorých pogerov, jedným slovom masaker.

Nedeľa je deň ako stvorený na oddych a obidvaja postihnutý členovia kapely to aj náležite využívajú. Podvečerný presun do Sao Caetano je krátky a bezproblémový. S.C. je mesto s najvyšším životným štandardom v Brazílii a je to aj na jeho čistých uliciach vidieť. Samozrejme, aj tu sa dajú stretnúť nejaký homelessaci (pohľad na dvoch sfetovaných teenegerov, z ktorých jeden vypadal ako päť minút pred smrťou nebol moc príjemný), ale aj tak mesto pôsobilo sympatickým dojmom. Klub, v ktorom sa koncert odohrával, bol tiež na výbornej úrovni. Na rozdiel od predchádzajúcich akcií sa nehralo do skorých ranných hodín, ale koncert mal predpísaný záver na 23 hodinu a preto celá akcia mala celkom rýchly spád. Okrem už klasických koncertných súpútnikov DZK (kapela hrá už 30 rokov a frontman Barata oslávi na budúci rok 50-ku) a 88Nao (kapelka nášho hostiteľa Daniela) sa večer predstavila aj miestna čisto babská kapelka Mona Feme. Dievčence pôsobili po hudobnej aj po ľudskej stránke veľmi sympaticky. Prekvapili nás aj znalosťou niekoľkých slovenských slovíčok. (Ludo, frontman s 88Nao, zvládol počas týždňa "základy" slovenčiny, tak vyučoval aj ostatných Brazilcov.) Okrem známych vulgarizmov sa im najviac páčilo slovo PIVO. Koncert dopadol opäť super. Zúčastnili sa ho aj niektorí ľudia, ktorým sa Ilegality zapáčili na prvom koncerte v neďalekom Maua. Po koncerte nasleduje klasická fotosession s fans, rozhovor pre univerzitné rádio, vypije sa pár drinkov s novými priateľmi a predáva sa kopa tričiek, nášiviek a bohužiaľ aj posledné kusy CD (do konca turné nás čakalo časté opakovanie vety CDs Sold Out).

Pondelok a utorok čakalo na našu výpravu voľno, ktoré sme chceli využiť na spoznanie Sao Paola a jeho okolia. Hneď z rána mierime mestskou dopravou (bus, vlak, metro) do centra mesta. Po chvíli stretávame párik Čechov, ktorí sa nás asi zľakli a okrem pozdravu sa s nami akosi nechceli baviť, ale možno sa len kdesi ponáhľali. Pokus o obhliadku mesta zo strechy jedného z mrakodrapov nám nevychádza, pretože sa zamestnancom tejto turistickej atrakcie nepozdáva počasie (mrholilo - asi tak tri kvapky za minútu). Škoda pohľad na stovky mrakodrapov a výškových budov (zvyšok mesta tvoria domy, domčeky a chatrče), mohol byť impozantný. Historické centrum je malé a jeho obhliadka nám nezaberie veľa času a preto najviac času trávime návštevou päťposchodového obchoďáku Gallery Of Rock, v ktorom sa nachádza podľa môjho odhadu minimálne stovka obchodov s oblečením, obutím, hudobnými nosičmi, tetovacie štúdia a pod. (obchodík s názvom Fan Club Sepultura, nemohol chýbať) -proste všetko, čo potrebuje fanúšik tvrdej muziky. Večer sa v Maua FC ILEGALITY zúčastňuje futsalového turnaja, pričom sa mu podarí aj jeden zápas vyhrať - bohužiaľ slovenské média si tohto "historického úspechu" slovenského športu vôbec nevšimli.

Na utorok sme si pôvodne naplánovali návštevu pláží v Santos, počasie je však proti. Počas celého pobytu v Brazílii nás sprevádzalo teplé a slnečné počasie, ktoré však pravidelne prerušovali väčšie alebo menšie búrky. Nakoniec sme sa rozhodli pre opätovné spoznávanie Sao Paola. Pokus vidieť panorámu mesta z výšky nám zase nevychádza - najskôr majú zamestnanci nám už známeho mrakodrapu prestávku a neskôr už zase po šichte. Podobne dopadá aj pokus o návštevu múzea umenia (hold Južná Amerika - možno niekedy nabudúce to vyjde), tak neostáva nič iné ako túlanie sa po medzi stovky mrakodrapov, plus samozrejme návšteva nejakých reštauračných zariadení, aby sme nezahynuli od hladu a hlavne od smädu (pitný režim sa musí dodržiavať). V podvečerných hodinách dostáva náš sprievodca Ludo informáciu, že časť mesta postihli záplavy a metro aj vlaky prestali premávať a nás čaká dvojhodinový presun busom mestkej dopravy k Ludovi a potom ešte hodinový presun jeho autom smerom k nášmu príbytku. Zo spomínanej cesty busom sa stal nakoniec jeden z najpamätnejších zážitkov v celej brazílskej časti turné. Po vstupe do autobusu cez turniket, ktorý nám pripomínal skôr vchod na futbalový štadión, to vypuklo: šialená a divoká jazda brazílskeho šoféra so starým rozbitým autobusom po rozbitých cestách, pohľad na lietajúce telá pasažierov bol dosť tragikomický. Divokú jazdu nevydržali zadné dvere, pri nich sediace deti si s toho však nič nerobili a veselo si spievali. Strach, že by mohli vyletieť von, som mal asi len ja. Podobne odvážny bol aj mechanik, ktorý vykonával opravu počas jazdy, ja len dúfam, že za jeho kaskadérske kúsky dostáva slušne zaplatené. Cesta naprieč mestom mimo hlavných komunikácií bola však zaujímavá a my sme sa mohli vychutnať pohľad na štvrte, do ktorých by sme sa asi normálne nedostali. Mám taký dojem, že ani náš sprievodca v niektorých častiach nevedel, kde sa nachádzame. Časom sa vypité pivká začali hlásiť o slovo, ale vystúpiť s busu nenabral odvahu nikto z nás (asi by som teraz doma za compom nesedel). Na margo dopravy v Brazílii musím dodať, že dodržiavanie dopravných predpisov sa tu moc nenosí, jazda na červenú je úplná samozrejmosť, autá slúžia len na premiestňovanie a podľa toho vypadá aj ich stav, niektorí šoféri si nerobili starosti ani so svetlami a kľudne jazdili bez nich. Na druhú stranu musím podotknúť, že na veľmi vysokej úrovni je Sao Paolské metro.

Večer nás čakalo už len balenie, rozlúčka s našimi priateľmi - super ľuďmi, konštatovanie, že Brazília je super krajina (možno trochu nebezpečná, my sme sa našťastie okrem nejakých partií mladých feťákov s ničím horším nestretli), pár hodín spánku a ráno vďaka defektu trošku nervózny presun na letisko a odlet smer Buenos Aires.

[ Benco ]



[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]



Copyright © 1997-2013 incipitum.sk, ISSN 1337-222X
Doslovné ani čiastočné preberanie materiálu zo stránok incipitum.sk nie je povolené bez predchádzajúceho písomného povolenia redakcie.

Hit Counter by Digits