r e p o r t á ž e  i n c i p i t u m
 r e p o r t á ž e
 r e p o r t á ž e  r e p o r t á ž e

titulka
koncerty
reportáže
recenzie
novinky
články
fotoreportáže
rozhovory
skupiny
ziny
kluby
rôzne
o nás

[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]

fotoreport Sleepytime Gorilla Museum (USA), 24.4.2007, Fluc - Viedeň (AT)
recenzia Sleepytime Gorilla Museum - Of Natural History
report Headway Progressive Rock And Metal Festival 2005, 2.-3.4.2005, P60 - Amstelveen (HOL)
fotoreport Fates Warning, Wendigo, 16.2.2005, Wigwam - Budapest (HUN)
report Headway Progressive Rock And Metal Festival 2004, 3.-4.4.2004, P60 - Amstelveen (HOL)
fotoreport Headway Progressive Rock And Metal Festival 2004, 3.-4.4., P60 - Amstelveen (HOL), sobota
fotoreport Headway Progressive Rock And Metal Festival 2004, 3.-4.4., P60 - Amstelveen (HOL), nedeľa
report Threshold, Dead Soul Tribe, 14.9.2004, Stará pekáreň - Nitra (SK)
fotoreport Threshold, Dead Soul Tribe, 14.9.2004, Stará pekáreň - Nitra (SK)
report Dead Soul Tribe, 28.4.2004, Duna - Bratislava (SK)
fotoreport Dead Soul Tribe, 28.4.2004, Duna - Bratislava (SK)
report Threshold, Miscellane, Dead Poets Society, 13.10.2002, Stará pekáreň - Nitra (SK)

Headway Progressive Rock & Metal Festival 2007
Piatok 6.4.2007: Zero Hour, Sun Caged, To-Mera, Obsidian
Sobota 7.4.2007: Redemption, Sleepytime Gorilla Museum, Loch Vostok, Mörglbl, The Dutch Guitar Three, Dial, Seventh Wonder, Transmission0
6.-7.4.2007, P60 - Amsterdam (NL)

Pôvodne som mal jubilejný piaty ročník festivalu progresívneho rocku a metalu Headway vypustiť, "vyššia moc":-) ale spôsobila, že som nakoniec cestoval na úplne iný koniec Európy, ako bolo plánované. Nebolo však prečo smútiť, Headway 2007 priniesol hneď niekoľko lákadiel spravodlivo rozdelených do dvoch festivalových dní. Aj keď som bol v Amsterdame predtým už niekoľkokrát, až teraz som mal príležitosť a hlavne čas zaradiť sa do davov turistov prevádzkujúcich "sightseeing". Holandská metropola má neopakovateľnú atmosféru, a tým vôbec nemám na mysli dary prírody, ktoré sú vo zvyšku civilizovaného sveta postavené mimo zákon. Za všetky videnia hodné miesta spomeniem len Van Gogh Museum, myslím, že tu bude namäkko aj ten, komu je inak výtvarné umenie voľné. Ak sa ocitnete v týchto končinách, mesto neopúšťajte bez návštevy najkompletnejšej zbierky impresionistického génia na svete.

Ale poďme naspäť k hudbe, pretože aj tá sa v Amsterdame, presnejšie na jeho južnom predmestí Amstelveen, dala počas velkonočného víkendu vidieť v hrubo nadštandardnej kvalite. Nebýva veru zvykom, aby hneď prvá kapela nasadila latku tak vysoko. Čo sa týka názvu, domáci OBSIDIAN veľa originality neukázali (skúste zadať do vyhľadávača na myspace "obsidian"), tu sa ale výčitky končia. Kvinteto hrá v súčasnosti tak vychytený math metal, ktorý veľmi umne a hlavne neopočúvane mieša s deathom. V sekaných pasážach sú nie nepodobní krajanom Textures, nakoniec, ich zatiaľ jediný album "Emerging" spoluprodukoval práve Jochem Jacobs z Textures. Prakticky hneď po nahratí debutu došlo k výmene vokalistu. Tým súčasným je starý-známy chrochták Robbe K činný aj v Disawoved a až do ukončenia fungovania aj v Pyaemia. Robbe je na prvý pohľad ostrieľaný frontman, v Obsidian sa zatiaľ venuje hlavne krikom a revom, ale ako vyplynulo z rozhovoru s ním, tie správne chrochty, ktorými je známy, sú už na ceste. Obsidian je ďalšia holandská životaschopná kapela, a viac ako príjemné prekvapenie na úvod.

Veľmi som bol zvedavý na vystúpenie anglickej pätice TO-MERA. Ich minuloročný album "Transcendental" ma v disciplíne progresívny metal so ženským spevom zaujal viac ako dlho očakávaný comeback kedysi all-star zostavy AGHORA. Jeho živé prevedenie je žiaľ zjavne nad sily kapely, a to vraj ešte dnes zahrali lepšie ako zvyčajne. Tak či onak, ambiciózna muzika z nahrávky bojovala naživo s mnohými nepresnosťami a rozpačitým výkonom maďarskej vokalistky (hneď sa mi zdala na Angličanku príliš pekná:-)). Julie Kiss hlasovo nestíhala už na začiatku, viete si teda predstaviť, ako sa trápila ku koncu trištvrtehodinového setu. Ak si dáma a páni nechcú spraviť hanbu v lete na Brutal Assaulte, kde sú medzi potvrdenými kapelami, odporúčam cvičiť, cvičiť a cvičiť.

Pri piatom pokračovaní Headway sa organizátori rozhodli porušiť odvážnu, ale sympatickú zásadu nepozývať na festival kapely, ktoré už vystúpili na predchádzajúcich ročníkoch. Prvým, kto si vo výbornom priestore P60 dal repete, boli ďalší holandskí zástupcovia SUN CAGED. Kapela sa teší doma slušnej popularite, zvyšku progresívnej poslucháčskej obce však zostáva relatívne neznáma. Aj keď sa ich produkcia vyznačuje do určitej miery vlastným soundom, silná inšpirácia Dream Theater sa dá zakryť len ťažko. Našťastie si ju môžu dovoliť, pretože po inštrumentálnej stránke sú všetci hudobníci na úrovni, osobitne vyčnieva gitarista Marcel Coenen (vystupujúci aj v druhý festivalový deň ako súčasť The Dutch Guitar Three). Osobne ma však Sun Caged nie príliš zaujali, možno som sa bol až príliš nedočkavý na ďalšiu kapelu, možno len stačilo mať napočúvané albumy.

Jeden z dvoch hlavných dôvodov, kvôli ktorým som cestoval do Amsterdamu, sa volá ZERO HOUR. Americká štvorica hrala už hneď na prvom ročníku Headway, na druhý sa vrátila s bočným projektom DEATH MACHINE (report), aby sa v roku 2007 predstavila s novým spevákom a novým albumom. Odkedy som sa pred pár rokmi úplnou náhodou dostal k albumu "The Towers of Avarice" (2001), márne som hľadal čokoľvek, čo by sa mu aspoň trochu podobalo. Aj keď sa hudba Zero Hour nedá zaškatuľkovať inak ako progresívny metal, jeho prevedenie sa líši od všetkého ostatného mne známeho v tejto kategórii. Kruto nasekané riffy hrané chirurgicky presne unisono gitarou, basou a bicími, strohé, na kosť ohlodané, ale o to pôsobivejšie melódie, akurátne nadávkované inštrumentálne pasáže, neuveriteľne silná neradostná atmosféra a v neposlednom rade výborný spev je kombinácia, ktorá mi skrátka sedí. Naživo to v mnohom znelo ešte lepšie ako z albumov, hlavne tvrdé pasáže pôsobili mimoriadne brutálne, a to ZH nemajú brutalitu vôbec v popise práce. Bolo až neuveriteľné, ako dokázali strunové dvojičky Jasun (gitara) a Troy (basa) Tiptonovci bez najmenšieho zaváhania prehrať svoje náročné party a popritom ešte o dušu metliť a burcovať publikum (niežeby to bolo treba). Radosť bolo pozerať na bubeníka Mikea Guya, ktorý rukami spoľahlivo držal rytmus, zatiaľ čo dvojkopmi nemilosrdne kontroval rytmickým hlavolamom rynúcim sa zo strún. Nový spevák Chris Salinas má postavu, charizmu, vystupovanie a i vokálnu úroveň Chucka Billyho. Skladby zo starších albumov zvládol rovnako hladko ako novinku "Specs of Pictures Burnt Beyond", ktorá odznela takmer celá. Všetci členovia pôsobili na pódiu i mimo neho veľmi priateľským a skromným dojmom, žiadne "my sme borci z USA". Že kapela so štyrmi vyrovnanými albumami, ktoré o hlavu a ramená prečnievajú nad väčšinou progresívnej produkcie, stále nemá zmluvu s veľkým vydavateľstvom a nerotuje po svetových pódiách, zostáva pre mňa ťažko uveriteľným a ešte ťažšie pochopiteľným faktom. Jeden z najlepších koncertov, aké som videl.

Bolo len na dobro veci, že rozbiehajúcu sa afterparty za účasti členov Zero Hour, Loch Vostok, istej nemeckej výpravy a niekoľkých domácich týpkov ukončila záverečná v klube. Druhý deň sa začínalo hrať už o druhej, dopriať si pár hodín spánku teda vôbec nebol od veci nápad. Sobotné dianie otvorili domáci TRANSMISSION0, ktorým sa dostalo "cti" byť najslabšou kapelou festivalu. Nebola to úplna tragédia, ich monotónny tvrdší rock, ktorý sa mal asi podobať na Tool, mal ale príliš málo svetlých momentov. Švédi SEVENTH WONDER, ktorým toho viac nefungovalo ako fungovalo, si zrejme vybrali smolu za všetky kapely. Tak najprv to boli technické problémy s gitarovým aparátom, ktoré spôsobili, že začali hrať vtedy, keď mali končiť. Počas samotného setu potom bubeníkovi neustále padal jeden zo stojanov, basák za jazdy menil kábel no a korunu tomu nasadil spevák, ktorému hlas preskakoval ako čerstvému puberťákovi. Rovnako rozpačito pôsobila hudba, v ktorej inak veľmi husté a technické, miestami až prekombinované gitarovo-basovo-bicie spodky zabíjali neuvertieľne agrárne klávesy a spev. Do tretice na mňa nie veľmi presvedčivo zapôsobil nový projekt Kristoffera Gildenlöwa DIAL, ktorý dal dokopy po odchode z Pain of Salvation a presťahovaní sa do Holandska. Osobne proti hudobným experimentom nič nemám, nesmie sa však z nich vytratiť základná myšlienka, a tá mi u Dial akosi chýbala. Kvintet si na pódium nanosil nástroje a vybavenie, z ktorých by na Slovensku fungovalo šesť kapiel a dve nahrávacie štúdia, a snažil sa ich uplatniť v jednoduchých melancholických, len málokedy pritvrdených pesničkách. Kristoffer striedal niekoľko basgitár a gitár, navyše využíval elektronické bicie a v niektorých skladbách aj slučky, ktoré si prednahrával. Druhou najvýraznejšou postavou bola speváčka Liselotte Hegt s obrovskými umelými mihalnicami, sem-tam zaskakujúca za Kristoffera na base. Celé to znelo skôr ako pracovná demonahrávka než hotové skladby. Nechcem podceňovať budúci vývoj kapely, ale podľa predvedeného pochybujem, že by bolo o Dial počuť, keby nemali v zostave známe meno.

Po troch rozpačitých kapelách a hlásiacej sa únave bolo francúzske holohlavé trio MÖRGLBL vedené Christopheom Godinom presne to, čo som potreboval. Predstavte si zhúleného Johna Petrucciho, ku ktorému sa pridal veľmi zhúlený John Myung po kurze slapovania, a Mike Portnoy so zlomenou nohou. Zdá sa vám to zábavné? Presne takí Mörglbl boli. Štýlovo sa pohybujeme niekde v jazz/fusion/metal, odznel ale napríklad aj samba metal a ďalšie viac či menej praštené hybridy. Pod pojašeným imidžom sa skrývali traja špičkoví muzikanti, ktorí si so svojimi nástrojmi robili vyslovene čo chceli. Veľmi vydarené spestrenie festivalového programu.

Nasledovala pauza na večeru, ktorú v dolnom bare vyplnili THE DUTCH GUITAR THREE v zložení Marcel Coenen - Joop Wolters - Frank Schiphorst, ale jamovať s nimi som tam zazrel aj Christophea Godina. Vystúpenie pod hlavičkou holandského výrobcu gitár Bo-El nadväzovalo na gitarové resp. basgitarové kliniky uskutočnené počas minulých ročníkov, tentokrát to viac ako čokoľvek iné pripomínalo komerčnú prezentáciu.

Záverečný trojblok odštartoval švédsky spolok s prapodivným názvom LOCH VOSTOK. Tí mali asi najbližšie ku klasickému thrash/death metalu, ktorý bol kde-tu ozvláštnený pasážami s nepravideľnou rytmikou. Aj keď sú chalani veľkí sympaťáci a zábava s nimi bola ako sa na Švédov patrí, ich hudobná produkcia ma viac nebavila ako bavila. Zrejme som bol myšlienkami už pri ďalšej kapele.

O americkom zoskupení SLEEPYTIME GORILLA MUSEUM bola na našom webe poprvýkrát reč, keď sa redakčný kolega Golo pozrel na zúbky ich druhému albumu "Of Natural History". Recenziu vtedy zakončil želaním, že kapelu niekedy uvidí naživo, keďže všetky koncerty doteraz odohrala výlučne doma v USA. Jeho slová sa tento rok plnia, kapela vyrazila na európske turné, a návštevníci Headway mali dokonca česť zažiť ich prvé vystúpenie na Starom kontinente vôbec. Na jeho zhodnotenie sa mi hľadajú slová len s problémami. Že to bude po hudobnej i vizuálnej stránke ťažko napodobniteľný zážitok, bolo jasné už po odhrnutí opony a odhalení scény. Tradičné bicie, gitary a basgitaru dopĺňali nástroje vlastnej výroby. Veľká sada "second hand" perkusií, obsahujúca kuchynské drezy, najrôznejšie nádoby, polorozpadnutú činelu, na ktorej by sa hanbil hrať už aj začínajúci bubeník punkovej kapely, koleso z bicykla a ďalšie predmety schopné vydať nejaký zvuk, bola tou ľahšie predstaviteľnou zložkou. "Slide-piano log" z dieľne basáka Dana Rathbuna sa už opisuje ťažšie. Najviac to pripomínalo, i keď len veľmi vzdialene, Chapman Stick, trám dlhý cez tri metre mal však pod natiahnutými strunami z klavíru posuvný snímač a ležal horizontálne na stojanoch. Hralo sa na ňom bubeníckymi paličkami, pričom jednou sa do strún miesto brnkania udieralo a druhou sa struny pritláčali ku "krku", čím sa vlastne vytvárali pražce. Niečo podobné, ale v menšom a pod menom "percussion guitar" obsluhovala speváčka a huslistka Carla Kihlstedt. Rovnakým "zrecyklovaným" dojmom pôsobili kostýmy a keď spevák Nils Frykdahl v úvode venoval vystúpenie nie tým, čo prišli, ale tým, čo "bez žiadnej zjavnej príčiny" neprišli, bolo jasné, že sledujeme jedinečné predstavenie. Väčšiu polovicu hodinového setu tvorili skladby z nového albumu, ktorého vydanie je v týchto dňoch na spadnutie. Z debutu "Grand Opening and Closing" sa hralo "Sleep Is Wrong" a "1997", z dvojky potom "The Donkey-Headed Adversary of Humanity Opens the Discussion" a "Phthisis". Kvintet pôsobil veľmi suverénnym a zohraným dojmom, nakoniec, v USA toho majú odohratého viac než dosť. Bol som zvedavý, ako to kapela myslí s ideami radikálneho enviromentalizmu, ktorým venovala album "Of Natural History" (pre bližšie informácie opäť odporúčam Golovu recenziu), a či náhodou len nevyužíva aktuálnu vlnu svetovej popularity viac či menej extrémneho ľavičiarstva. SGM však majú vo svojich myšlienkach jasno, doslova nimi žijú, a pokiaľ sa len naozaj vezú na módnom trende, tak som im ich dokonalý imidž zožral aj s navijákom. Nový album môže v tomto smere veľa napovedať, nechajme sa prekvapiť, čo okrem pritvrdenia, zrejmého z odohratých nových skladieb, prinesie. Jedna z najchorobnejších vecí, akej som bol svedkom.

Návrat k "tradičným" kapelám zabezpečili ďalší Američania a hlavní headlineri REDEMPTION. Priznám sa, netušil som, že Ray Alder spieva aj v inej kapele a už vôbec nie, že majú na konte tri albumy (i keď na prvom len hosťoval v jednej skladbe). Svoju chybu budem musieť rýchlo napraviť, pretože Redemption znejú ako keby sa Rayovi domovskí Fates Warning utrhli z reťaze, a to rovnako čo do tvrdosti aj techniky. Ray je výborný spevák, takže jeho suverénny výkon ma neprekvapil, to, na akej úrovni zvládali všetci hudobníci svoje náročné party, však áno. K dokonalému zážitku už trebalo len mať napočúvané nahrávky, takéto komplikované skladby sú na prvé počutie predsa len priveľké sústo. Pre fanúšikov FW nutnosť.

Skončil sa teda piaty, a podľa rozhovoru s hlavným organizátorom Freekom, s najväčšou pravdepodobnosťou aj posledný ročník festivalu Headway. Pre mňa ako poslucháča patrili všetky tri vydania, ktoré som navštívil, k najvydarenejším akciám po všetkých stránkach: výborné kapely (medzi nimi viacero rarít a európskych premiér), skvelý zvuk, závidenia hodný klub, bezproblémová organizácia a mimoriadne priateľská, až rodinná atmosféra, v ktorej nikto nemal problém hocikomu sa prihovoriť a kde sa na druhý deň prakticky už všetci poznali. Žiaľ toto bola zároveň aj jeho najväčšia slabina a dôvod, prečo išlo zrejme o posledný ročník. Festival takmer počas celej existencie bojoval so slabou návštevnosťou a tých pár nadšencov, ktorí prichádzali z rôznych kútov sveta (na Watchtower prileteli maniaci z Grécka a na Fates Warning s Mikeom Portnoyom dokonca týpek z Brazílie), situáciu nezachránia. S výnimkou predposledného ročníka malo pritom každé vydanie minimálne jedno lákadlo najťažšieho kalibru, iný dôvod ako lenivosť najmä u domácich, vo všeobecnosti progresívne zameraných fanúšikov preto nevidím. Nech už bude ďalší osud Headway akýkoľvek, chcel by som sa organizátorom za dotiahnuté kapely a odvedenú prácu úprimne poďakovať. Bedankt, Headway Team!!!!

[ Dáša ]



[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]



Copyright © 1997-2013 incipitum.sk, ISSN 1337-222X
Doslovné ani čiastočné preberanie materiálu zo stránok incipitum.sk nie je povolené bez predchádzajúceho písomného povolenia redakcie.

Hit Counter by Digits