[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]

Košický vpád do Poľska alebo Nomenmortis a Cruent Stercuraro na Crash Test Festivals 2005 minitour
21.-23.1. 2005, Biala Podlaska - Chelm - Świdnik (PL)

21.-23. januára 2005

Dostať sa na prvé zahraničné turné, bárs aj mini, po skoro trinástich rokoch od založenia kapely je husársky kúsok, ktorý sa môže podariť akurát tak v Nomenmortis. Niežeby sme predtým nevytiahli päty z SK, ale jednotlivé akcie, či týždeň strávený v Čechách čakajúc po jednom feste na druhý, to fakt nemožno považovať za šnúru. Akciu s tromi zastávkami spáchali známi poľskí deathgrinderi Parricide, pre ktorých sme v novembri urobili dve akcie na Slovensku. "Odvďačili" sa nám troma, a to v kvalite, aká na Slovensku i v okolí predstavuje vysoký nadštandard.
Vzhľadom na to, že nikto z Nomenmortis, prípadne Cruent Stercuraro, čo je skoro jedno, nevládne vymoženosťami typu vodičský preukaz či dokonca osobné motorové približovadlo, býva každý koncert adrenalínom typu "s kým a ako sa povezieme". Táto akcia samozrejme nebola výnimkou, skôr naopak, nakoniec v tomto smere pomohol Ľubo z Contempt, rozhodol sa totiž, že v Poľsku už síce odohral dve turné, ale výlet sa hodí vždy.

21. január, Košice - Biala Podlaska

Odchod mal byť v piatok ráno o deviatej, takže o 9.10 sme sa s Maťom (bicie) a Funésom (basa) zložili v bývalej skúšobni. Pri čakaní na zvyšok výpravy skapala skoro celá sedemdecka hruškovice, Adam s Ľubom prišli kedysi po pol jedenástej a o 11.02 sme konečne vyrazili smer benzínka - Svidník (za Svidníkom sme kúpili liter ihličia pre Parricide, spomenuli sme si, že len hulvát chodí bez prezentu) a konečne Rzeczpospolita. Cesty boli po epizóde so snežením vcelku v pohode, serpentíny za hranicami vzbudzovali rešpekt a strmé stúpania/klesania stáli za komentáre ako "San Francisco!" Aj ináč bola v aute zábava na úrovni, okrem hudby, kecaní o nej a slávnostného sľubu mlčanlivosti o prípadných príliš tajných dobrodružstvách dosť fungovala "prezentácia najväčších klenotov československej kinematografie", takže best-of výber z diel typu Medená veža, Orlie pierko, Vivat Beňovský, Adam Šangala, Nevera po slovensky, Marečku podejte mi pero, Škola základ života atď. Dobré boli aj príhody zo života známych, kvltom sa stala tá s ústrednou vetou "som počul, že si ubližoval nejakým ľuďom..." Lepšie ako čumieť do mapy, ktorú sme ako ortodoxní neprofesionáli spolu s foťákom alebo kamerou nezobrali. Takže sme do Bialej Podlaskiej, kde bol prvý koncert (pri bieloruskej hranici, optimistických 500 kilometrov) išli smerom, ktorý som si pamätal takto: "Rzeszów - Lublin a potom to hádam budú mať niekde napísané..." Mimochodom škoda toho foťáku, viem, že búdka s nápisom "PRASA" je novinový stánok, ale vyfotiť sa pod tou tabuľou, ach jaj... Poľsko je ináč zaujímavá krajina, smerom na sever čím ďalej tým placatejšia, s takým počtom kostolov na meter štvorcový, že by som si v živote nemyslel, že je také čosi možné. Sem - tam les, každú polhodinu iné počasie a názvy lokalít také, že jeden čakal, kedy sa z jednej strany boru vysypú kozáci, z druhej Tatári a z tretej vlkolaci... Pamätám sa aj, ako som za "Malinówkou" vyzeral odbočku na niečo ďalšie nealkoholické... Že o piatej nebudeme v Bialej ani náhodou, bolo jasné už pred Lublinom, keď sme pre istotu išli omrknúť mapu na benzínke. V Lubline, čo je mesto o veľkosti Košíc, sme videli v protismere zrazeného človeka, pravdepodobne zomieral... Zápcha sa v tom pruhu tiahla niekoľkosto metrov. Cestou ďalej sme tak dlho čakali na odbočku do Bialej P., že som sa nakoniec na ďalšej pumpe spýtal, či "jedziemy dobrze do Bialej Podlaskiej". Dozvedel som sa, že "bardzo dobrze", to, že dlhoročné čítanie poľských zinov nebola strata času, už nejakú dobu viem. Po siedmej večer sme to skrútili na bieloruský Terespol, samozrejme štýlom "režeme!", takže 15 kilometrov pred cieľom nás pristavil poľský policeman a mal veľký záujem o 400 zlotých, čo bolo výrazne viac, než koľko sme mali pokope... Po dvadsaťminútovom rokovaní, počas ktorého Ľubo pendloval od jedného auta k druhému a nejako vážne sa netváril, z toho bolo 70 zlotých, lebo "Slowacy to dobre chlopi", ale vraj ak by sme boli Česi, tak zháňame plnú sumu. Ešte tam počas "transakcie" odznela debata:
P: To co jest za zespól?
Ľ: Metal...
P: Hevri metal...?
Našťastie sme nedostali vynikajúci nápad vartášovi zdrhať, o pár stoviek metrov ďalej sme minuli o dosť vážnejšiu kontrolu... V Bialej sme klasicky asi dvadsať minút hľadali miesto činu, mesto je veľké asi ako Trenčín a jasné, že sme tam v živote predtým neboli. Takže o štvrť na deväť sme pristáli za autom Parricide, ktorí práve vybaľovali a Piotr s hlavou nabok sa pýtal, či sme išli cez Berlín... Klub Muzyczna apteka disponoval priestranným barom, veľkou sálou a asi 200 fanúšikmi, úkaz už dlho nevidený... Na pódiu končili tuším hardcoreoví Silence Ever After (mali hrať aj na ostatných akciách, ale nejak z toho nič nebolo) alebo Every Bone Broken a my sme sa zložili v backstage, kde nad "metalowcami" bdel "atlét", holt Poľsko :- ) Parricide vyrukovali so "špiritusom", ktorého čaro sme poznali už z akcií u nás, distro som hodil ku chalanom z Everyday Hate, ktorí tam boli so svojím, a všetci sme išli relaxovať po ceste, zvlášť Funés, ktorý bol po nočnej jedným z najdolámanejších ľudí v tejto časti Európy... V rámci zdravého rozumu sme sa venovali poľskému pivu (mali aj Heineken, ale také tatrgely si môžem dať v hociktorej diere v galaxii), ktoré okrem chute oplýva aj riadnym volume, debatovali s miestnymi a sledovali kapely. Świdnickí Interior hrali mix thrash, death a black metalu, celkom dobré, potešili aj covery od At The Gates (ktorý asi : -)) a Sepultury, ktoré sme počuli aj na ostatných koncertoch. Fans sa bavili zhruba ako Slováci na "zahraničnú hviezdu". Abusiveness a Parricide majú spoločného bubeníka, ktorý si strihol dlhý blok ešte pred nami, lebo oddychu nikdy nie je dosť. Abusiveness s ich pohanským blackom som videl a počul po prvýkrát v živote, takže ich čierne rezanie veľmi komentovať nechcem, dobre zahrané, len ma nechalo totálne ľahostajného. Brutálny a energický death/grind Parricide, to už bolo o inom... Potom sa Cruent postarali o zvuk, natreli sa hlinou, odohrali, čo treba a Nomenmortis po pauze dtto. Každá kapela mala pol hodiny, ale myslím, že osem kusov deathmetalového extrému, ktorý je pre niekoho už za hranicou únosnosti, je tak akurát. Myslím, že "slovenský dovoz" v ten večer zabodoval dobre, prinajmenšom tak to vyznelo od ľudí, ktorí prišli pokecať. Akurát sa mi podaril naozaj "nevšedný" výkon, "zaspievať" v jednej skladbe text z celkom inej. Adam mal zase raz raz po koncerte náladičku, že vraj "hviezda" si odíde, ani virtualizér nezbalí... "Hviezda" vysvetlila, že išla po prachy, ktorých bolo vyše dvakrát toľko, ako čakala, a bol odchod do Chelmu, k Parricide. Tých 130 kilometrov (tiež cez príma miesta ako "Marylin" a hlavne "Adolfin" - "im cez vojnu nestačilo?") sme došli na výparoch v nádrži a odložili nástroje v No Mercy Pube, kde mal byť večer ďalší koncert. Tankovanie a príchod "domov", kde Piotr "adoptoval" Adama s Ľubom a zvyšok výpravy išiel bývať k Albertovi. Tam Funés ihneď zaľahol a bol aj jediný, kto počas "výletu" tasil spacák. Alek má totiž dcéru, ktorú pre istotu niekam schoval a bývali sme v jej izbe. Prepychový život takto na turné, náš tlčmajster bol nadšený aj plagátovou výzdobou :- ) Ešte sme nad ránom výdatne "povečerali", ako "správny tvrďas" som dôkladne využil sprchu a "vzhůru do bezvědomí".

22. januára, Chelm

Poľský "nektár" nielenže dobre chutí, ale naviac po ňom nebolí v glóbuse, takže prebudenie po pol dvanástej vôbec nebolo kruté. Po scivilizovaní zovňajšku, raňajkách a debate s Albertom a jeho polovičkou (veľmi ju napríklad pobavilo, že všetky tri držky pri stole sa volajú Martin) bol zraz so zvyškom partie a sedem statočných vyrazilo do mesta. Chelm je veľký asi ako Žilina, centrum vyzerá trochu ako mix medzi Banskou Bystricou a Prešovom, vládne tam pokoj a ľudia sa tvária voľajako menej nasr...dene ako tu u nás. Omrkli sme obchod s prevažne metalovým sortimentom (ale všímavý a "vzdelaný" policeman by za nášivky Konkwista osemdesiatosem a podobné "chuťovky" dostal možno povýšenie a majiteľa kšeftu do problémov :- )), niektorí tam aj biznis urobili (napríklad majster štyroch drôtov odvtedy pije z hrnčeka s logom Mortician) a zakotvili sme v zariadení s názvom Szakal pub. Po dvoch kolách a zhodnotení image starého typa v čiernych kožených gatiach a červenom koženom klobúku, z ktorého by závisťou zbledol aj Errol Flynn v Robinovi Hoodovi, bol čas na obed (varili nám teda ako v interhoteli, to sa musí nechať), chvíľu relaxu a potom presun do No Mercy. Klub bol skôr menší, klasický underground, ale podľa Aleka mal kapacitu dvesto ľudí, a toľko ich tam nakoniec bolo, hlava na hlave a riadna divočina. Zavítala aj pravá undergroundová "legenda", Cyjan z Dead Infection, ktorý má v Chelme priateľku, veď mu teda Adam nezabudol okolo krku padať a rozumy z neho ťahať :- ) Koncert so sklzom (kvôli spevovému aparátu) otvorili śvidnickí Every Bone Broken s nadupaným hard corom amerického štýlu, po nich Interior a Nomenmortis. Hralo sa dobre, malé natrieskané kluby mávajú atmosféru, akej sa nevyrovná bársktorý festival. Cruent to do ľudí takisto nasypali bez problémov, zvuky na všetkých koncertoch boli totiž k veci a domáci Parricide na záver vyrobili peklo. Ináč, vďaka tomu, že sme sa už pred koncertom statočne venovali zavlažovaniu pivom aj nektárom, bol som po dlhom čase opäť raz nervózny ako sto čertov, aj som v záujme udržania si jasného rozumu aspoň do koncertu často chodil na vzduch, našťastie všetko dobre dopadlo, aj miestnym mladým dámam "sie podobalo" :- ) V závere akcie som nádherne vytuhol, potom som si už klasicky myslel, že som v KE, až keď som sa rovnako klasicky pokúsil po anglicky zdúchnuť "domov", postupne mi došlo, že je všetko viac než len trochu inak. Na nocľah k Alekovi sme došli v poriadku, akurát že bez Maťa, Piotr si pre zmenu mohol škrtnúť Ľuba. Usúdili sme, že gentlemani sa išli postarať o to, aby sľub mlčanlivosti nebol uzavretý len tak vospust sveta, "povečerali" a išli spať s tým, že sa dobrodruhovia snáď na druhý deň nájdu...

23. január, Świdnik

Vstali sme klasicky napoludnie, zistili, že bubeník ešte furt kdesi krky láme, takže zase umyť ksicht, raňajkovať atď. Do toho telefón, takže páni sa nakoniec našli, Piotrovi volali "od šakala", nech si po nich príde. Maťo dorazil pri káve a nebol jedným z najčerstvejších ľudí na planéte... Vtedy niekedy vznikol výraz "Krasnystaw", bol to nápis na šálke (volá sa tak jedno mesto v okolí) a skopírovali sme ho ako označenie rozpoloženia spomínaných nezvestných gentlemanov. Ten náš podal hlásenie, zjedol raňajky a odložil torzo na posteľ, nech je večer použiteľné pre umelecké aktivity. Ináč sa relaxovalo a po obede a rozlúčke s pani domácou odchod do klubu po veci a presun do klubu Iskra vo Świdniku. Parricide teraz naložili aj druhého vokalistu a štartovali sme.
Świdnik sme pôvodne na mape vôbec nenašli, aj sme to najprv videli na nejakú tú "wiosku", ale chyba lávky, dnes je to prakticky časť Lublina, takže záver miniturné bol vôbec v najväčšom meste. Poschodový klub s veľkým pódiom a parketom vyzeral fakt luxusne, bola to skôr diskotéka, akurát sa v ten večer tancovalo na celkom inú hudbu. Vzhľadom na cestu domov sme veľmi nepili, skôr sme si obzerali "kobiety", ktoré prišli na koncert. Myslím, že Poliaci sú na tom aspoň tak dobre ako my, a Świdnik zvlášť sa aj v tomto smere vytiahol. Ľudí celkovo bolo dosť, aj na to, že bola nedeľa a žiadna extra propagácia. Začali ako obvykle Every Bone Broken a my sme po prvýkrát videli, ako vyzerá poľské kung-fu pogo. Nasledovali Interior, opäť s dobrým výkonom i odozvou, a potom Nomenmortis. Myslím, že sme do toho išli naplno, fans nakoniec tiež. Opäť osem kusov, to je tak akurát. Adam mal pripomienky, že načo sa snažím hovoriť k fans po poľsky, keď ...no preto asi, že povedz ľuďom niečo v ich reči, pochváľ im krajinu, poďakuj za atmosféru, a hneď na teba inak pozerajú. Prestávka, zháňanie hliny (ako Piotr okomentoval - "mal si si doniesť slovenskú" ) a Cruent Stercuraro... Ľudia najprv len stáli a pozerali, a potom to vypuklo - najväčší úspech z celého piditurné. Prierez tvorbou, vrátane "starého pána Alberta", ktorého odspieval Ľubo, pocta Carcass, po koncerte sa rojili ľudia, ktorí mali záujem o nahrávku. Samozrejme, ani jeden promáč so sebou umelci nemali, tak holt záujemcovia budú musieť čakať na niečo oficiálneho.
Parricide to rozbalili s dvoma vokalistami, bol to nepríčetný nárez, určite jedna z najlepších extrémnych bánd prinajmenšom v strednej Európe. Po jedenástej večer, keď už publikum doslova nevládalo, prišiel čas zbaliť aparát (jeden zbytočne iniciatívny goreSlovák aj k úrazu prišiel :- )), cvakli sa nejaké spoločné fotky všetkých zúčastnených umelcov, Poliaci si zaskandovali "zabawa, zabawa!" a Crash Test Festivals 2005 were over... Nasledovala rozlúčka s poľskými kamošmi a cesta na Slovensko. Tá stála za to. Už v Lubline sme na snehu urobili elegantné hodiny, dosť otravné prekvápko, ktoré som prejavil slovami, aké ani v slovníku nebývajú. No a potom sa striedali úseky, na ktorých buď snežilo, že nebolo vidno na meter pred auto, alebo podobne výdatná hmla. Pokutu za rýchlosť by sme ani nemali šancu dostať, chvíľu sme išli 40, inokedy 50 km/h... Pred Rzeszowom sa to zlepšilo, zúrila ale kosa, že sa ani motor nezohrieval, pri jednej mechúrpauze sme ju odhadli na "sakra, tu je snáď politicky nekorektných mínus osemdesiatosem"... Bolo treba zakryť chladič, podarilo sa, cez záveje na hranici sme už nadránom prešli vcelku v teple. Niekedy vtedy nás vodič oboznámil s existenciu "folkového hrdinu" Záviša, takže bolo jasné, čože to bude treba na nete vyhľadať :-) Za Giraltovcami nás ešte otravovali colníci, za Prešovom si Ľubo zavolal do práce, že skrz kalamitu mu treba ešte deň dovolenky a nasledoval rozvoz domov.

Vyhodnotenie

Ddobrý výlet, srandy kopec, naživo nás všetkých videlo vyše 600 ľudí, využili možnosť zažiť, ako to na koncertoch chodí u severných susedov, mali sme šťastie na šikovných a priateľských ľudí a v neposlednom rade sme po neviem akom dlhom čase prišli domov bez prievanu v šrajtofli. Thanx to Parricide and families, Ľubo, Interior, Every Bone Broken a aj všetkým zúčastneným košickým reprodukčným umelcom. Verím, že tento výlet do Poľska nebol posledný.

[ Martin ]

[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]