[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]

Hell On Earth Tour 2009
THY WILL BE DONE (USA), WAR OF AGES (USA), WAR FROM A HARLOTS MOUTH (GER), WAKING THE CADAVER (USA), NEAERA (GER), SWORN ENEMY (USA), EARTH CRISIS (USA)
7.9.2009, Colloseum - Košice (SK)

O tejto nielen na košické pomery „veľkej“ akcii som vedel už od začiatku leta, aj som sa hneď rozhodol ísť, ledaže by bolo na programe niečo lepšieho (nebolo), s tým, že čo z playlistu nepoznám (vyše polovice účinkujúcich, lebo nepohybujú sa v štýle, ktorý by som v súčasnosti naháňal), to doštudujem na nete a bude. Však reku, je to „doma“, len ignorant bude špiritizovať nad výhovorkou, ako sa z akcie „vyzuť“. Realita teda vyzerala tak, že o pol šiestej, kedy celé podujatie malo oficiálne štartovať, bolo v akusticky vynovenom a vylepšenom klube toľko ľudí, až som si pomyslel, že s reportom sa nebude treba sr.ť, proste vezmem ten z Unmerciful a spol., copypastnem, vymením názvy kapiel a bude vykydané. Nakoniec to nedopadlo až tak, tí, ktorí neboli a prísť mohli, nech si ho každopádne prečítajú opäť. To aby vedeli, prečo v budúcnosti tieto „veľké“ záležitosti budú na východe možno, a v KE zrejme nie. Zjavne nie je pre koho. Typický košický „metalista“ rozmýšľa takto – „veci mám naťahané z netu, na Assaulte som bol, tým som do budúceho roku čistý“. Fajn, stiahnem tiež čokoľvek čo sa prihodí (keď je niečo vyslovene fajn, vždy sa dá dokúpiť a aj prehľad treba mať, aby jeden vedel, na čo sa prípadne tešiť live), na Assaulte som tohto roku nebol povedzme už len preto, lebo zo 60 kapiel ma zaujímalo cca 20 a už nie je tá doba, kedy bol človek ochotný mlátiť sa celý deň cez dve krajiny kvôli trom-štyrom žánrovým peckám, to si radšej vychutnám kvalitnú klubovku doma, pretože to dosť šetrí čas, peniaze a energiu. Presne pre toto som do Kola išiel, na rozdiel od tých, ktorí nejdú 20 minút pešo či toľko isto MHD, pretože v klube nehrá úplne presne to, čo počúvajú doma. No a iste, niektorým kolená rozklepalo vstupné, na vykrytie ktorého stačilo v piatok a sobotu robiť niečo iné než bojovať proti kríze v niektorom z tunajších pohostinských zariadení. Lebo to je potom pondelok, práca, škola a ktoviečo, kým sa takýto nadšenec dostane do banky, zistí že už zatvárajú a hypotéku na dvadsať peňazí v ten deň už nezoženie a miesto koncertu musí doma vzlykať do vankúša, nuž, každému čo jeho je. Prišlo 130 platiacich, čo urobilo atmosféru, ale aby mal usporiadateľ povedzme že slnko v duši, na to bolo treba dvakrát toľko ľudí. Lenže tu si pseudohardcoristi povedia „nejdem, lebo metal“, pseudometalisti zase pojednajú vec spôsobom „nejdem, lebo hard core“, v reále hrá HC samozrejme až jedna banda, zhodou okolností legenda žánru, a tým pádom označenie „metalista“ vyznieva ako synonymum slova, ktorým sa v krajine srbskej označuje to čo s.rie a kikiríka po dvore, resp. jeden východonemecký atlét mal také priezvisko.

Fajn, k veci, však ak mi napadne nejaká svojrázna veselá poznámka, ešte ju niekde pricapím.

Krátko po šiestej to odpálili Thy Will Be Done z Providence, Rhode Island, USA. Ak sa čosi volá „buď vôľa Tvoja“, tak to na sto kilometrov dookola smrdí kadidlom a priestormi, do ktorých som pevne odhodlaný vstúpiť jedine ako turista, či z titulu vyštudovaného a nepraktikujúceho umenovedca, alebo ak sa akcia odohrávajúca vnútri netýka priamo mňa a mojich vecí. No, tak či onak sa na pódiu nikto nemodlil ani nepropagoval to i ono, pätica miestami veruže dosť biblických zjavov servírovala seriózny rýchly a agresívny metal s občasnými HC odbočkami, striedmou melodikou a divokým revaným vokálom, k tomu nadšenie, ktorému sa dalo uveriť, skrátka úvod v podobe moderného, ale klasiku (citácia zo slayerovskej „Raining Blood“ nech je dôkazom) ctiaceho tvrdého metalu vyšiel ako sa patrí.

Na americkú a kresťanskú (sakra, toto voľakedy nebolo:-D) nôtu pokračovali War Of Ages, ktorých by sa po vizuálnej stránke dalo hodiť na HC scénu, ale to len do momentu, kým neudreli do strún a ostatných vecí voľne rozostavených na pódiu. Amerika skrátka objavila melodický death metal zhruba v tom momente, kedy v Európe tento žáner začal miznúť zo svetiel reflektorov a vyrojili sa klony In Flames, At The Gates a spol. s niektorými inováciami ako sú občasné melodické vokály, občasné thrashmetalové rezačky a občasná coreová priamočiarosť. Kto chce, nech to všetko nasilu volá metalcore, ale ja si v tomto prípade vystačím so starým dobrým melodickým kovom od zubatej. Keďže nebolo veľa času, aj títo Amíci vypálili asi päť solídnych energických pesničiek a išlo sa k ďalšej veci.

War From A Harlots Mouth z Berlína boli bandou, na ktorú sa tešilo viacero ľudí, ja ani nie, pretože z celého „math-„ pinoženia ma onoho času bavil akurát tak jeden album od tDEP, a aj ten som neviem kde založil. Ale dajme tomu že táto inkarnácia nervnej psychiatrickosti ma bavila hlavne v priamočiarych hardcoreových a grindových pasážach, doplnených nepríčetným vokalistom, pôsobivé, ale na mňa sú tieto uvrieskané bandy príliš „emo“. V jazzových a neviem akých ešte partoch WFAHM ukázali, že sú dobrí a zahratí hudobníci, ok, našťastie to pri pondelkovom celý čas nadpriemerne kvalitnom zvuku vyniklo. Circle pit si Nemci vypýtali, ale čo chceli, to mali, ten sa už neprestal krútiť až do konca koncertu.

Ono si tam na koncerte pár ľudí myslelo, že Waking The Cadaver, toť zrejme to pravé orechové pre mňa, ale chyba lávky, pretože presne túto bandu som po vypočutí albumu zhodnotil ako maximálne prznenie slamming brutal death metalu s mizerným zvukom, nepresvedčivými gitarami a otrasne kvíkavým vokálom prednášajúcim snáď najidiotskejšie texty aké som v živote videl v death metale, a to je v slammovacom štýle, ktorý celkovo nie je žiadnou studnicou múdrosti (ostatne ako hociktorý iný nielen metalový štýl), čo povedať. Verdikt po zhliadnutí live: asi stokrát lepšie než na nahrávke. Chlapci pokiaľ zbytočne nekopírujú Devourment a slammovanie, majú veľmi slušné gitarové línie, nie nepodobné Dying Fetus, bubeník by sa tiež mohol pustiť aj do väčších náklepov než len krátkych odrhovačiek, a naživo WTC (hehe, že aká skratka) nevyznievajú ako kompoziční zúfalci, aj keď skladba by asi mala pozostávať aj z niečoho iného ako z 1000-900-500 breakdownov. Naživo ale pôsobivá ukrutnosť, ktorá ma bavila presne dovtedy, kým vokalista, disponujúci slušným fondom vrátane brutálneho gallagherovského (nie, nebavíme sa o nebohých Oasis) growlu, nezačal kvíkať ako postrelené prasa, pretože neviem aká je v „brutal deathcore“ (čítaj ako „vykrádame Devourment, ani nám to nejde, ale tak snáď nezačneme hrať hip-hop“) idea tohto vokálu, ale znie všelijako inak len nie brutálne a kruto. Ňák z toho jsou cejtit jitrnice nebo co...“ Ok, každopádne naživo fajný chliev večera, pokiaľ v budúcnosti vychytá niekoľko nemalých múch, mrcina povstane ako slušná BDM banda. Ľudia chceli aj prídavok, ale nedalo sa, prvé bandy dostali po 25 minút a muselo sa to dodržať.

Ešte jeden skok cez Atlantik späť do Nemecka – na pódiu prvý dlhší set večera, Neaera made in Severné Porýnie-Westfálsko. Zase raz ten typ bandy, kedy ma ani kladné recenzie neprimäli k tomu, aby som pátral po jej hudbe, až pred koncertom som si zistil do čoho idem. Asi do tohto – melodický death metal, o poznanie rýchlejší a agresívnejší než u War Of Ages. Hralo im to pôsobivo, ale asi tak, že počuť, ako majú chalani radi In Flames, At The Gates a hlavne domáce hviezdy Heaven Shall Burn. Okrem toho ich zjavne za srdce chytila nová tvorba istej kanadskej, kedysi hyperblastovej legendy, ktorá sa rozhodla hrať „tradičné hodnoty pre nemecký trh“. Ale tak dajme tomu, energická, melodická a agresívna nálož, občas klepačka, pomerne často aj hlboký deathmetalový rev, skrátka kto sa bál „hácečka“ a radšej na koncert nešiel, zrejme teraz číta, že ešte pri piatej skupine večera sa nedialo nič, čo by urazilo uši jeho sťa lupienok kvetu sakury krehké a citlivé. Dobrý koncert, akurát že tieto nové melodické DM bandy naživo dosť splývajú. Okrem toho je tuším päť bánd za jeden klubový večer tak trochu strop pre človeka, ktorý je už otrlý a necitlivý.

Patrí sa bojovať do konca, takže reprodukční umelci s poradovým číslom šesť – Sworn Enemy. USA, New York, Queens – hádaj kto som? Nie, hard core ešte stále k slovu neprišiel. Dajme tomu, že zaprisahaní nepriatelia naživo vyznievajú o poznanie viac HC než na nahrávke, ale tak či onak je viac tvrdého jadra v ich textoch než v hudbe. Pretože pokiaľ ide o túto stránku veci, sú Sworn Enemy veľmi schopnou moderne znejúcou thrashmetalovou bandou, počuteľne ctiacou odkaz kalifornských otcov Slayer. Ten sa spolu s mladíckou agresivitou a nasadením postaral o to, že publikum načrelo do energetických rezerv a robilo všetko preto, aby potom doma zisťovalo, odkiaľ asi môže byť táto modrina a koľko častí tela chýba.

Pred záverom akcie dlhšia pauza kvôli úprave pódia a zvuku a potom na pódium nastúpila legenda z newyorského Syracuse - Earth Crisis, vegan sxe hard core. Znalcom viac hovoriť netreba, tým ostatným asi toľkoto – klasický newyorský HC na pomedzí starej a novej školy, málo metalu v hudobnej zložke, veľa v tej zvukovej, skrátka tu ide o to, že hard core fakt nie je metal zahratý so šiltovkou na ostrihanej hlave a textami „nešahaj na to liguére“, je to štýl vychádzajúci viac z punku, tvrdý, energický, plný zborových refrénov, skandovania a bezprostrednosti. Fanúšikovia to pochopili presne, a tak sa celá akcia za dobrej atmosféry pred polnocou skončila. Už v klube nebolo veľmi čo oxidovať, bolo ešte zábavné vidieť, že tí, ktorí do Košíc priniesli peklo na zemi, sú zohratí nielen na pódiu, pretože tak rýchlo zbalená aparatúra sa hocikedy nevidí:-)

[ Martin ]

[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]