[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]

Systematic Damage, Killchain, Psychofagist, Fuck The Facts
4.4.2012, Collosseum - Košice (SK)

Stredajší večer sľuboval vysoko hodnotnú zábavu pre fanúšikov extrémnej hudby, zvlášť ak máte radi grind core, a okrem toho nejaké tie psycho a technické záležitosti, prípadne syntézu grindu s inými štýlmi. V ponuke bola domáca kvalita plus uznávané záležitosti pre fajnšmekrov z cudziny, vstupné symbolické...a bol aj záujem. Našťastie každý, kto má vo výbave hoci len základné IQ vie, že väčšinu toho, čo sa udeje na Facebooku, proste nemožno brať vážne, a tak nikto nedostal nápad preložiť koncert z horného minipódia na veľké dolné. Ono totiž 127 klikačov na FB môže vyzerať sľubne, lenže ako obvykle aj teraz väčšinu z nich tie maslové nohy do Colla proste doniesť nedokázali. Dôvod neznámy, možno ten, že tvrdá hudba je čo do návštevnosti dávno za zenitom, len nevidím dôvod koniec tohto diania ešte takto urýchľovať. Bolo si totiž z čoho vybrať. Sám som išiel v prvom rade na SYSTEMATIC DAMAGE, pretože z nových slovenských grindcoreových bánd ma ich tvorba oslovila asi najviac, a na KILLCHAIN, pretože staršie i nové skladby stoja naživo za vypočutie aj každý polrok. Taliani PSYCHOFAGIST sú skupinou, ktorú poznám z nejakých kompilačiek, ich diskografiou sa mi prehrýzť nepodarilo, pretože toto skrátka pre mňa nie je, ale práve takéto veci môžu byť naživo zaujímavejšie. Od Kanaďanov FUCK THE FACTS ma z ich bohatej diskografie viac bavia staršie nahrávky v duchu besniaceho, viac-menej čistého grindu, ale žánrovo pestrejšie novinky z posledných rokov a povesť výbornej koncertnej kapely sú snáď väčším lákadlom než cca štyridsaťkilová nevesta s mikrofónom, to už dnes zas až tak neprekvapí :-)

Koncert asi o ôsmej odštartovali vranovskí SYSTEMATIC DAMAGE, členovia tamojších po scéne známych crustoviek Hippie Killer alebo Len tak tak, ktorí sa svojím minuloročným 18-minútovým EP (dúfam, že vydanie niekde je na spadnutie) postarali o prekvapenie na domácej scéne. Pred asi tridsiatkou divákov znel nabrúsený, rýchly grind core severského strihu, možno okolo Nasum, Gadget, Rotten Sound, s častými odbočeniami do crustu alebo surového punku. Agresívne, drsne, naštvane a k veci – o tomto SD sú. Texty sú zúrivo odrevané v slovenčine, čo ani naživo veľmi nepochytíte, zvlášť nie v prípade ako bol tento – zvukovo to bolo v podstate celé dobre, akurát že gitara bola vytiahnutá príliš dopredu a spev v nej čiastočne zanikal. Fanúšikovia set Vranovčanov hodnotili skôr nadšeným než zdržanlivým potleskom, do väčších akcií sa zatiaľ nepúšťali. Skupinu som videl v premiére a rozhodne nesklamala, možno by do budúcnosti stálo za to zapracovať na väčšom kontakte s publikom, prinajmenšom skladby by sa dali uvádzať aj hlasnejšie.

Druhými v poradí boli domáci šampióni KILLCHAIN, počas ich setu sa publikum rozrástlo na konečnú cca päťdesiatku. Vzhľadom na situáciu, kedy sa kapela aj publikum v podstate poznajú navzájom, prebehlo vystúpenie v skôr odľahčenej atmosfére, ktorá ale nekompromisnému modernejšiemu death metalu mixnutému s nejakými tými grindovými postupmi neuškodila. Hrali sa prevažne nové skladby, ku ktorým asi toľko, že na old school death metal, s ktorým KILLCHAIN začali, možno zabudnúť už na druhom albume, a chystaná novinka pôjde asi ešte ďalej, a to pomerne zaujímavým spôsobom. Výborne urobené sú vokály, ktoré si Gabi (rev, vresk aj kloktanie) strieda so Stanom (gitara), a keď sa k mikrofónu dostane gitarista sólovo, na svet sa po gitarovej i vokálnej stránke tak trochu vracajú Erytrosy a to je moment, ktorý rozhodne poteší. Pokiaľ ide o show, na tom pidipódiu sa Stano a Maťo nemali ako pretrhnúť, Kubo za bicími naopak, a Gabi sa väčšinou zariadil na parkete. Ľudia sa začali odvažovať k prvým moshpitom vreckového formátu, za čo ich frontman hodnotil termínom „dikičko“, nuž, výraz na brutálnom koncerte neslýchaný a ak sa nevžije, žiadna škoda :-D

Po Košičanoch nastúpila prvá zahraničná akvizícia, mentálny ústav z talianskej Novary, známy ako PSYCHOFAGIST. Ako som už spomenul, ich podanie extrémnej hudby je mi naozaj cudzie, pre mňa totálna disharmónia, chaos a útok na psychiku. Rozhodne však stálo za to vidieť ich naživo. Hudbu tohto tria – bicie, gitara/vokál a basgitara/vokál (saxofonista nebol), je mixom nervného grind coru, snáď free jazzu (nie som na toto odborník), hlukových a väzbových stien a podobných neharmonických a polámaných plôch. Niečo, v porovnaní s čím je pre mňa Meshuggah súprava ľahkých tvrdých metalových pesničiek klasického strihu (a to ma Švédi začali baviť až na „ObZen“ a „Koloss“). Každopádne to naživo bolo pôsobivou prehliadkou veľmi špecifického hudobníckeho i skladateľského prístupu, kedy sa v nejednom momente vynárali myšlienky na to, ako dočerta sa vôbec tí chlapi dokážu hudobne v ten správny moment stretnúť a pokračovať zase do nejakých ďalších neznámych dimenzií, zvlášť v partoch, kedy podstatnú časť hudby tvorilo ticho, to snáď musí byť o intuícii alebo telepatii. Pokiaľ ide o set, detailmi neposlúžim, niečo z posledného albumu „Il Secondo Tragico“ a z aktuálneho split CD s poľskými grindovými psychiatrami Antigama. Toto predstavenie si budem pamätať vďaka frenetickému výkonu, sympatickému vystupovaniu hudobníkov a konštatujem, že pravidelný poslucháč PSYCHOFAGIST sa zo mňa nestane, každopádne však bolo ich živé vystúpenie zaujímavým zážitkom.

FUCK THE FACTS z kanadského Québecu si za 13 rokov existencie zhromaždili úctyhodnú kopu položiek do diskografie, len dlhohrajúcich albumov majú asi osem, a kadejakých „menších“ nahrávok desiatky, to už je hyperaktivita, ale tak povedzme, že aspoň je vždy z čoho zostavovať set :-D Päťčlenná kapela, ktorej paradoxne dominuje drobná speváčka Mel Mongeon, medzi skladbami spôsobne usrkávajúca z pohára s čajom, sa na pódium zmestila len zhruba, ale na to, čo FTF zvlášť v súčasnosti hrajú, ich menej byť ani nemôže. Hudobne je to víchor ako sa patrí, grind core, mixnutý melodickejšími deathmetalovými vyhrávkami, nejaké tie hardcoreové a sludge pasáže. Niektoré skladby sú časovo pomerne rozsiahle a hudobne „košaté“ a dve gitary i solídne hrajúca basa sa u tejto kanadskej víchrice naozaj nemajú čas flákať. Mel do mikrofónu reve niekoľkými nie priam žensky znejúcimi polohami, a vtedy, keď treba ísť naozaj do hĺbky, jej pomáha basgitarista. Zvukovo bolo všetko vyvážené, akurát že až príliš nahlas. Bez ohľadu na to skladby z „Die Miserable“ a niekoľko starších kúskov publikum slušne rozbesnili, pri tomto novom type moshingu, ktorí si tu mladí vymysleli, sa asi časom nebudú zametať len vyrazené očné buľvy, ale aj intímnejšie kúsky, ktoré predtým majiteľom hovorili pane :-D Výborné vystúpenie, kvalitná a zaujímavá hudba, myslím, že o pol jedenástej každý zo zúčastnených ľutoval, že už je koniec. Tak teda nabudúce zase v Colle pri niečom dobrom, až kým to organizátorov neprestane baviť, k čomu možno dôjde už zanedlho.

[ Martin ]

[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]