Štýl: progresívny rock

Skladby:
1. Deadwing 9:46
2. Shallow 4:17
3. Lazarus 4:18
4. Halo 4:38
5. Arriwing Somewhere But Not Here 12:02
6. Mellotron Scratch 6:57
7. Open Car 3:46
8. The Start Of Something Beautiful 7:39
9. Glass Arm Shattering 6:17

Total: 59:44

Zostava:
Steve Wilson - spev, gitary, klavír, klávesy, dulcimer, basa
Richard Barbieri - klávesy a syntezátory
Colin Edwin - basa
Gavin Harrison - bicie a perkusie
Hostia:
Adrian Belew - gitarové sólo (1, 4)
Mikael Akerfeldt - vokály, gitarové sólo (5)

Kontakt:
http://www.porcupinetree.com

Vydavateľ:
Lava Records

Objavom roka 2005 sa pre mňa paradoxne stala kapela, ktorej začiatky siahajú až do roku 1987. Z vtedy ešte štúdiového projektu lídra a takmer výhradného autora hudby i textov Stevena Wilsona sa časom vyprofilovala jedna z najuznávanejších progrockových kapiel, ktorá s prehľadom schová do vrecka väčšinu z “progresívnych” spolkov vyrojených pod hlavičkou InsideOut. “Deadwing” z dieľne Angličanov PORCUPINE TREE preto v našom “Best of 2005” nemôže chýbať.

Už otváracia titulná “Deadwing” naznačuje, v čom sa s Porcupine Tree dnes môže rovnať len máloktorá kapela. Je až neuveriteľné, že bezmála desaťminútová skladba postavená na doslova troch-štyroch doslova banálnych riffoch nenudí. Mozog PT Steve Wilson predvádza svoje najväčšie tromfy: mimoriadny cit pre napísanie dobrej skladby, stopercentne účinné aranže a bezchybná produkcia. Povestnú čerešničku na torte pridáva hosťujúci Adrian Belew, ktorý vytiahne z gitary také kvílivé sólo, až z toho človeku naskakujú zimomriavky. V podobne nadupanom rockovom duchu sa nesú aj rezká “Shallow”, výborná “Halo” opäť s typickým Belewovým sólom, či azda najchytľavejší kúsok “Open Car”. Melancholický, zamyslenejší pohľad, ktorý má v tvorbe PT rovnako svoje nezastupiteľné miesto, zase reprezentujú možno až príliš lepkavá, ale stále vkusná “Lazarus”, v úvode intímna, avšak takmer až do metalu vystupňovaná “Arriving Somewhere But Not Here” s hosťujúcim Mikaelom Akerfeldtom, krehká “Mellotron Scratch”, “Start of Something Beautiful” s nádherným záverom, a uvoľnená fade-outová “Glass Arm Shattering”. V niektorých skladbách sa navyše obe roviny umne prelínajú (Halo, Mellotron, Arriving….), čo ešte zvýrazňuje Stevenove skladateľské schopnosti.

V kontexte tvorby má “Deadwing” najbližšie k úspešnému predchodcovi “In Absentia”, a do istej miery sa dá povedať, že využíva osvedčený recept. Výsledok je však na rozdiel od množstva “copy & paste” albumov presvedčivý. Obrovským plusom Porcupine Tree je, že aj keď patria do škatulky progresívny rock, znejú jasne odlíšiteľne od desiatok progrockových kapiel produkovaných (nielen) vyššiespomenutým vnútorno-vonkajším vydavateľstvom. Zrejme preto, že sa na nič nehrajú, robia to, čomu veria, a výsledné progresívne vyznenie je skôr prirodzeným vedľajším produktom ako zámerom, rovnako ako je inštrumentálny nadpriemer viac nevyhnutným predpokladom než samoúčelným predvádzaním. Je to najmä tento sympatický prístup, ktorým u mňa Porcupine Tree získavajú body v porovnaní s konkurenciou. “Deadwing” odporúčam všetkým, ktorí si radi vypočujú dobrý rock, a neodradí ich, ani keď sa veci občas zamotajú. Som zvedavý na ďalší album.

(Dáša)