[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]

Hate Storm Annihilation (Usa), Uzziel (Aut), Nox Vorago (Swe), Vredehammer (No), Six Feet Under (Usa)
10.12.2013, Collosseum - Košice (SK)

Extrémna metalová sezóna 2013 na veľkom pódiu Collossea bola v utorok 10. decembra zavŕšená akciou, ktorá síce na prvý pohľad nevyzerala nejako neuveriteľne exkluzívne a nakoniec z nej bol hodnotný hudobný zážitok. Čo mám na mysli – SIX FEET UNDER sú nepochybne známa záležitosť, ale u mňa ide o spolok, ktorý stvorili prvé tri albumy a odvtedy tak akosi „hrá na istotu“ a ťaží z toho, že Chris Barnes pojem proste je. Okrem toho tu už naživo pred pár rokmi boli. Na druhej strane sú SFU naživo tutovka, takže stále fajn. A tí zvyšní do partie – skôr menšie a tu neveľmi známe spolky. Pár zbežných vypočutí na internete naznačilo, že nepôjde o zúfalcov, skôr o družiny s potenciálom, takže sa treba tešiť, čo predvedú.

V Colle som bol takých desať minút po šiestej, kedy to už na pódiu mala rozfofrovaná kapela, ktorej do „one man show“ chýbala len absencia jedného člena. Vyjsť na dosky v zostave gitara/vokál a bicie je odvaha hraničiaca so šialenstvom zvlášť pokiaľ hráte death metal, chicagskí mladíci HATE STORM ANNIHILATION si s tým však poradili na veľmi slušnej úrovni. Hudobne išlo o klasický, rýchly death metal s temnejšou, pekelníckou atmosférou. Mohli ste tu počuť vplyv spolkov ako HATE ETERNAL, MONSTROSITY a povedzme aj BEHEMOTH. Gitarové linky boli dosť prepracované, hudba chytľavý náter, podporený dobrým hlbokým, skôr zrozumiteľným growlom, skrátka príjemné prekvapenie. S trochou nadsádzky zvyknem hlásať„ak nevieš zahrať brutal na šiestich strunách, tak budeš asi lepší v iných činnostiach“, tu však sedemstrunka veľmi pomohla celkovému vyzneniu, ktoré bolo aj pri takto osekanej zostave plné a hutné. Akurát pri sólovaní vznikli „diery“, ktoré nebolo čím zaplátať. Necelú polhodinku mladých Američanov publikum ocenilo pozitívne, aj keď cez viac ako niekoľko desiatok sa vtedy ešte jeho počet nedostal. „Sme veľmi radi, že ste prišli tak skoro, aby ste nás videli, čoskoro sa uvidíme.“ Nebudem proti, dobre zahrali.

Druhou, len dodatočne dodanou bandou večera boli UZZIEL z Horného Rakúska. V ten večer mi pripadali trochu ako humorná vložka, k fórom typu „Radim Uzziel“ alebo „ďalšia kapela bude Paviel“ ich názov proste zvádzal. Objektívne vzaté, zahrali to dobre, hoci je fakt, že kopa liniek pripomínala iné kapely, od IRON MAIDEN až kdesi po GUNS’N’ROSES a podobne. Celkovo to mal byť metalcore, možno thrash/groove metal, v podstate som si hlavne spomenul na to, že skupín s nárezovými pasážami s tvrdým vokálom a refrénmi odspievanými melodicky bolo veľa už v 90. rokoch. Keď počúvam záznam, myslím, že až také hodnotenie ako„toto bola dobrá skladba, to musela byť nejaká coververzia“ a podobné fóry si rakúski metalisti ani nezaslúžili. Vlastne bolo sympatické, že svoj set poňali takým party štýlom, keď frontman „v náladičke“ hecoval publikum výrokmi „sme z Horného Rakúska, kde všetci veľa pijú a to je dobre, ale my nikdy nepijeme sami, takže dajte si aj vy“. Nebrali sa prehnane vážne, spevák v polovici setu do publika vystrelil riadnu porciu konfiet, skrátka akcia vo veselom duchu, na to, že neboli nejakým ťahákom večera, z neho dostali maximum. Pobavili nakoniec v dobrom.

K riadnej metalovej vážnosti sa vrátili tretí účinkujúci, švédski NOX VORAGO. Piati zo šiestich členov vyzerali dôstojne metalovo, ako z 90. rokov, dlhé vlasy, zachmúrené pohľady a ostatné propriety, „kazil“ im to akurát klávesák. Od spolku z Göteborgu by ste možno čakali nejaký ten ich typický melodický death metal. Tu sa ale hrala o dosť extrémnejšia a pochmúrnejšia hudba. Základ tvoril temný, naklepaný death metal s kvalitným hlbokým, typicky švédskym revom ako z najlepších čias ENTOMBED, GRAVE či THERION (najlepšie časy THERION sú ofkors do „Lepaca Kliffoth“), obohatený (teda zase ako pre koho, sú ľudia, ktorí klapky fakt nemusia) o ponuré atmosférické klávesy. Vďaka tým občas NOX VORAGO zneli ako ENTOMBED či VOMITORY s klávesmi, inokedy im z toho ten nástroj robil príliš DIMMU BORGIR. Okolo polovice setu vokalista Uduun začal dávať aj vyššie, blackmetalové ryky, čo neznelo zle, aj keď by mi stačili u spolkov typu DEATH TYRANT. Väčšinu setu tvoril materiál z minuloročného debutu „Obsidian Stonemirrors“, ktorý si časom vypočujem, nech porovnám, či je to aj na nahrávke takýto vcelku mohutný deathmetalový valec s nejakou tou atmosférickou „šľahačkou“. Vystúpenie bolo fakt pôsobivé, hoci sa paradoxne najviac hýbal asi hráč na klávesy, a potešiteľne zhustnuvšie rady obecenstva kapelu oceňovali nielen potleskom, ale i nadšeným revom. Necelých štyridsať minút, a bolo sa treba v rámci Škandinávie posunúť o kus na západ. Aby som nezabudol, už od začiatku akcie bol opäť naozaj dobrý zvuk.

Trojica VREDEHAMMER z nórskeho kraja Nordland to zo začiatku u mňa ľahké nemala. Asi som po Švédoch potreboval čas na preladenie mozgu alebo vyvetranie hlavy, pretože avizovaný nórsky black metal, pojem, od ktorého návštevník koncertu niečo očakáva, sa akosi nevedel dostaviť. Vokál bol skôr hlbší, revaný v strede, žiadny havraní škrek, a tak sa zdá, že war- i corpsepainty a železiarenský sortiment už prestávajú byť „dress code“ aj tam, kde z nich pred 20 a viac rokmi urobili zákon. Proste traja nenápadne oblečení chlapíci s vlasmi, gitarou (+ vokálom), basou a bicími. Hudba – nuž, prvé skladby zneli skôr ako black’n’roll a dojem bol „trochu škoda, že je to ako Satyricon bez nápadov alebo tak čosi.“ K pódiu ma dostali až ďalšie, o čosi atmosférickejšie skladby, väčšinou v „pochodovom“ tempe, pri ktorých som si už spomenul skôr na majstrov zlovestných nálad na hranici death metalu, teda AETERNUS. Ale získalo si ma aj v podstate civilné a priateľské vystupovanie hudobníkov, celkom potešených, že ľudia u nás majú tiež radi nórsky black metal – však sa ich frontman Per Valla na to nezabudol spýtať. Časy, kedy nórski blackmetalisti ľudí vrátane fanúšikov nenávideli až tak, že radšej ani nehrali naživo, zjavne už dávnejšie pominuli :-D VREDEHAMMER sa na koncerte bez ostychu usmievali, basák si aj zatlieskal, bez ohľadu na to, že nejaká tá zloba v predvádzanej hudbe bola. Trochu príliš veľké zlo boli občasné čisté vokály, ale sympaťáci, ktorí publiku dvojjazyčne pripili – skål/nasdravje! – boli v ten večer nakoniec fajn.

35 minút s „kladivom zúrivosti“ ubehlo raz-dva a na scénu nastúpili tí, na ktorých tie dokopy cca dve stovky ľudí (platiacich o niečo menej) prišli v prvom rade. SIX FEET UNDER, kapela, v ktorej je z pôvodných členov už len zakladateľ Chris Barnes, aktuálne naživo opäť pôsobí ako kvarteto. Steve Swanson na gitare, Jeff Hughell na base, Marco Pitruzzela na bicích. Podľa toho bol zostavený aj set – z vecí, vymyslených pre jednu gitaru a hlavne materiál zo starých albumov. Ono je to vlastne jedno, za starých i nových čias mali SFU dva typy skladieb – valivé a drvivé strednotempové kusy, striedané energickými rýchlymi paľbami bez klepačiek, keďže sa tu ctí pôvodný, staroškolský death metal. V podstate tento štýl hralo a hrá pomerne veľa skupín, oproti ktorým však majú SFU výhodu, že na pódium vždy „vypustia krakena“. Chris Barnes so skoro poldruhametrovými dredami vyzerá presne takto, ktovie či si vedie štatistiku, koľkým už fanúšikom nimi pri vrtuliach odbil nos, ucho či iné kusy telesnej schránky. A na túto bandu sa chodí hlavne kvôli jeho vokálu. Možno v utorok večer bol vo forme len na takých 90 %, ale tie rezervy sa týkali akurát výšok, jeho typické škrípavé nepríčetné výkriky boli možno o niečo menej zničujúcejšie než pred pár rokmi. Na chlapa, ktorý má 46 rokov a z nich tak 26 robí do mikrofónu tieto zverskosti, to bol každopádne úctyhodný výkon. Hĺbky boli stále v poriadku a sledovať jeho techniku, v ktorej do seba dokonale zapadá ústna dutina, hlasivky, hrdlo a bránica, pričom väčšiu časť práce robí vrchná časť traktu, je proste radosť. Vidieť v akcii jedného zo stvoriteľov BDM vokálu (ďalším je napr. Frank Mullen) je príležitosť, ktorá sa nevynecháva. Chris bol na pódiu v očividne dobrom rozpoložení, fans mu pripadali fakin ósom, žartoval, vzduchom občas preletel nejaký skokan, proste príjemný zážitok. Ku koncu sa nachýlil až nečakane skoro, resp. SFU zahrali kvalitnú skoro hodinu, všetko ale odsýpalo tak, že sa čas zdal byť polovičný. Na záver odznela „Hammer Smashed Face“, Chris sa tieňa CANNIBAL CORPSE asi nezbaví, ale jednak pomáhal tú legendu stvoriť a druhak, kedy inokedy si túto vec vypočujeme vo verzii, v ktorej ju máme najradšej? Takže ďakujeme Chris a ostatní zúčastnení, samozrejme poďakovanie ide klubu a Lucasovi, ktorý má už teraz veľmi dobrú správu čo sa týka naštartovania sezóny 2014.

[ Martin ]

[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]